Už som to pochopila

Dnes, keď sme išli po všetkých cintorínoch, tak mi napadlo, že veľa ľudí si muselo toho veľa vytrpieť. Tak vám želám pekné čítanie a nezabudnite na tých, čo maté radi.

Už som to pochopila

Až dnes. Až dnes, po toľkých rokoch som si uvedomila, že je to všetko zbytočné. Zbytočne som sa trápila, zbytočne som preliala toľko sĺz, zbytočne som každé ráno vstávala s pocitom viny. Je to už preč všetko je preč, a nikdy sa to nevráti. Ani keby som sa postavila na hlavu, ani keby som už nikdy nič nezjedla, ani keby som sa rozkrájala, už sa to nevráti. Už nepríde to dobré, už nebudem šťastná, tak ako vtedy, vtedy s ním. Možno príde šťastie, možno príde aj radosť, ale každá radosť je niečím iná, výnimočná. A všetci to nepochopia hneď, ale istý čas, ten neznesiteľný čas, trýznenia. Keď sa tu prechádzam, a vidím všetkých, ktorý to ešte nepochopili, tých, čo sa nevedia s tým zmieriť, tých, ktorým ešte stále chýbajú, chcem niečo s tým urobiť, ale nedá sa, ak sa to už raz stalo neodstane sa to, nevráti sa to, čo potrebujú, nevráti sa ten, ktorý im tak chýba. Už nikdy, a preto by si mali uvedomiť, že tým nič nezískajú. Ale musí to prebolieť, musí sa to zničiť. Utrpenie, strach a bolesť. City, ktoré sa len tak ľahko nedajú zmiesť z ľudského života. Proste sú tu a nevyhneme sa im. Neexistuje človek, ktorý by ani jeden z týchto pocitov nezažil. Aj zlí a podlí ľudia majú tieto pocity, síce sú sebecký, ale keď sa jedná o nich, tak ich to zasiahne. A tí dobrí majú tých citov viac, obavy ich zožierajú každodenne, lebo majú strach o to, čo príde zajtra, čo sa stane s tými na ktorých im záleží. Sú pre nich ochotní aj zomrieť, obetovať sa, trpieť a znášať bolesť. A to všetko postúpia len pre to, aby boli s nimi na blízku a mohli zažívať ten krásny cit, lásku.
A tak teraz blúdim medzi uličkami a hľadám to správne miesto, kam chodím každý deň, aby som si dokázala odpustiť. Hľadám hrob môjho manžela, ktorý sa pre mňa obetoval a je aj otcom mojich dvoch detí. Je to miesto, kde odpočíva Naruto Uzumaki.