Tajomstvá sveta-18.kapitola

18. kapitola: Misia v nemocnici. Snehová búrka na juhu

Azazel sa nad tým pousmial, zobral zelené kimono z piesku, poskladal ho a išiel do tohto novo vyrasteného pralesa. Po asi piatich metroch sa rozletel na piesok, ktorý vietor rozfúkal a rovnakým spôsobom sa objavil pred mólom, pričom pod ním zostalo trochu piesku. Stihol si to všimnúť, preto ho odmietol do vody a vošiel dnu, kde to nádherne voňalo.

V celom dome bolo prítmie a len z kuchyne vychádzalo blikotavé svetlo, za ktorým sa vydal. Najskôr však položil kimono na blízky stôl. To, čo tam uvidel teda nečakal: na stole boli prestreté dva taniere, poháre na pitie, uprostred svietnik, na ktorom boli červené sviečky a Ino práve niečo pokladala na stôl, keď ho zbadala.
„Dúfam, že si vyhladol.“ povedala s úsmevom, „A že ti táto moja špecialita zachutí.“
Azazel len nemo pozeral na to, čo položila na tanier; voňalo to úžasne a vyzeralo ešte lepšie.
Tak sa teda posadil a pustil sa do toho. Jedol pomaly, vychutnávajúc si každé jedno sústo, čo aj prejavoval rôznymi grimasami a povzdychmi, nad čím sa Ino len pousmiala a dojedla svoju porciu.
Azazel zjedol absolútne všetko, čo mal na tanieri, dokonca aj ozdobné bylinky a asi mu to poriadne chutilo, pretože tanier zostal takmer čistý.
„Tak takéto niečo dobré som ešte nikdy v mojom živote nejedol.“ pochválil ju Azazel pomáhajúc jej upratať všetok riad.
„Tak to ma teda teší.“ povedala natešene Ino ťahajúc ho hore schodmi.
Prišli až k Azazelovej izbe, do ktorej ho Ino zatiahla a začala ho vášnivo bozkávať.
„Ino, viem na čo myslíš, ale nemali by sme.“ povedal rozrušene Azazel keď ho Ino hodila na posteľ.
„Prečo by sme nemali? Veď sa máme predsa radi.“ povedala zarazene Ino.
„Hej, ja mám rád teba a verím, že ty máš rada mňa, no poznáme sa ešte len krátku dobu na takéto rozhodnutie. A nechcel by som tým pokaziť náš vzťah, tomu ver.“ povedal razantne Azazel zdvíhajúc sa z postele.
Ino po jeho slovách sklopila hlavu a na líci sa jej objavila slza.
„Nevedela som, nikdy som ani len netušila, že môže existovať niekto, koho nezaujíma len moje telo. Každý chalan, s ktorým som chodila sa toho dožadoval, no ja som vtedy odmietala. A keď to chcem zas ja, tak ty to nechceš. Ty ma teda odhadzuješ?“ zakričala Ino s dôrazom na poslednú vetu a so slzami pozerajúc Azazelovi do tváre.
„Nie, nie, nie. Tak to nie je.“ povedal Azazel objímajúc ju okolo pliec, „Ja ťa neodhadzujem, ja len nie som na niečo také psychicky pripravený. My obaja. Veď sa poznáme len krátku dobu a na také dôležité rozhodnutie je ešte zavčasu, nemyslíš? Čím dlhšie sme spolu, tým ťa mám radšej a radšej, to ti hovorím tu ako stojím.“
Ino si utrela slzy a zahľadela sa mu do tých jeho plných nehy a odhodlania. Objala ho ešte pevnejšie, ako by sa bála, že by odišiel.
„Tak ale si aspoň môžeme pozrieť hviezdy z tejto tvojej postieľky.“ povedala s úsmevom Ino ľahajúc si do stredu postele.
Azazel sa nad tým len pousmial a ľahol si vedľa nej a vo vzájomnom objatí sledovali ako sa nebo plné hviezd nad nimi mení až nakoniec zaspali.

„Azazel, vstávaj ty spachtoš zaspatý!“ kričala Sakura búchajúc z celej sily na dvere Azazelovho domu, „Tsunade-sama chce s tebou hovoriť tak vstaň!“ kričala ešte hlasnejšie až začula kroky po podlahe a následné otvorenie dverí.
„Čo ma budíš tak skoro?“ spýtal sa Azazel pretierajúc si oči.
