Krutosť života
Slzy mi stekajú po tvári. Sedím v húpacom kresle a pohojdávam sa. pozerám pritom z otvoreného okna na hviezdy, ktoré žiaria na čiernej oblohe a premýšľam. O tom čo sa stalo teraz, vtedy aj o tom, čo sa ešte len stane..
Keď som bola dieťa mala som naivné sny. Sny o tom že sa stanem kunoichi, ktorá privedie svet k mieru. Aká som bola vtedy naivná! Myslela som si, že niečo zmôžem s týmto skazeným svetom. Až teraz som konečne pochopila, že tento sen sa nikdy nemôže stať realitou. Premrhala som toľko času svojho života na úplné zbytočnosti. Teraz mám osemnásť a môj život išiel len dole kopcom. Teda až na jeden čas... Čas, keď som poznala jedného chlapca. Živo si pamätám jeho prenikavý pohľad bielymi očami, poloúsmev a najmä jeho meno...
Jeho meno mám vyryté v hlave a nedokážem sa ho zbaviť. Akoby bolo zaryté niekde hlboko v mojej mysli, v tej časti, na ktorú človek proste nikdy nezabudne.
Chvíľu ešte nehybne pozerám na hviezdy a potom sa rozhodnem. Odídem. Preč z domu v ktorom vládol smútok. Preč od ľudí, ktorí mi spôsobovali iba bolesť. Nie.. vlastne nie. Ja neodídem. Ja utečiem. Pretože nechcem čeliť svojej minulosti. Nedokážem to... Nechcem to.
Vstanem z kresla a narýchlo zhrabnem z kúta miestnosti katanu. Viem, že je to v mojej situácií až k neuvereniu, ale nechcem zomrieť. Až priveľmi sa bojím smrti. Bojím sa, že by si potom na mňa nikto nespomenul. Nikto by nepoznal moje meno. Preto utekám. Utekám žiť. Možno raz nájdem toho chlapca. Teraz to už musí byť muž. Určite bude aj uznávaný a silný. Naposledy som ho videla, keď som mala šesť. Odvtedy sa mi o ňom iba snívalo a mátal ma v myšlienkach. Dúfam, že ho stretnem. Viem.. možno si na mňa nespomenie. Možno mi to spôsobí iba väčšiu bolesť. Ale predsa mám nádej... Aj keď len malú mám ju. Keby som mala niekoho, kto ma pozná, povedala by som, že o mne všetci hovoria, že aj cez moje utrpenie som nikdy neprestala veriť. Keby.
Pomalým krokom vyjdem z domu. Otočím sa. Áno, je to bolestivé, ale naposledy si spomeniem na minulosť. Na všetky roky utrpenia. Potom sa odvrátim a začnem bežať. Až za dedinou spomalým a prezriem si cestu. Vyberiem sa smerom do Konohy. Možno hádaš prečo. Ak hádaš to, že by tam mohol byť ten chlapec, hádaš správne. Áno, mal by tam byť.
Automaticky rukou zablúdim k svojmu krku a chytím sa prívesku so znakom yin a yang. Ten prívesok mi dal. Nosím ho od tej doby stále a stále vyzerá ako nový. Pousmejem sa a pozriem na cestu pred seba.
„Konečne sa znovu stretneme... Neji.“
Čo k tomu povedať? Mala som nejakú smutnú náladu a potrebovala som to zo seba dostať tak som začala písať. Písať v podstate o ničom. Možno by ste čakali pokračovanie keď je to takto rozložené ale sklamem - nechystám ho. Ak ma však predsa len niečo napadne možno ho sem dám no je to málo pravdepodobné. Dúfam že tým čo to prečítali sa to páčilo Ešte musím upozorniť že som si popritom spievala Set fire to the rain - Adele, takže asi také bolo moje sústredenie na gramatiku
Mise N: Kdyby to šlo, popsala bych příběh jedním slovem jako - „krásný“. Vím ale, že to nepůjde. V povídce se totiž skrývá tolik emocí, které jako hustá pavučina, protkávají celou strukturu příběhu. Z textu cítím melancholii, zklamání, osamění a smutek ze ztráty blízké osoby. Příběh se mi moc líbil, už jen proto, že poukazuje na to, že ne na všechno se můžeme dívat pozitivně.
Krásne, veľmi sa mi to páčilo
Ďakujem Toto bola skôr taká menšia improvizácia Vlastne.. celková improvizácia. Na začiatku som nemala zdania čo píšem
~FC for mestekova~
Moje FanFiction
No ako vidím, nakoniec z toho vzišlo dobré dielo
Bože... fňuk..smrť Nejiho ma strašne dostala...
Páčilo sa mi to tá posledná veta bola taká až dramatická ...
Navštívte stránku Zakázaného ovocia! -->
Môj Wattpad https://www.wattpad.com/user/SabakuNoTanaris - čítajte príbehy aj mimo Naruta práve tu!
Blog Sabaku no Tanaris a Mestekovej www.sameta.blog.cz/
Mno, rozhodně to bylo zajímavé, ale na mě až moc krátké a takové... Rychlé Takže jsem ti dala pěknou 4 (gomene, asi jsem ti zkazila průměr ).
Ach ten sentiment...