Ešte chvíľu

Sneží. Alebo prší? Už neviem, necítim to. Ale aspoň necítim takú bolesť. Sneh mi to ochladzuje. Pozriem sa vedľa seba. Ten krásny biely sneh sa stále viac zafarbuje na červeno. Vpíja moju krv ako by bol smädný. Možno aj sneh potrebuje krv a získava ju od obetí boja. Zväčšuje sa to tak rýchlo, že si to ani nestíham uvedomovať. Malá kvapka sa zmenila na kaluž a ja cítim, že už to nebude dlho trvať. Nemusel som tu byť.
Keby som tam nebol tak dlho, možno...možno by som to zvládol. Aj keď to nikto iný nedokázal. Možno keby ma niekto hľadal, zvládol by som to. Viem, že som to musel urobiť. Nebola iná možnosť. Od narodenia to bol môj osud. Skončiť tu, takto. Ako mi to povedal pri súboji mladý ninja. Vtedy som mu neveril. Veril som, že sa dá všetko zmeniť. No váš život je napísaný ešte skôr ako sa narodíte. A urobiť to s pocitom, že som vlastne pomohol v páchaní ďalšieho zla, bolo to ťažké rozhodnutie.
Teraz je to už jedno. Nezmením to. Necítim už ani vinu. Som prázdny. Zobrali mi niečo, čo mi dávalo silu a zničili s tým aj časť mojej duše. Z oka mi tečie slza. Aká je horúca. Aspoň to ešte cítim. Pustím ich viac, nech viem, že ešte žijem. Vlastne už dávno som chcel zomrieť. Kvôli nej. Privádzala ma do šialenstva. Bola taká krásna a dobrá. No keď som sa dozvedel, že nie som ten, koho miluje, zasiahla ma rana. Priamo do srdca. Možno to bola väčšia bolesť ako táto. No zobrala mi všetku nádej, že by som bol šťastný. Šťastný s ňou. Ešte teraz si ten deň pamätám.
Bol som ako vždy na môj obľúbený obed, keď vstúpila dnu. A však nie sama, bola s ním. Ale nemôžem ju nenávidieť, nevedela o tom, že ju milujem a už sa to ani nedozvie. Pomaly strácam silu. Naposledy sa pozriem na nebo nado mnou. Čierne mraky obklopujú oblohu. Aj oni vedia, že teraz možno príde koniec. Koniec pokojného života. Zavrel som oči. Nevládal som ich viac udržať. Aj slzy mi už došli. Červená kaluž sa stále zväčšovala. A moje telo už nevládalo urobiť nič, už len moja myseľ bola so mnou. Ale teraz už nemám nad čím premýšľať. Môj život skončil, rovnako ako začal.
Ďakujem, že som tu mohol byť a zistiť aký život v skutočnosti je. Ďakujem za krásne chvíle. Za všetkých, ktorých som spoznal, aj za tých, ktorí boli mojimi priateľmi. No teraz už musím odísť, volá ma vyššia sila.

Na zemi ležal mladý chlap. Mal žlté vlasy a okolo neho bolo veľa krvi. Bol studený ako ľad a mal zavreté oči. Prišli k nemu tri postavy. Tri ženy. Každá mala inú farbu vlasov. Dve z nich boli v rovnakom veku. Obe ho tajne milovali. Tá tretia v ňom našla syna, ktorého nikdy nemala. Keď k nemu prišli, ani sa mu nepokúsili pomôcť, už nebolo, čo zachraňovať. Jeho duša bola v nebi.
Všetky tri si k nemu sadli a rozplakali sa. Spolu sa obíjmali a tvorili akoby súsošie. V strede bola staršia žena s blond vlasmi. Napravo od nej bola žena s rúžovými a naľavo s čiernymi vlasmi. To tá ho zabila. Kvôli nej zomrel. No ona to ani netušila. Skoro tam primrzli. Zobrali, telo bez duše a vrátili sa naspäť. Tam, kde zosnulý vyrastal a prežil svoj život.
Zostala tam už len kaluž červenej krvi a odtlačok štyroch postáv.