„Ty si nič nepočul?“ spýtala sa nazúrene Sakura vraziac mu jednu do brucha.
Ním to však ani nepohlo.
„Počul, počul. No a?“ povedal akoby sa nič nestalo.
Sakura len zatriasla hlavou, pomyslela si, že asi udrela príliš slabo a vysvetlila mu, že sa má do desiatej dostaviť k Tsunade, ktorá má pre neho misiu. Ten si ju vypočul a so slovami, že o pol tam bude jej zabuchol dvere pred nosom.
Pomaly vybehol hore, kde Ino ešte sladko spala a nežne ju zobudil.
„Už je ráno, treba vstávať.“ pošepol jej do uška, načo sa rýchlo posadila, čím ho takmer sknockoutovala a spýtala sa: „Koľko je hodín?“
„Deväť, prečo?“ spýtal sa nechápavo Azazel.
„A do pekla. O štvrť na desať odchádzam s rodičmi na týždeň k starým rodičom. A už zjavne meškám.“ vysvetlila mu situáciu vbehnúc do šatníka pre svoje veci, rýchlo si ich nahodiac a utekajúc dolu schodmi, „Tak to vyzerá, že najbližšie sa uvidíme až v pondelok. Dúfam, že to bezo mňa nejako vydržíš.“ povedala mu letmo ho bozkajúc na pery a utekajúc preč.
Azazel len mykol plecami, zabehol do kúpeľne a hneď na to si išiel dať niečo ľahké na raňajky.
O pol desiatej už stál pred Tsunadinou pracovňou.
„Prepáčte, musel som sa ešte najesť.“ povedal ospravedlňujúc sa Azazel.
„To nevadí, si tu včas. Takže, od Kakashiho som sa dozvedela niečo o tvojich liečiteľských schopnostiach a tak som sa rozhodla, v tejto vážnej dobe, ti prideliť misiu zahŕňajúcu liečenie zranení v miestnej nemocnici. Dostala som totiž hlásenie, že tímy, ktoré boli pomáhať jednému našemu spojencovi síce vyhrali obrannú vojnu, no je veľa zranení a tak ťa bude treba aj veľa medikov. Doraziť by mali okolo obeda, tak ti pridelím človeka, ktorý sa tam dobre vyzná a prevedie ťa tade.“ povedala Tsunade a hneď na to sa ozvalo klopanie, „A už je tu. Predstavovať vás hádam nebudem musieť. Ďalej.“ povedala ešte a dvere sa rýchlo otvorili.
„Tsunade-sama, čo odo mňa tak súrne potrebujete?“ spýtala sa zadýchane Sakura.
„Tuto Azazel bude pomáhať v nemocnici, tak by som ťa chcela poprosiť, či by si ho tadiaľ nepreviedla. Tým chcem povedať, že je to rozkaz.“ povedala Tsunade vidiac na jej tvári nie práve najšťastnejší výraz.
„Hai!“ povedala Sakura odťahujúc Azazela preč z miestnosti.
Len čo sa zatvorili dvere, hodila ho o stenu, pridržala ho pod krkom, kam ledva dosiahla a pozrela mu do očí.
„Počuj, je mi absolútne jedno, čo vieš alebo nie. Neprajem si žiadne poznámky a ak ti tam niekto niečo povie, tak to spravíš, rozumieme sa?“ vysvetlila mu situáciu nazúreným tónom Sakura.
Azazel jej odtiahol ruku, ktorou mu držala tričko a prikývol. To jej zrejme ako odpoveď stačilo, lebo už sa aj vydala na cestu. Azazel jej šiel v pätách, až sa dostal k vstupnej bráne do komplexu nemocnice.
Sakura mu v priebehu hodiny a pol poukazovala všetky krídla nemocnice, od suterénu až po povalu. A potom už len museli čakať.
Všetcia medici sa postavili pri bránu a čakali. Nemuseli ale dlho, lebo po pár minútach prišlo nákladné auto, na ktorého korbe boli uložení tí zranení, čo sa nemohli poriadne pohnúť.
Azazel uvidel medzi zranenými aj Leeho, potom nejakého chlapa podobajúceho sa ne Leeho a ešte oboch strážcov zo svojho prvého dňa, ktorí tam ležali v bezvedomí.
