Žijem pre vás 8 - Nočné mory

Zobudila sa na to, že ju niekto chytil za ruku.
"Kričala si.." šepol smerom k nej ustarostene. Ale svojim spôsobom veľmi falošne. Pozerala na neho a v jej tvári sa zračilo zdesenie. Uvedomila si, že má v očiach slzy. Rýchlo sa spamätala, poutierala si ich rukou a pousmiala sa.
"To nič. Len zlý sen," odpovedala na to a zababušila sa späť pod perinu. Cítila jeho pohľad na svojom chrbte, no nemohla sa otočiť. Posledné noci sa takto budila pravidelne. Neboli to sny. Boli to spomienky. Aj keď prešiel nejaký čas, tak sa jej to zdalo ako včera.
Upokojila svoj dych, no oči nezatvárala. Nechcela znovu ukázať svoju slabosť. Nie, keď ju mal na starosti on. Bola za to rada, pretože sa vyhla Itachimu, ale pre jej telo a psychiku to bol stres. Nebolo to o tom, žeby jej niekedy niečo spravil, ale vedela čoho je schopný. Aj keď sa tváril starostlivo nikdy nemohla vedieť či to nebola len maska. Ale bola pravda, že ešte nikdy nepoužil žiadnu slabosť proti nej.

Zvláštne, že sa jej vybavila práve tá spomienka. Nemohla spať. Trochu možno kvôli tomu, že ju tlačil ten obväz a trochu kvôli tomu, že nebola unavená. Čo je divné vzhľadom na to, koľko spala noc predtým, ale.. čo už.
Pozerala nad seba a započúvala sa do ticha. Tenzou a Kakashi mali prvú hliadku, takže zostala v stane sama. Vlastne odmietli, aby túto noc strážila. Bez toho aby chcela, sa jej zavreli oči a vynorila sa ďalšia spomienka.

Zastala, keď za rohom začula hlasy.
"Nemohol by si si ju držať potichu?" zavrčal Sasori. "Niektorí z nás chcú spať."
"Nie je moja vina, že kričí každú noc.. však, Itachi-kun?" Pochopila, že sa rozprávajú o nej, až keď prehovoril Orochimaru. Začula ten výsmech v jeho hlase. Nemusela vidieť za roh. Pochybovala, že Itachi vôbec zmenil výraz tváre.
"Pochybujem, žeby niekto spočítal, koľkokrát už kričala tvoje meno.." Vedela si predstaviť ako sa oblizol tým jeho jazykom a ako sa uškrnul. Ale mal pravdu. Ani ona si netrúfala hádať koľkokrát musela zo sna kričať Itachiho meno. Pretože tie sny boli stále rovnaké a nikdy nevybledli. A istý čas sa jej darilo zaspávať do bezsenných nocí, ale vždy sa tie sny vrátili a boli ešte horšie ako predtým.
Až neskoro si uvedomila, že smerom k nej vedú kroky a tak aspoň sklonila hlavu a pritlačila sa chrbtom k stene. Len očkom hodila na Itachiho, ktorý prešiel okolo nej a to čo uvidela ju prekvapilo.
Zatnuté zuby, zovreté päste, ale predovšetkým zmučený výraz. Tak vyzeral porazený Uchiha.
"Aké právo.." šepla a on sa zastavil na jej hlas. Prisahala by, že si ju nevšimol a bol vykoľajený z toho, že tam bola. "Aké právo máš na to byť teraz naštvaný? Zdrvený? Ak si nechcel túto pravdu.. stačilo konať inak." Mučilo ju ho takto vidieť, ale zároveň sa potrebovala prvý raz vyjadriť k tomu, čo sa tam stalo. Odvtedy s ním neprehovorila ani slovo, aj keď sa vídali v podstate stále.
"Lin.." šepol, ale odvrátil zrak. Vedela, že nemohol vysvetľovať aj keby chcel. Pretože tak ako ona, už počul kroky, ktoré boli znakom toho, že museli ísť.
Vtedy konečne odišla ako prvá.

Otvorila oči a zatrepala hlavou. Len už žiadne spomienky lebo zošalie. Odvtedy sa toho stalo tak strašne veľa, žeby bola škoda ešte nad tým uvažovať.
Ani nevedela ako a konečne sa jej podarilo zaspať.

Ráno sa zobudila na to, že Gai vtrhol do ich stanu a kričal, že majú prebudiť svoju silu mladosti.
"Ale netrep.." zamumlala, ale vyšla zo stanu. Všetci trvali na tom, že po ceste ju vždy niekto bude niesť, aby ich nezdržovala aj napriek tomu, že vedela ísť aj bez toho.
Najprv ju zobral Tenzou, s ktorým sa jediným dokázala ako tak rozprávať. Potom Gai, pri ktorom bola pre vlastné dobro ticho a nakoniec Kakashi, ktorý sa tváril, akoby tam vôbec nebola.
"Mohol by si sa prestať tváriť takto?" zavrčala na neho, keď ju to prestalo baviť.
"Ako takto?" otrávene sa spýtal.
"Si hrozný. Veď je všetko v poriadku.." pretočila očami. "A to, že ma nesieš je tvoja chyba. Ja by som zvládla ísť aj sama."
"No iste. A aj to, že si si veľmi hrdinsky dokaličila nohu je moja vina, nie?"
"Ešte som ho tam mohla nechať umrieť.." zamumlala. Nejak prestala mať chuť sa s ním baviť.

