Posol 2-Prekvapenie

Odo mňa sa nedá čakať nič excelentné, no aspoň som sa na tom nadrela... Dúfam, že sa to vyrovná prvému dielku od Lu-senpai

...Zalialo ju mierne svetlo práve vychádzajúceho mesiaca. Bola to zmena. V pracovni Pána smrti bol jediný zdroj svetla oheň z obrovského kozuba a tlmené svetlo malej, stolnej lampičky. Toto svetlo jej bolo oveľa príjemnejšie. Chladilo ju na pleciach zahalených plášťom a peceň mesiaca mal farbu jej očí.

V ušiach jej ako ozvena z veľkej diaľky zneli slová Pána smrti. Doteraz sa o ňu nikdy nebál, teda, ak sa toto dalo nazvať obavami. Alebo konečne po toľkých rokoch prejavil nejakú známku citu? V duchu sa pousmiala. Predstava jej šéfa, rázneho a mlčanlivého prichyteného pri priateľskom úsmeve ju vážne rozosmiala. Teda, skoro, lebo si spomenula na svoje poslanie. Na svoju nepríjemnú, no pre svet potrebnú úlohu.

Pozrela sa na zvitok vo svojej ruke. Sťažka si povzdychla a pozrela sa na jeho obsah. Na tých "šťastných", ktorý už na tomto svete dlho nepobudnú. Mesiac osvetľoval čierne, dôkladné písmo. Sama pre seba si ho nazvala písmom smrti. Boli traja. Traja polomŕtvy...

Gaara sa nemohol prinútiť sústrediť sa na prácu. V mysli sa mu ako rýchly film mihali obrázky, úseky jeho minulosti. Nakoniec sa už nesnažil tomu zabrániť a dal myšlienkam voľný priebeh. Myslel na toľko vecí, udalostí, no vždy to smerovalo ku jedinej osobe. Lunari.

Konečne mohol zložku ´Akatsuki´ natrvalo uzavrieť, odložiť ju hlboko niekam do zadného priečinku jeho stola a navždy na ňu zabudnúť. Pozbieral papiere súvisiace s onou organizáciou, keď niekto zaklopal.
„Hm? Ďalej." zamrmlal si skôr sám pre seba. Niekto vstúpil, no on už sedel chrbtom k dverám vo vysokom kresle a zamyslene hľadel na žiarivý bod na oblohe. Nechcel sa s nikým rozprávať, chcel byť sám. Nútene sa otočil prichádzajúcemu tvárou.

„Nechceš sa o tom porozprávať?" Bol to Kankuro. Očividne vycítil jeho zmätenú náladu, ktorá sa mu nechcene odrážala aj na inak pokojnej tvári.

„Nemám sa o čom, proste sa vrátila. Nebude to ako predtým, to viem. Proste to obdobie sa už nevráti. To si chcel počuť? Dobre, tak sa maj. Prosím!" naliehavo pomaly zvolal na prekvapeného brata. Nakoniec ten len pokrčil ramenami, chcel niečo povedať, no zavrel ústa a napokon aj dvere. Gaara sa opäť otočil na mesiac a sledoval jeho nástup na hviezdami posiatu oblohu.

Lunari kráčala rázne za svojim cieľom. V hlave mala niečo ako kompas, ktorý ju automaticky viedol za "vyvolenými". Aj za toto vďačila tréningu s rozličnými majstrami, Kagmi a v neposlednom rade aj Pánovi smrti. V duchu sa jej vynárali tváre, ktoré patrili jej ľuďom. Nebola od nich ďaleko, možno ešte pár minút chôdze. Pridala.

„Do rána budem hotová," zamrmlala si s povzbudzujúcim nádychom v hlase.

Bola asi desať metrov od ich táboriska. Stany boli vzadu, stráž pri ohni vpredu a živo debatovali. Na stráži bol jeden z menovaných. Zadívala sa naňho. Vybaví ho neskôr. V poslednom stane boli obaja ďalší. Žena a muž. Vlastne, boli to otec a dcéra. Dievča malo sotva čerstvých šestnásť rokov. Ľútostne sa pousmiala a zamierila si to ku nim. Nebola nikým videná. Naučila sa techniku, ktorá jej to umožňovala.

Vliezla do stanu. Každý spal na jednej jeho strane. Delila ich medzera o veľkosti pol metra a jeden batoh. Očividne sa dievča nechcelo ráno zobudiť na otcovej hrudi a vyzerať pri tom ako jeho milenka.(len moje dedukcie)

„No, a máš to za sebou. Už sa nemusíš báť." utešovala spiacu ženu, keď vyberala svoju katanu. Bolo jej toho mladého stvorenia ľúto, no keď už raz bola na jej zozname, musel na to byť pádny dôvod.

Vyšla zo stanu, okrajom plášťa čistiac katanu od krvi oboch odsúdencov. Pohľadom prešla po ospalom tábore. Zamieril ku ohnisku. Potrebovala odlákať toho druhého strážcu.

Zazdal sa jej povedomí. Nevedela prečo, začala sa sústrediť naňho. Postavila sa pred neho a čupla si, aby mu videla do unudenej, ušpinenej a hlavne unavenej tváre. Vlasy vo farbe zatiahnutého neba(čítaj tmavošedé) nevideli hrebeň už dosť dávno, no vedela si ich predstaviť učesané, s cestičkou a malou ofinou. Pootvoril oči. Vtedy úplne zabudla na svoju povinnosť, na tretieho odsúdenca aj na všetko ostatné, aj na to, že ju nemá byť vidieť, cítiť, počuť.

Skoro vykríkla od zdesenia. Oči mal takej farby, ako sneh, úplne čisté, biele, miestami šedé. Prudko sa postavila a nezakrývala slzy. Jej vlastná rodina. Jej vlastná krv. Jej vlastný brat.

Otočila sa a bez ohľadu na to, koľko hluku tým narobila, nedokázala potlačiť vzlyk. Rozbehla sa a nikto si nič nevšimol. Len za ňou sa ťahala stopa sĺz, ktoré nedokázala udržať na uzde. Plakala nad zradou, plakala od rozhorčenia, plakala od bolesti kdesi pri srdci.

Bežala smerom ku Sune. Ku miestu, kde mala posledných priateľov. Priateľov, ktorí v ňu jediní verili....

Ďalej je to na tebe Lu-senpai(kushina-hime) sorrač