Všetcia medici postupne poskladali a uložili na nosidlá zranených a odviezli ich do vnútra. Azazel dostal na starosť ošetriť Leeho a toho podobajúceho sa chlapíka, ktorý sa vraj volal Gai. Obaja mali približne rovnaké zranenia až na to, že Gai mal ešte trochu spálené ruky: sedemdesiatpäť percent natrhnutých svalov a zničené množstvo nervových zakončení v blízkosti chrbtice.
Azazel ich spolu s jedným mladým, pravdepodobne čerstvo vyštudovaným medikom Urumim odtlačil do západného krídla, kde ich mali títo dvaja liečiť.
„Tak, Urumi, ktorého si vezmeš na starosť?“ spýtal sa Azazel pozerajúc na zranenia.
„No, najskôr by sme mali asi zosumarizovať zranenia,“ začal Urumi, no Azazel ho prerušil, „To som už zistil. Potrhané svalstvo na rukách a nohách a Gai má ešte k tomu aj popáleniny prvého stupňa.“ povedal mu.
„Tak potom druhý krok je teda liečba. Ja si beriem Gaia a ty si vezmi Leeho.“ rozdelil ich Urumi vyberajúc nejakú masť na popáleniny zo skrinky a natierajúc Gaiovi ruky.
Azazel sa zahľadel na Leeho telo a uvidel to, čo nechcel vidieť: Lee mal pečate aktivované naplno.
„Preboha, Lee, prečo si si z nich neubral keď si už nevládal?“ spýtal sa sám seba Azazel.
No ešte niečo sa mu nezdalo. Jeho čakrovod bol nejaký poprepletaný, akoby nevyvinutý.
Okolo dlaní sa mu objavila zelená čakra, s ktorými pomaly išiel po rukách a nútil jeho svali znovu prirásť. Keď to dokončil, sústredil sa na ten jeho čakrovod. Pošúchal si ruky o seba, vystrčil oba ukazováky, na ktorých sa mu objavila zeleno-modro-biela čakra.
Pomaly ich priblížil k najbližšiemu nevyvinutému čakrovodu a začal nimi chodiť po celom tele po miestach, kde normálnemu človeku prechádzajú telom čakrovody. Lee sa pri tom začal trochu triasť a kričať od bolesti, no Azazela to nevyviedlo z miery a pokračoval.
Do piatich mitnút mu tá zvláštna čakra zmizla a mohol sa pokochať svojou prácou.
„Niečo tomu ešte chýba.“ povedal si Azazel pozorujúc jeho pomaly prúdiacu čakru, „Už to mám.“ povedal si znovu sám pre seba a sústredil malé množstvo čakry do pravej ruky, na každý prst jeden element. Priložil mu túto dlaň na brucho a do Leeho tela vošlo pre Azazela síce malé, no pre ostatných dosť značné množstvo čakry.
„Hádam sa jeden ujme.“ pomyslel si Azazel kontrolujúc ešte Leeho ostatné životné funkcie.
Urumi už taktiež skončil, tak mohli prejsť k ďalšiemu zranenému.
Takto to šlo celý deň, čo spôsobilo, že Azazel sa dostal domov až o deviatej večer. Rýchlo si niečo pripravil a odkráčal si po tak náročnom dni ľahnúť.
Nasledujúci deň sa už takmer všetcia zranený prebrali z narkózy a tak mohli personálu a Tsunade vyrozprávať, ako to vlastne bolo. Azazela najviac zaujímalo to, čo spôsobilo Leemu a jeho senseiovi tie zranenia.
„Vieš, ja nedokážem používať žiadne ninjutsu a ani genjutsu.“ začal Lee, „Tak som sa naučil perfektne používať taijutsu a to obsahuje aj niektoré zakázané hmaty a toto bol jeden z nich. Bohužiaľ, moje telo ten nápor nevydržalo a potrhali sa mi svaly. Ale aj tak som vyhral.“ pochválil sa nakoniec.
„Jedna záludná otázka, kedy máš narodeniny?“ spýtal sa šibalsky Azazel.
„Až v novembri, prečo?“ odpovedal Lee.
„Tak som ti dal jeden predčasný darček, dúfam, že ťa poteší, lebo vrátiť sa už nedá.“ povedal so smiechom Azazel.
„Aký? Kedy?“ zasypal Azazela otázkami.
„Poviem ti len toľko, že sa mi podarilo spraviť niečo pre to, aby si dokázal využívať čakru v plnom rozsahu na čokoľvek.“ povedal tajomne Azazel.
