Krutá rozprávka?

Kde bolo, tam bolo...
Poviem vám jeden príbeh. Ten však nie je zapísaný v žiadnej rozprávkovej knižke a stará mama ho nečíta svojim vnúčatám. Tento príbeh rozpráva sám život.

Deň ako každý iný. Teda, aspoň ráno sa tak začínalo. Neodbytný budík ma zobudil o 6:30. Vymrštila som ruku v snahe umlčať to hrozné zvonenie, ktoré však neprestávalo. Po asi trojminútovom súboji so sebou samou som sa vynorila spod záplavy perín a vstala. Jediný dovod bol asi Nawari- sensei, ktorý neznáša keď chodíme neskoro. Úhľadne poskladané veci od večera som si so sebou zobrala do kúpeľne. O chvíľu bolo počuť už len kvapkanie vody...

Po výdatnej raňajšej sprche som si nachystala veci. Zbalila pár shurikenov, kunaiov... Keď moj pohľad vyskočil hore na hodiny, mierne mnou trhlo. Už len desať minút! A kým tam ešte prídem... Schytila som batoh na plecia, ponáhľajúc sa z domu.
Zbehla zo schodov a rýchlo otvorila vchodové dvere. Do očí mi udrel raňajší deň. Svietiace slnko, chladný jarný vzduch... Zhlboka som sa nadýchlo tej vone prírody. Vtom mi prebleslo mysľou, prečo som tak vyletela z domu a rozbehla som sa dolu cestou...

Bežala som po ceste až sa prach za mnou výril. Nechcelo sa mi, ale bola som zvedavá čo budeme dnes robiť. Sensei nám predsa sľúbil, že nás naučí nijakú novú bojovú formáciu. V duchu som si predstavila tie túžebné pohľady Hiroiho a Matsura.
Zasmiala som sa. Tí dvaja... Hiroi- ten rozumnejší, ale tvrdohlavý. Matsuro musel mať zas vždy pravdu... Súťažili spolu od toho okamihu, čo sa spoznali. Ale zároveň si pomáhali, boli oporou. Celý náš tým je ako jedna veľká rodina, hovoril vždy Nawari sensei. Asi preto nám išla týmová spolupráca tak dobre. V posledných dňoch to možno trochu chátralo, Hiroi často nešiel s plným nasadením. Ale odhliadnuc od toho, boli sme naozaj skvelý tým...

