Sunrise

Svitá. Slnko sa pomaly vracia na obzor a s ním aj nádej, že sa mi raz vrátiš späť. Odkedy si odišiel, moje srdce je také prázdne, aké nikdy nebolo. Zanechal si na ňom tmavú škvrnu, ktorá nikdy nezmizne. Odtrhol si si nevedomky kúsok zo mňa, zranil si ma tak, že sa z toho nikdy nedokážem vyliečiť, už nikdy.....
Prečo?
Pýtam sa sama seba v nádeji, že raz na túto večnú otázku nájdem odpoveď.
Prečo si len odišiel? Prečo? To je tá tvoja pomsta pre teba taká dôležitá? Kvôli tej nenávisti voči svojej krvi, svojmu bratovi, si nás opustil? Ani nevieš, akú bolesť si nám spôsobil svojou zradou!
Potichu vzlykám do prázdna... Do prázdna, z ktorého ma môžeš vytiahnuť len ty... Do prázdna, kam si ma sám uvrhol tým svojím nepremysleným a náhlym odchodom...
Chýbaš mi čím ďalej tým viac, ani si to asi neuvedomuješ. Neuvedomuješ si vari, ako mne i ostatným tým ubližuješ? Alebo ti to nevadí, či si taký nevšímavý? Pre ostatných si bol, si a navždy budeš priateľom i zradcom.
A čo si pre mňa? Vieš, čo si vôbec znamenal pre mňa? Vlastne stále znamenáš, si moja láska a to sa nezmení. Vždy som ťa milovala a asi aj navždy budem. Ja sa toho pocitu už nezbavím.
Prečo som sa musela zamilovať práve do teba? Do toho, o kom viem, že mi ten cit nikdy nebude opätovať? Vedela som to, ale nedokázala to zastaviť. To zastaví len moja smrť. Ba i smrť nie je koncom. Nikdy nič nekončí...
Koniec je vždy iba začiatkom niečoho nového, nepoznaného, čo nás môže posilniť ale aj celkom zničiť.
Celé dni premárnim len plačom pre teba, moja láska... Keby si len nebol vtedy odišiel. Keby som ťa vtedy dokázala zastaviť. Všetko by bolo inak, úplne inak. Minulosť zmeniť už nemôžeme, tak sa teda pokúsme zmeniť prítomnosť i budúcnosť, ktorú nemáme istú nikto. Náš osud máme určený, ale dokážeme si ho upraviť ako my chceme? Bol toto snáď náš osud? Toto nám sudičky predurčili? Zradca, jinchuuruki a naivná ružovovláska, to bol náš tým a dúfam že raz znovu bude.
Chýbaš mi.
Chýba mi dotyk tvojich čiernych hlbokých očí, za ktorými sa skrýva poškvrnená a zranená detská duša. Chcem ešte raz znova zacítiť tvoju blízkosť vo vedomí, že mi už nechceš ďalej ubližovať, už nikdy nezopakuješ ten svoj čin, ktorý mi stále trhá srdce na kúsky.
Pomaly zdvíham hlavu a pozerám sa pred seba. Vietor sa pohráva s listami všetkých možných farieb. Sú také voľné a slobodné, poletujú si po okolí všade možne.
Vlastne sme ako ony. Naším vetrom je však náš osud, ktorý nás zaveje raz tam, raz onam, a niekedy spolu na jednu kôpku či do rieky, ktorou poplávame do neznámych končín, či spolu, či sami. Listy sa však nestarajú o to, kde skončia, no my áno. My sme od seba taký odlišní a predsa podobní.
Na hladinu rieky, ktorá unáša zhodené odevy stromov nevedno kam, nechávam pomaly dopadať svoj vnútorný žiaľ vo forme sĺz. Tie roním len pre jednu osobu, len pre teba....
V akadémii nás učili, že hodina má šesťdesiat minút, minúta má šesťdesiat sekúnd, ale nikto nám nepovedal, že i len jedna sekunda bez niekoho milovaného nám môže spôsobiť takú obrovskú bolesť a trvať celú večnosť...
Vráť sa mi prosím, Sasuke! vzlykám opäť do temnoty, presne ako predtým i potom. Ale moje slová nie sú vypočuté, nikdy asi ani nebudú.
Nohy sa mi trasú a celé moje telo sa nekontrolovateľne trasie vzlykmi. Zrazu sa mi kolená rozklepú a moje zúfalé telo nevydrží už nápor tejto triašky. Rútim sa. Padám na studenú prašnú zem, premočenú kvapkami mojej bolesti.
Čo sú to slzy? Sú snáď len prejavom prílišnej dôvernosti, straty a ďalších vecí, ktoré súvisia so slovom bolesť, sú len prejavom našeho zúfalstva. Otáčam sa pomaly na chrbát a kvôli slziam v očiach takmer nič nevidím. Ani krásu okolitej prírody ani nebo osvecované slnkom, čo svieti nad nami a stráži nás dňom čo dňom.
Zrazu zacítim dotyk neznámych hebkých rúk, ktoré ma opatrne vezmú do náručia. Cez slzami zahmlené oči nerozoznám ani toho, kto ma vzal do náruče. Bolesť a plač mi akoby zničili všetky zmysly. Moje telo trasúce sa od vyčerpania nakoniec vyhrá nad mojím rozumom, ktorý sa pokúša nezaspať, a ja sa odoberám do ríše snov...

Prebudenie bolo trochu čudné. Očami opuchnutými od plaču som sa poobzerala navôkol. Nespoznávam to tu. Bola som v nejakom lese a zobúdzala sa opretá o nejaký strom. Nikoho som tu nevidela, ale môj šiesty zmysel mi našepkával niečo celkom iné. Nechala som to tak a postavila sa pripravená odísť, ale aj tak som sa obzrela.
Prosím, nechoď! zastavilo ma a znovu som sa otočila. Stála som mu tvárou v tvár a len nemo sa na neho pozerala. Už som sa zase chystala odísť, ale zastavil ma tým, že si ma k sebe pritisol. Bolo to síce nádherné a priala by som si, aby sa ten okamih nikdy neskončil, ale vedela som že opätovné rozlúčenie sa by som asi neprežila.
Nikam nepôjdeš! Nepustím ťa! riekol potichu a pozrel sa mi do očí. Po zaváhaní som mu pohľad opätovala a jeho oči ma prevŕtali pohľadom.
Pusť ma! poprosila som potichu, ale odpoveďou mi bolo len tuhšie, ale stále opatrné objatie. Z očí mi nechcene vyhŕkli slzy a keď to zbadal, tak ma konečne pustil.
Prepáč čo som vám spôsobil! ospravedlnil sa potichu a otočil sa mi chrbtom. Svoj pohľad nasmeroval do zeme a po chvíľke sa zahľadel niekam do neznáma pred sebou. Došlo mi to. Chystal sa znovu odísť, už zase...
Obišla som ho a zastavila sa pred ním. Pozrel sa na mňa takým pohľadom, aký som u neho nikdy nevidela. Pohľadom plným nehy a lásky, ale i smútku. Opatrne sme sa začali približovať ku sebe, až sa to stalo. Pobozkali sme sa. Na ten okamih nikdy nezabudnem. Bolo to nádherné a čarovné zároveň. Bolo to prosto nepopísateľné. Objal ma a ja som mu neodporovala. Oddala som sa mu úplne celá ...