„Takže...takže ja teraz môžem používať čakru?“ rozmýšľal nechápavo Lee.
„Hej, ale najskôr odporúčam niečo ľahké, takže zabehnúť do akadémie a ešte nejaké prednášky si vypočuť. A ver mi, bude to fungovať.“ a ako to dopovedal, Lee vyskočil z postele a nečakane objal Azazela. Ten to nečakal a tak tam len stál.
Počas zvyšku týždňa si vyslúžil u ostatných titul majster medik, lebo nebolo zranenie, ktoré by nevyliečil.
A už tu bol piatok. Dostal za úlohu poprepúšťať pacientov z pondelka, na čo Lee reagoval rýchlym behom niekam do neznáma. Ostatný si odkrivkali domov na domácu liečbu.
Ino sa mala vrátiť až v pondelok, tak sa rozhodol kúpiť ešte nejakú elektroniku a nejaké zariadenie do jeho domu.
Shikamaru mu poradil, že najlepšiu elektroniku majú v Tiegene v centre. Azazel ho zobral za slovo a už tam aj bol. Bol tam jediný zákazník, tak k nemu hneď pribehol predavač a radostne mu všetko poukazoval.
„No, viete,“ začal Azazel, „mal by som záujem o nejakú telku, nejaké to domáce kino a ešte nejakú hi-fi vežu.“ povedal mu nahlas a ten ho už ťahal k najmodernejším a samozrejme aj najdrahším veciam.
Azazel si po hodnej chvíli vybral z ponúkaného výberu, spísal zmluvu, zaplatil sumu a popísal mu cestu, kadiaľ by mu to mali doniesť a ak by sa vraj dalo, tak či by to mohlo byť ešte do večera, že vraj by si aj priplatil.
Tak sa teda dohodli a Azazel spokojne odkráčal do ďalšieho obchodu s nejakými CD a DVD.
Okolo piatej hodiny mu doniesli objednávku, ktorej sa veľmi potešil. Nasmeroval ich k miestu, kam by to mali zložiť, doplatil zvyšok a začal to rozbaľovať a ukladať už na vopred určené miesta.
V nedeľu si dal menší tréning s Narutom a s Hinatou a večer mal na pláne začať pozerať novú zbierku filmov. Už-už si sadal, keď ho niečo trklo. Skočil na rovné nohy a zmizol so závanom vetru.
Objavil sa na mori, niekoľko stoviek kilometrov od súše. Pozrel sa na zamatovo modrú oblohu s mesiacom v splne a následne sa pozrel pod seba. Potom zdvihol hlavu a uvidel toho, ktorého očakával. Kráčal k nemu po vode od juhu oblečený do bielo-modrého kimona s plášťom na pleciach.
Čakal na neho necelú minútu až sa dostal až k nemu.
„Všetko v poriadku?“ spýtal sa Azazel pozerajúc mu do tváre.
„Bez najmenšieho problému.“ povedala príchodiaca postava.
„Pocítil si tú čakru pred týždňom a ešte týždeň pred tým?“ opýtal sa a on len prikývol.
„Tak sa teda spojme, nech vieme obaja na čom sme.“ povedal povzbudivo Azazel a vyhrnul si tričko.
Príchodiaci položil svoju ľavú ruku na jeho hrudník a začal sa do neho vnárať, pričom uvoľňoval množstvo čakry. Všetko živé, na nebi aj v mori, vycítilo povel na ústup a tak zmizli čo najďalej. Azazel ani nepostrehol, že teplota okolo nich poklesla za pár sekúnd o takmer tridsať stupňov.
Vnáranie sa už skončilo a nastal asi najväčší výbuch počas praktizovania tohto spájania: rozľahol sa do vzdialenosti až desať kilometrov. Akonáhle dosiahol túto hranicu, začal sa vracať späť a meniť všetku vodu, cez ktorú táto čakra prešla na ľad a bolo jedno, či je v mori a či vo vzduch. Avšak pri vracaní sa k Azazelovi vznikol podtlak a začal fúkať poriadny studený vietor.
Keď sa do Azazela vrátil aj ten posledný zvyšok čakry, spadol na kolená, ktoré mu dopadli na tvrdý ľad. Zobral šatstvo, čo tam po ňom zostalo a pozrel sa okolo seba.