Udýchane som dobehla na most, keď sa v diaľke začali črtať tri postavy. Do kelu! Popadla som dych a znovu sa k ním rozbehla.
Už vtedy, ako som probehla videla som, že niečo je inak.
Niečo... viselo to vo vzduchu ako ľadové meče nad našimi hlavami.
Sensei stál a akosi zarazene pozeral pred seba. Vedľa neho Matsuro zaujato sledoval špičky svojich topánok, nešikovne skúšajúc zakryť slzy.
Počkať... Slzy?
Moj vystrašený pohľad spočinul na poslednom členovi našeho týmu, ktorý stál oproti nim. Neviem prečo, vtedy mi prebehol mráz po chrbte. On... sa usmieval. Emócie na jeho tvári sa nedali presne vyčítať, ale bol to úplný opak tých dvoch.
"Hej.. Čo je sa vami?" začula som svoj nesmelý hlas.
Ticho. Nikto neodpovedal. Meče nad našimi hlavami sa zväčšili...
"Ja musím ísť niečo zobrať. O chvíľu sa vrátim." povedal Nawari sensei a zmizol. On ale nikdy nevedel dobre klamať... Hneď na to sa však stala ďalšia vec. Matsuro tlmene skrýkol a rozbehol sa preč. Už nemal silu skrávať slzy...
"Čo sa tu do pekla deje?" zvolala som na poslednú osobu čo tu ostala.
Hiroi sa konečne prestal dívať pred seba a pohľadom skĺzol na mňa. "Mala by si niečo vedieť Natsuko. Poď na chvíľu... " kývol na mňa rukou. Ja, bez slov a myšlienok som ho nasledovala. Prišli sme k veľkému stromu na okraji lesa. Hiroi si sadol a potľapkal miesto vedľa seba. Prisadla som si, opierajúc sa o strom.
"Tak... o čo ide?" spýtala som sa napokon. Hiroi zhlboka vydýchol a zavrel oči. Neisto som naňho pozrela, nevedela som, čo si mám myslieť.
"Natsuko ja... Som chorý. Vážne chorý."
Zarazila som sa. Toto som nečakala. A najhoršie bolo, že mi to akosi nedochádzalo...
"Chorý? Nerozumiem. Máš... chrípku alebo niečo také?"
Zasmial sa. "Niečo také..." povedal akoby zasnene. Nadychoval sa aby niečo odvetil a mne v tom okamihu došli jeho slová. Len jedna jediná myšlienka... zábleska svetla.
"Bože Moj... Ako si chorý?" nástojčivo som naňho pozrela.
Opäť sa usmial, ale jeho oči ostali chladné. Vždy ich mal rozžiarené... teraz boli ako dva vychladnuté kamienky, ktoré niekto vytiahol z ohňa.
"Neviem, čo je to za chorobu. Ale postupne mi odumiera tkanivo a svalstvo... Už nebudem mocť trénovať. Nikdy." povedal napokon.
Ostalo ticho. Ak by som bola v niakom filme, najskor by som dostala hysterický záchvat, možno sa zrútila...
Ja som necítila nič. Žiadne emócie... Akoby som bola vo vnútri prázdna. Prekvapilo ma to... a znepokojilo. Takéto sú teda moje city k Hiriovi? On umiera a ja... nič necítim? Pozrela som naňho. Nehovoril nič, zavrel oči a oprel hlavu dozadu o strom.
Prečo nič nehovorí? Veď mi teraz povedal že... Prečo? Vyzerá akoby ho to netrápilo... Myšlienky mi v hlave poletovali ako neodbytné motýle.

Vtedy moj mozog pochopil... pomaly začal spracovávať tú vetu. Stále som akosi nemohla uveriť. Vedela som, že choroby existujú. Prečo sa ale dostali tak blízko ku mne? Do kruhu mojich známych osob?!
Začínala som sa cítiť akoby som skočila do jazera ľadovej vody. Všetky zvuky, pocity ku mne doliehali tlmene. Veci naokolo sa spomalili. Prečo zrovna on... Je to čestný človek. Neurobil nič prečo by ho mohli takto trestať. Nikto nemá právo pochovať jeho sny! Dobre som si to pamätala... Stále nám pripomínal ako sa stane ninjom. Ako bude najlepší Hokage aký kedy existoval. A teraz... Zrútilo sa to ako domček z kariet.
"Neplač prosím," začula som tlmený hlas vedľa seba.
Čože? Veď ja ne- ... Až teraz som pocítila slzy, ktoré mi stekali po tvári.
Prečo sa tomu vlastne čuduje? Po tom čo mi povie niečo také...
"Chcel si sa stať Hokage, dobrým ninjom." zavzlykala som.
Neisto prikývol. "Chcel... no asi to budem musieť prenechať niekomu inému. Možno dokonca lepšiemu."
"Ale bol to tvoj sen! Nesmieš sa ho vzdať!" vyskočila som na nohy. Možno... keby si sa liečil, po dlhšej dobe..."
"Nedá sa to vyliečiť. A ja nechcem stráviť posledné chvíle v nemocnici." pokrútil hlavou. "Svoj sen... okolnosti ma prinútili prehodnotiť svoje možnosti. A musím povedať... moj sen sa mi už splnil."
"Ako to?" cez slzy som naňho pozrela.
"Som tu s vami. To je asi to najcennejšie čo si možem priať." zazubil sa na mňa.
Chápala a nechápalo som ho zároveň. Hovoril to tak bezstaroste... Akoby sa ho to ani netýkalo. Znovu som sa rozplakala a on ma pohladil po vlasoch ako malé dievča. "Neplač... Je to dobré, naozaj."
Zrazu som sa cítila strašne smiešne. On utešuje mňa?! To je... nevedela som nájsť správne slovo. "Prepáč..." zamumlala som, postavavila sa na nohy a bežala reč.

