Nikai 11

11.Kapitola: Konoha, pozor!

Shinari sklopil kunai. Od klbka vlasov, hliny a trávy, ktoré sa mrvilo pred nimi, im momentálne žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. Po chvíli sa klbko postavilo a vykľulo sa z neho dievča. Malo husté, tmavosivé vlasy dlhé do pol chrbta a peknú, porcelánovobielu tvár. Tá tvár nebol nejako krásna, Shinari už videl krajšie dievčatá, ale napriek tomu z nej hodnú chvíľu nemohol spustiť oči. Bola síce jemná a súmerná, ale ničím výnimočná. Ničím, okrem očí. Mala ich veľké, olemované tmavými, hustými mihalnicami. Boli zvláštnej, bledulinkomodrej farby a keď naňho pozrela, cítil akoby ním prešli röntgenové lúče. Výškou bola niekde uprostred medzi ním a Asahi, oblečené mala modré tenisky a šortky a dlhé červené tričko, trochu špinavé. Pravý rukáv mala na kúsku roztrhnutý. Pozorne si ich prezerala, popritom prudko oddychovala a na tvári sa jej leskli kvapôčky potu. Shinari preto usúdil, že dlhšiu dobu bežala. Cítil, že Asahi vystúpila spoza jeho chrbta a veľkými, levanduľovými očami dievčinu pozorne skúma.
,,Kto si?“ prelomil konečne ticho.
,,Ja som...Ja... Počkaj chvíľu, prosím!“ nemohlo dievča lapiť dych. Dlaňami sa oprelo o kolená prudko sa vydýchavalo. Potom sa znovu vystrela, zhlboka sa nadýchla a usmiala na nich.
,,Volám sa Omi. Potrebujem sa odstať do Konohy.“
Shinari kútikom oka zbadal, že Asahi začala kunai krútiť na prste. Nevenoval tomu pozornosť, už si stačil všimnúť, že Asahi býva pred cudzími ľuďmi nervózna. Rozhodol sa, že hovoriť bude on.
,,Do Konohy?“ opýtal sa podozrievavo.
Dievčina prikývla.
,,A na čo tam potrebuješ ísť“ vyzvedal ďalej. Akosi sa mu nepáčila.
,,To... Myslím že...“ viditeľne znervóznela. ,,To je tajné!“ vynašla sa napokon.
,,Tajné? Tak to ti asi nepomôžeme,“ mykol Shinari plecami a obrátil sa jej chrbtom. ,,Poď, Asahi, ideme. Sensei už asi nepríde.“
Asahi len zízala na dievča a nehýbala sa. Len sa jej to zdalo, alebo sa jej skutočne pri slove sensei objavil v očiach záblesk žiarlivosti?
,,Počkať... Počkajte! Týka sa to vašej dediny, je to hrozne dôležité!“ dievča vykročilo k nim.
,,Tak prečo nám nepovieš o čo ide?“ nedal sa Shinari, ostával jej otočený chrbtom.
,,Snáď by som aj mohla...“ zaváhala nakoniec. ,,Ale sľúbite mi, že ma odvediete do dediny!“
,,Tak to nie. Podmienky kladieme my! Poď Asahi. Klame,“ vyhlásil Shinari a vykročil. Asahi poslušne cupkala za ním.
,,Ale to... Nie! Musíte mi veriť!“ vykríklo dievča a rozbehlo sa za nimi. ,,Musíte mi veriť!“ zopakovala a schmatla Shinatiho za cíp trička. Ten sa k nej otočil s pohľadom natoľko zúrivým, že okamžite jeho tričko pustila a cúvla niekoľko krokov.
