Žijem pre vás 7 - Ty nie si normálna!

"Ty nie si normálna!" Hej, hej. Sladké to ráno. Pozrela smerom na Kakashiho a potom pretočila očami.
"Veď sa nič nestalo. A okrem toho by som vás stihla zavolať predtým, než by mi niekto niečo spravil." Toľko k tomu, že hliadkovala sama. Síce to teraz musela zahovárať, ale.. mali by byť šťastní, že sa mohli vyspať.
"Nehádajte sa. Aj tak by sme už mali ísť," skočil do toho Gai a vydal sa k cieľu ich cesty. Všetci ho potom už mlčky nasledovali.

Držali si tentoraz inú formáciu než predtým, takže vzadu skončila s Kakashim. Vpredu bol Gai s Hyuugom, kúsok za nimi Tenzou a potom oni. Ale do reči im zrovna nebolo. Mala pocit, že je ešte stále naštvaný, že ho nezobudila na poslednú hliadku, tak ho radšej nechala tak a radšej dávala pozor na okolie. Bolo by pre ňu ideálne postrehnúť cudziu chakru skôr, ako všetci ostatní. Ale trochu sa bála, že v prítomnosti toho Hyuugu to nebude vôbec jednoduché.

Po polhodine pomaly začala spoznávať okolie. Nepochybne sa blížili k starému úkrytu. Oni síce nevedeli, že je starý, ale ona to vedela celkom dlhú dobu. Každopádne však v starom úkryte ešte stále boli nejakí ľudia, keďže to bola stratégia ako odlákať veľké dediny od tých, ktoré sa používali.
"Sme tu," povedal smerom k nej Kakashi nezaujate a skočil na stranu. Ich plán bol rozdeliť sa do dvoch skupín a ísť z dvoch strán. Ona s Gaiom a Hyuugom a Kakashi s Tenzoum.
Odskočila doľava a pripojila sa k svojej skupine. Hyuuga mal dávať pozor na okolie z ich skupiny. Z druhej asi Kakashi ako usúdila. Jeho psy totiž vedeli dosť dobre stopovať o čom sa presvedčila nespočetne krát.

"Vidíš niečo?" pýtal sa Gai.
"Nie," odpovedal Hyuuga stroho. Z toho ona usúdila, že bude lepšie, keď sama bude dávať pozor tiež. Možno nie úplne na veci, na ktoré by dávali pozor oni, ale..
"Mám pocit, že vidím vchod," zahlásila po chvíli, aby to nebolo až tak nápadné. Vchod bol totiž riadne zamaskovaný a málokoho by napadlo, že je tam. Ale ona vedela, že tam je našťastie.
Len na ňu prikývli a postupne sa priblížili k nemu. Pohybovali sa v stromoch a po tieňoch, aby ich bolo menej vidieť, no i tak nepredpokladala, že niekto bude vonku. Vonku mohli byť len pasce, ale tie tiež bývali skôr vnútri.
Dostali sa ku vchodu a ona stlačila páčku, ktorá bola na boku. Vchod sa pomaly otvoril a medzitým Gai zapískal, aby upozornil druhú skupinu, ktorá sa k nim mala opäť pripojiť. Netrvalo im dlho, kým sa dostavili.

"Pôjdem prvá," navrhla a nenechala ich protestovať. Jednoducho vstúpila s nimi. Nestála o to, aby niekto z nich umrel na pasciach. Pretože aktivované výbušné lístky a lietajúce senbony fakt neboli žúžo.
Chodba bola osvetlená fakľami, ktoré horeli. Bola to taká tá klasická úkrytová dlhá chodba, ktorá sa potom rozplietala do ďalších a ďalších. Reálne by sa asi aj stratili, keby nešli stále len po tej jednej. Vedela však, že takto sa nikam nedostanú. Jedine žeby ich niekto našiel.
V tú chvíľu, čo si to pomyslela, sa už musela uhýbať kunaiu, ktorý letel priamo na ňu. Vedela, že to nebola pasca. A tiež vedela, že tam je niekto, kto vie dokonale skryť svoju chakru.
Išlo to z pravej strany, takže usúdila, že z kruhovej miestnosti. Ktorá bola podstatne väčšia.
Kývla smerom k nim a ukázala, že nech ju nasledujú.
"Ale bacha. Asi po nás budú lietať kunaie," uškrnula sa ešte. Zobrala si sama do ruky kunaie. Mala v pláne poodrážať všetky, čo by leteli na ňu.
Okrem toho naschvál hovorila nahlas, takže ak to bol niekto, kto ju poznal, tak sa bude držať späť. Prípadne nebude vôbec útočiť, ale toho sa nemusela báť. Hneď ako tam totiž vkročila sa na ňu vrhla spŕška kunaiov. Ona holt nemôže mať dobrý deň.
Odrážala ich rýchlo a nakračovala tiež dostatočne rýchlo, takže v miestnosti bola takmer okamžite.