Chcela som utiecť. Ďaleko... od všetkých problémov. Najradšej by som utiekla v čase.
Ako toto všetko... ako to može hovoriť? On predsa nezomrie! Vylieči sa a... budeme tým ako každý iný. Nie... budú lepší.
Mala som pocit akoby si to neuvedomoval. Čo sa deje... dokonca sa smial. Nemal by teraz plakať on? Alebo možno... Potkla som sa okoreň vytŕčajúci spod zeme a div nespadla. Ale to zakopnutie... akoby mi niečo chcelo naznačiť. Pochopila som...
On... uvedomoval si to až moc dobre. Viac ako ktokoľvek z nás... Len to nedával najavo. Nepomohlo by mu to... Chcel sa smiať, tešiť zo života... kým može.
A to chcel aj od nás... Namiesto sĺz sme mu mali byť oporou. Už pri ňom nesmiem plakať... utrela som si slzy a zahľadela pred seba. Bola som v lese... všade okolo boli len stromy, keď ku mne z ľava doľahol akýsi zvuk. Otočila som sa, na prvý pohľad nič nevidela. Až keď so prišla bližšie...
"Matsuro..." zašepkala som pri pohľade na chlapca, ktorý sedel pod veľkou skalou.
"Choď preč... daj mi pokoj!" zakryl si rukami tvár. Nepočúvala som ho a prišla bližšie. "Neplač... nepomože mu to."
"Čo ty o tom vieš?! Nechaj ma!" vykríkol.
Vzdychla som a prehltla slzy ktoré sa mi znova drali do očí. "Pozri... máš pravdu. Neviem nič. Okrem jedného... Nesmieme plakať. Hiriovi to nepomože... Musíme mu dať nádej. Nádej, že každý sa može uzdraviť... Chápeš? Takto mu pomožeme asi najviac..." snažila som sa to dohovoriť plynule ale na poslednom slove sa mi zlomil hlas.
Natiahla som k Matsurovi ruku. "Poď... vrátime sa." Pár sekúnd váhal, potom sa zdvihol a kráčali sme naspäť vedľa seba.
"Natsu..." ozval sa po pár minútach.
"Áno?"
"Máš pravdu. Tak... Pre Hiria?" pozrel na mňa uslzenými očami a ja som sa usmiala.
"Pre Hiria."

Trvalo nám asi dvadsať minút kým sme sa vrátili na most. Tam už na nás čakal Hirio aj Sensei. Vyseli na nás pohľadmi kým sme kráčali k nim.
"Kde ste zase boli?" spýtal sa Nawari, skor s humorom ako vážne a na svoju otázku ani nečakal odpoveď.
"Ále... ani nikde. Len niečo zobrať... " povedal Matsuro tajomne a zazubil sa na mňa. Tiež som sa usmiala a vytiahla spoza chrbta krásnu kyticu poľných kvetov. To je pre teba... " podala so ju Hiriovi s úsmevom.
A vtedy sa jeho oči opäť rozžiarili. Ako pozeral na tie kvety... znova v nich bol život. Vedel, že ho v tom nenecháme...
"Ďakujem." vďačne na nás pozrel.

A ako skončil tento príbeh? Zatiaľ sa nevie. Rozprávky väčšinou končia šťastným koncom... Ale túto predsa rozpráva život. A tam je iba realita... Zázraky sa nedejú. Ale možno, čo ak...