Deň detí v Konohe

V Konohe sa začal ďalší krásny deň. Ale aj tak bol tento deň iný. Pre všetky deti to bol najkrajší deň v roku. Bol totižto Deň detí. Očakávali by ste, že na uliciach bude veľa detí, ale opak bol pravdou. V uliciach Konohy boli iba dospelý, ktorý nemali deti alebo išli do práce. Všetky deti už boli v najväčšom parku, aký v Konohe bol. Konali sa tam súťaže pre deti. Súťaže boli rozdelené do troch skupín. V prevej boli malé deti v, ktorý sa prevažne súťažilo v kreativite. V druhej boli pre deti študujúce na akadémii, ktoré sa týkali hlavne základov, ktoré sa učia deti na akadémii. A v poslednej boli súťaže pre tímy. V tretej skupine sa práve skončilo zapisovanie tímov a mohlo sa začať súťažiť. Prvá úloha bola orientácia pomocou máp v lese. Každý tým dostal inú mapu, pretože začínali každý z iných miest, a mali sa dostať na určené miesto. Všetci už vyrazili a nikto zatiaľ nemal veľký problém, až na tým 7.
„Naruto ihneď mi daj tu mapu!“ rozkričala sa Sakura.
„Prečo?! Ja sa v nej orientujem dobre. To tá mapa je zlá!“ obhajoval sa Naruto.
„Ty si id**t. Mapa nie je zlá, to ty sa v nej nevieš orientovať,“ povedal Sasuke.
„Buď ticho Sasuke! Ty by so to nevedel o nič lepšie!“ nahneval sa Naruto.
„He! O čo sa stavíš?“
„O ramen!“
„Dobre súhlasím. Kto sa bude horšie orientovať v mape, ten platí celému týmu ramen.“
„Súhlasím! Každých dvadsať minút si budeme striedať mapu!“ povedal Naruto a zapozeral sa do mapy.
„Tadiaľ!“ ukázal Naruto doprava.
„Asi sotva. Podľa mapy máme ísť doľava,“ povedal Sasuke s namysleným výrazom.
„Veď ja viem! Iba som ťa skúšal!“ povedal Naruto a vybral sa správnym smerom.

Išli už asi desať minút, keď došli k rázcestiu.
„Fajn. A teraz kadiaľ?“ opýtala sa Sakura.
„Vpravo,“ povedal Naruto.
„Si si istý?“ povedal pochybovačne Sasuke. Cesta ktorou chce ísť Naruto bola temná a nevyzerala veľmi lákavo.
„Áno som si istý, Sasuke!“
„Tak teda poďme,“ povedala Sakura. Ako išli ďalej, les bol hustejší a tmavší. Naruto išiel vpredu, za ním Sasuke a potom Sakura. Sasuke ani Sakura sa neponáhľali, za to Naruto už bol dosť vpredu.
„Naruto spomaľ,“ zakričala za ním Sakura, no odpoveď nedostala. Zrazu počuli Sasuke a Sakura výkrik. Rozbehli sa za Narutom, no keď ho dobehli skoro zomreli od smiechu.
„Hahaha! Tak to-“ začal Sasuke, ale premohol ho smiech.
„To nemá chybu,“ dokončila zaňho Sakura a tiež sa začala ešte viac smiať. Naruto totiž bol na jednom väčšom kameni a pod ním boli nahnevaná skupina veveričiek.
„Nesmejte sa a pomôžte mi!“
„Ja... Ja nemôžem. Hahaha!“ povedala Sakura a znovu chytila záchvat smiechu. Za to Sasuke bol už celkom pokojný a odplašil veveričky od kameňa na ktorom bol Naruto. Naruto zliezol dolu a nahnevane sa pozeral na Sasukeho a Sakuru.
„Neviem na čom ste sa smiali!“
„Kebyže vidíš svoj výraz tak by si sa tiež smial,“ odpovedal mu Sasuke, „a daj mi tú mapu milovník veveričiek. Už prešlo dvadsať minút.“ Naruto podal Sasukemu mapu a keď sa na ňu Sasuke pozrel mal zhrozený výraz.
„Ty mamľas! Celých dvadsať minút sme chodili zle!“ povedal naštvane Sasuke.
„He? To nie je možné! Išiel som presne podľa mapy!“ obhajoval sa Naruto.
„Áno lenže úplne opačným smerom, Naruto!“ povedala Sakura, ktorá sa práve pozrela do mapy.
„Keď ste taký múdry tak nás dostaňte do cieľa vy!“ povedal urazený Naruto.
„To je veľmi dobrý nápad,“ povedal stále trochu nahnevane Sasuke.

Išli už pol hodinu, tento krát bez výmeny máp, ktorú Sakura zakázala, a po správnej ceste.
„Sme tu,“ povedal Sasuke a zastal. Sakura ihneď zbadala na zemi krabičku.
Zdvihla ju a prečítala nahlas: „Gratulujeme. Došli ste do cieľa. Teraz sa aj s týmto papierikom vráťte na začiatok.“
„Takže vyrážame späť,“ rozkázal Sasuke. Nešli však ani desať minút a Naruto si už začal sťažovať.
„Som hladný.“
„Tak to budeš musieť vydržať. Kebyže sa vieš orientovať v mape tak by sme tu tak dlho neboli,“ okríkla ho Sakura. Naruto sa iba ešte viac odul a pokračoval v ceste.

Prešlo ďalších desať minút a už boli na konci svojej cesty. Čakalo ich však nemilé prekvapenie. Keď vyšli z lesa, zbadali Tsunade, ako dáva rozkazy jouninom a ANBU.
„Deje sa niečo Tsunade-sama?“ opýtala sa jej Sakura. Ona o nich však ešte nevedela a zľakla. Avšak už za chvíľu mala na tvári nahnevaný výraz, ktorý by mohol zabíjať.
„Kde ste do čerta boli?! Všetci sme sa obávali, že vás niekto napadol!“
„To sme boli preč tak dlho?“ opýtal sa Sasuke.
„Áno. Ostatné tými došli za pätnásť minút a vám to trvalo vyše hodiny. Keďže to nebola dlhá trasa, začali sme sa obávať, že sa vám niečo stalo a tak Hokage-sama zoskupila jouninov a ANBU, aby vás išli nájsť,“ povedal pokojne Kakashi a ako vždy čítal svoju knihu.
„Čo ste tam tak dlho robili?“ opýtala sa, už pokojná, Tsunade.
„Prvých dvadsať minút viedol Naruto, samozrejme úplne zlým smerom, a kým sme sa dostali späť na cestu a do cieľa tak nám to trvalo tridsať minút a potom nám trvalo dvadsať minút kým sme sa dostali sem, lebo si Naruto stále na niečo sťažoval a navyše ja a Sasuke sme stále chytali záchvat smiechu,“ povedala pokojne Sakura, ale pri posledných slovách sa začala smiať a s ňou aj Sasuke.
„Prečo ste chytali záchvat smiechu?“ opýtala sa zvedavo Shizune.
„Pretože Naruta dokáže poraziť aj armáda veveričiek,“ povedal Sasuke, ktorý potlačoval smiech. Hneď ako to dopovedal, zdvihol hlasný smiech. Naruto sa iba otočil a išiel radšej na ramen. Všetci sa smiali ešte dosť dlho a Sasuke aj Sakura zabudli na stávku, ktorú Naruto a Sasuke založili. A tak sa skončil Deň detí v Konohe. Niektorý sa zabávali, iný sa síce zabávali menej, ale aj tak to bol pre všetky deti skvelý deň.