"To som si mohla myslieť.." šepla si pre seba, keď si všimla postavy pred ňou. Nebolo to tak, žeby ju nepoznali. A ani tak, žeby ju šetrili alebo niečo podobné. Zo všetkých ľudí ju totiž oni nenávideli asi najviac. Boli to Orochimarovi poskoci, ktorí spravili všetko čo im prikázal. A nikdy jej nesiahali ani po kotníky. Preto jej vždy závideli, že sa zjavila od nikiaľ a aj tak ju mali radšej než ich, ktorí dreli kvôli ničomu.
Namiesto toho, aby po nej stále len hádzali kunaie sa bez rozmyslu po nej rozbehli. V taijutsu im nemala problém konkurovať ani jednému a celkom by ich zvládala aj sama, keby sa do toho už nezaplietli aj ostatní. A tak jej zostal len ten najväčší a najškaredší.

Boli dohodnutí, že nikoho nezabijú a že z nich dostanú informácie, ale aj tak vedela, že to bude zbytočné. Akonáhle sa im niekto bude hrabať v hlave, tak umrú. Bola na to pečať. Rovnako aj na to, že nemohli povedať nič z toho, čo vedeli. Len takých nechávali v starých úkrytoch, tak pochybovala, žeby to teraz bolo inak.
Toho svojho mala vyradeného do jednej minúty. Logiku mal asi ako päťročné dieťa, takže všetky jeho ťahy boli náramne predvídavé. Jednoduchá rana do zátylka stačila na to, aby sa zložil. A aj keď si ostatných nevšímala, tak vedela, že tých svojich majú vyradených už tiež. Až na Hyuugu. Ten sa s ním trochu pasoval. Ale ani sa mu nedivila. Nechápala, čo si Tsunade myslela. Áno, bolo výhodné mať Hyuugu na svojej strane, ale posielať genina na prieskumnú misiu? Inteligencia..

"Nedostanete sa odtiaľto.." šepol potichu, keď už bol na hranici síl a potom sa všetko zohralo trochu rýchlejšie ako čakala.
Vlastne.. toto vôbec nečakala. Občas sa to stávalo, ale pochybovala, že to spravia tu. No, mýlila sa.
Na jeho tele boli pripevnené výbušné lístky, ktoré stačilo aktivovať. Predtým než to vôbec stihol spraviť, tak už všetci bežali smerom k východu. Nemal hovoriť tú vetu. Ona si zobrala na starosti Hyuugu. Lebo vedela, čo sa stane, tak sa Shunshinom dostala k nemu, len si ho prehodila cez plece (čo vyzeralo vcelku komicky) a svoj pohyb ešte zrýchlila Shunshinom.
Začula za nimi výbuch, no nezastavila. Okrem toho vedela, že Gai je už dávno vonku a Tenzou s Kakashim priamo za ním. To, že ona ešte bola v chodbe, ktorá sa mala za pár sekúnd rozpadnúť jej nejak nedochádzalo.
Hyuugu pre istotu vyhodila prvého z chodby a sama použila opäť Shunshin, ale nebola dostatočne rýchla a tak jej trámy z chodby trochu porezali nohu. Respektíve.. "trochu" porezali nohu. Mala to zarezané do nohy riadne a pravdepodobne jej to trochu zasiahlo tepnu. A možno skôr nejakú väčšiu žilu.

"Ach jaj," zamumlala nad sebou. Sedela pred zavalenou chodbou a všetci sa na ňu trochu zdesene pozerali. "Netvárte sa akoby ste ma videli umierať a radšej tam oživujte hentoho. Mám pocit, že som ho hodila trošku silno," kývla na Hyuugu. Sama si len rýchlo vytiahla veci ako obväz a pilulky na doplnenie krvi. Teraz už bola šťastná, že ich zobrala.
V okamihu si to začala liečiť. Potrebovala zastaviť krvácanie. Videla, že kosť má v poriadku, takže ak sa jej poradí dať dokopy žily, tak by to malo ísť.
"Ty nie si normálna!" zahučal po nej Kakashi už druhýkrát ten deň a ona pretočila očami.
"Kedy som ja bola normálna? A ak nechceš, aby som prestala s liečením, tak na mňa láskavo nehovor." Po tom konečne zmĺkol.
Chakry mala dosť a po chvíli sa jej podarilo zastaviť krvácanie.
"Tak tepna to neschytala.." usúdila nakoniec. Na to to bolo moc jednoduché. Zaviazala to tuho obväzom a potom si hodila do úst pár piluliek. "Fajn. Asi môžeme ísť. Z tohto aj tak už nič nedostaneme," kývla smerom na zruinovaný úkryt a pokrčila plecami.

"No to teda nemôžme. Na noc už zostaneme tu." Kakashi vyzeral snáď ešte naštvanejšie než predtým. "Takto by si nás len zdržovala." Aj napriek tomu, že celkom dosť protestovala, tak si ju zobral na chrbát a spolu s ostatnými sa presunuli trochu ďalej na miesto, kde sa mohli utáboriť.