,,Nebudeš nám hovoriť, čo máme robiť! Nemám na teba čas!“ vykríkol. ,,Si celá špinavá a spotená, musela si sem utekať z ďaleka! Ale nemôžeš byť y nejakej vzdialenej ninja dediny, ktorá je s nami v mierovom stave, pretože sa roztrhla hrádza a cez rieku sa nedá prejsť! Okrem toho, všimol som si, ako na nás pozeráš. Niečo nám tajíš!“
Omini cítila ako jej líca červenejú. Pravou rukou sa dotkla trička v mieste kde mala brucho a pevne zovrela látku. Bol to odporný zvyk, ak si niektorý obhrýzajú nechty, tak ona stískala svoje tričko, keď bola nervózna. Tak veľmi sa snažila zakryť ten pohľad, ale chlapcove čierne oči ho postrehli. Samozrejme, že sa na nich pozerala prekvapene. Blonďavý vrkoč, levanduľovomodré oči... A čierne vlasy a modré tričko so znakom Uchiha klanu na chrbte... Oni dvaja boli tie deti z jej sna, o tom nepochybovala. A keby im to povedala? Verili by jej? Z pohľadu toho chlapca nevedela nič vyčítať, no dievča sa jej zdalo tak nejako... Dôveryhodnejšie? To ťažko. Urobila všetko, čo jej ten chalan povedal. Ani by ju nepočúvali! Ale za pokus to predsa stojí...
Už-už otvárala ústa, že im to povie – či jej uveria alebo nie – no čosi ju zastavilo. Jednak to bol pohľad chlapca, ktorý sa v priebehu niekoľkých sekúnd zmenil zo zúrivého na vydesený, jednak farba dievčininých líc, ktoré najprv zbledli a potom takmer ozeleneli, no hlavne ten dobre známy a nepríjemný pocit, že za ňou niekto stojí. Niekto veľmi, veľmi nebezpečný. Vykašľala sa na deti pred sebou a na pár minút aj zabudla na svoju úlohu a otočila sa o stoosemdesiat stupňov.
Stál tam... Stál tam...
,,Je to sen,“ snažila sa povedať, no hoci sa jej ústa otvárali, zvuk z nich nevychádzal. ,,Len sen, len sen...“ snažila sa ďalej o akýkoľvek zvuk, no nič sa nedialo. A čím dlhšie sa snažila niečo povedať, a čím dlhšie jej to nešlo, tým viac sa strácala vidina nočnej mory a muž pred ňou sa stával skutočným. Príliš skutočným.
,,Kto... Kto ste?“ Omini rozoznala hlas toho chlapca, no bol iný ako keď hovoril s ňou. Bol vyšší, vystrašenejší, omnoho viac znel ako hlas dieťaťa, než ako hlas dospelého tvrdého ninju. Omini nevedela, že Shinari hľadí na mužovu ruku. Prsteň, ktorý sa na nej blyšťal, mu bol taký povedomý. Strieborný, s modrým oválnym kameňom do ktorého bol vyrytý akýsi znak. Na tú vzdialenosť Shinari nerozoznal, o aký znak sa jedná, ale ten prsteň v ňom spôsoboval pocity, z ktorých ho v očiach začali páliť slzy. Rovnaký prsteň mal muž, ktorý zabil jeho rodičov. Uchiha Itachi. Má s ním snáď tento muž niečo spoločné?
,,Orochimaru,“ vyslovil pomaly a dôkladne. Omini to meno nemusela počuť. Pamätala si tie oči, neľútostné, čierne, studené. Pamätala si ten pohľad, ktorý sa do nej zabodával bolestivejšie, ako hrot noža. Nemohla zabudnúť. Keď sa k nej obrátil, sklopila oči. Nemohla vydržať.
,,Vieš, Omi, čo je to moment prekvapenia?“ Omini mala chuť odpovedať, no on na odpoveď nečakal. ,,To je to, čo chcem použiť pri útoku na Konohu. To je to, čo mi chceš prekaziť. To je to, pre čo som ochotný ťa zabiť. Neteší ma to, ale budem to musieť urobiť. Len keby... Si sa vzdala sama.“
Už teraz vedela, že sa nevzdá. Aspoň jej snáď tí dvaja ignoranti, stojaci za jej chrbtom, konečne uverili.