Do Konohy dorazili celkom skoro. Po tom ako Kotetsu s Izumom videli, v akom stave je jej noha, tak navrhli, že ju zoberú do nemocnice a že ostatní zatiaľ môžu ísť za Tsunade. Ona už reagovala dosť flegmaticky. Všetci prílišne preháňali a vedela, že tá noha bude za chvíľu v poriadku.
Keď sa dostali do nemocnice, tak ju konečne nechali samú. V nemocnici v podstate nemali veľmi čo spraviť, pretože to ošetrila perfektne, ale chceli, aby tam jeden deň zostala.
"Načo? Aj ja viem a aj vy viete, že je jedno či to budem namáhať alebo nie. Aj keby náhodou sa to otvorilo, čo je pravdepodobnosť jednej stotiny percenta, tak to jednoducho znovu zatvorím," oborila sa na nich a vypochodovala hlavným vchodom. Nemohla sa zdržovať takýmito vecami. Mala inú prácu, ktorú potrebovala spraviť. Ale najprv chcela ísť za Tsunade, takže nahodila smer jej kancelárie.

"Ďalej," ozvalo sa po jej zaklopaní a ona ihneď vošla. Vnútri nebol nikto okrem Tsunade, ktorá sa skláňala nad nejakými papiermi.
"Ah, Lin. Nemala si byť v nemocnici?" spýtala sa jej, keď ju uvidela, no ďalej sa venovala papierom.
"Nie. Nie je to také vážne, aby som tam musela zostávať." Tsunade jej svojim spôsobom bola sympatická, čo sa týkalo toho, že sa jej zatiaľ veľmi nepýtala na veci. Ale tiež vedela, že pravdepodobne je ostražitá a dáva bacha na to, čo robí.
"Keď už si tu, chcela som sa ťa spýtať na pár vecí. Ak sa to bude dať, tak odpovedaj čo najpresnejšie." A bolo to tam. Ale popravde? Tento rozhovor jej vyhovoval.
"V tvojich spisoch sú len informácie o tom, že si odišla na požiadavku rady. Môžeš mi o tom povedať viac?"
"Obávam sa, že nie. Ale ak sa pozriete na dátum.." nemohla jej to priamo povedať, ale nebolo ťažké prísť na určité veci, keď jej dala nápovedu.
"Dobre. Potom sú tu ďalej informácie o tom, že si pracovala pod Orochimarovým velením a neskôr si prišla do styku s Akatsuki..?" Takto keď to hovorila, tak to znelo absurdne.
"To nie je úplne presné. Nikdy som nepracovala pre nikoho v zmysle, žeby som plnila každý jeho príkaz. Povedzme, že som mala slobodnú vôľu robiť a nerobiť veci. Čo sa týka Orochimara aj Akatsuki." No úprimne nemala väčšinou na výber, ale potrebovala Tsunade dať informácie a pritom ju zviesť z cesty. "Preto som u nich nikdy nemala dostatok dôvery. Neboli sme priatelia. A povedala by som, že ani partneri. Ja som bola samostatná jednotka. Síce išlo o akýsi druh dohody, ale ako vidíte.. som tu. Takže nebola veľmi úspešná."
"Aha.. a vieš mi dať nejaké informácie o ich pohyboch či zámeroch?"
"Všetko, čo viem je v tých spisoch už napísané. Vidíte samy, že neviem všetko," ukázala na svoju nohu, ktorá jej prišla teraz tak vhod a celé jej to prišlo trochu ľúto.
Pri troche šťastia by teraz namiesto odovzdávania informácií, dostávala informácie a išla na misiu so svojim tímom geninov. To by však muselo všetko byť inak asi od začiatku jej života..
"Ak je to všetko.."
"Môžeš ísť."
"Dovidenia," pousmiala sa a vyšla z dverí.

"Kakashi?!" zakričala, keď došla domov. I keď domov je silné slovo na prechodné miesto.
"Lin? Nemala si byť-"
"v nemocnici? Nie, ďakujem - neprosím," zaškľabila sa a hodila sa na gauč. "Ale keď sa tak veľmi o mňa bojíš, tak mi môžeš spraviť čaj."
"No to vieš.." povzdychol si a sadol si k nej na gauč. Vyložila si na neho nohy a ľahla si. Zatvorila oči a vnímala len príjemné ticho, ktoré bolo pre ňu krásnym oslobodením od toho dňa.
"Kakashi?" Necítila, žeby sa hýbal, tak jej napadlo, žeby mohol zaspať. Nedivila by sa. Musel byť unavený.
"Hm..?"
"Kebyže ti poviem, že musím odísť, aby som splnila jeden sľub a nevedela by som ti povedať, kedy sa vrátim.. čo by si spravil?" Povedala to bez toho, aby menila tón hlasu. Jednoducho veľmi ležérne, ale odpoveď počuť chcela. Dokonca by bola aj napätá, ale vedela, že to by si všimol.
"Nepustil by som ťa." Uškrnula sa. Typické. No mala pocit, že teraz to myslel smrteľne vážne. "Pretože už nikdy ťa nechcem stratiť.." dodal ešte ticho.
Ona sa len posadila a pozrela na neho. Mal zatvorené oči a hlavu opretú o gauč. Nohy si z neho dala dole, no nahradila ich svojou hlavou na jeho stehnách. Schúlila si nohy, čo najbližšie k telu a rukami sa ho chytila za mikinu, čo mal na sebe.
"Dobrú noc," šepla, no on ju už nepočul, lebo spal tuhým spánkom.