Narutova sestra 46 - Spomienky

Zatiaľ čo všetci členovia Akatsuki v sídle vyspávali, Nana s Hiro boli už dávno na ceste. Slnko akurát vychádzalo a obloha sa sfarbila doružova. Objavili sa aj prvé vtáky a ich štebotanie zaplnilo celý les. Už nesnežilo, ale aj tak sa im išlo dosť ťažko. Všetko bolo šmykľavé. Na zemi sa zase pre zmenu vytvoril tvrdý a hrubý pás snehu, ktorý pokrýval takmer všetko.
Išli rýchlo, ale aj tak si dávali pozor. Stačil jeden zlý pohyb a zlomenina je na svete. Aj keď si tie zlomeniny a odreniny navzájom priali. Komické.

Itachiho prebudil ranný hrmot. No neprebral ho až tak, aby bol schopný rozmýšľať. Trochu sa pomrvil a naďalej si užíval spánok. Avšak keď sa po pár minútach ozval znova buchot a hlasy, otvoril oči. Myslel si, že je k Nane otočený chrbtom, pretože zrak mu padol na stôl s knihami. Pousmial sa, otočil sa a ... Nany nikde. Spozornel. Zdvihol hlavu a poobzeral sa. Bol v Naninej izbe, nahý v jej posteli, ale ona? Akoby sa vyparila!
Keď na seba “hodil“ nohavice a vyšiel von, dolu počul hlasy. Dosť hlasné. Možno sa niečo deje...
V kuchyni sa mu naskytol obraz – Kakuzu držal Hidana, ktorý sa mu chcel akosi vytrhnúť, a oproti bol Kisame. Obaja vyzerali naštvane, no Hidanov výraz bol oveľa hrôzostrašnejší, ako ten Kisameho.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa Itachi, keď uvidel Konan.
„Pobili sa kvôli jedlu.“ prehodila bezstarostne.
Podišiel k Hidanovi a pozrel sa mu do očí. Už bol trochu pokojnejší, ale stále mu stáli vlasy dubkom od hnevu.
„Upokoj sa, kamoš.“ položil Kisamemu ruku na plece.
Divil sa, že tu Pein nie je. Obvykle býva pri takýchto incidentoch. Alebo že by bol len pri tých, kde je Nana, aby ju mohol potom zo všetkého obviňovať? Začal ho pomaly, ale isto podozrievať.
„Nevidela si Nanu?“
„Pein ju s Hiro poslal do Listovej. Ty o tom nevieš?“
Pokrútil hlavou.
„Nepovedala ti to?“
„Nie, nepovedala mi nič.“ objasnil. „A kde je Pein?“
Chcel sa aspoň jeho spýtať, kde dočerta poslal jeho milovanú.
„Neviem, vravel, že si ide niečo vybaviť.“
„Aha,“ povzdychol si. „Keby sa tu objavil, daj mi, prosím, vedieť.“
„Spoľahni sa.“ žmurkla naňho.

Čas utekal rýchlo ako voda. Slnko ukončilo svoju dráhu po oblohe a stratilo sa niekde za kopcom. Jeho posledné lúče dopadali na zasneženú krajinu.
„Mali by sme sa utáboriť.“ navrhla Nana.
Hiro by aj oponovala nejakou ironickou poznámkou, ale bola taká vyčerpaná, že súhlasila. Obe boleli nohy. Niet divu, veď išli celý deň. Avšak nevyriešili jeden problém, ktorý ich nenapadol – zima. Všade bol sneh, nebolo miesto, kde si mohli rozložiť stan. Nebolo treba podceňovať chladné noci, tobôž keď sú napadané dobré dva metre snehu.
„Dobre, rozdelíme si úlohy.“ prehovorila Hiro.
„Ja pôjdem na drevo a ty rozložíš stan.“
„Prečo mám ja rozkladať stan?“
„Prečo nie?“ povedala a zatvárila sa hrozne sarkasticky.
„Tvoja úloha je ľahšia.“
„Ako to vieš?“
„Nazbierať pár konárikov, to vie predsa každý!“
„Ahá! Už mi to došlo, ty nevieš rozložiť stan, čo?“
Nana dostala tik do oka. Keď bola ešte v sídle, dala si sľub, že už nebude reagovať na jej debilné poznámky. Ale keď celú dvanásťhodinovú cestu nepočúvala nič iné, ako jej provokovanie, toto už nezvládla. Vybuchla.
„Už mi daj pokoj!“ strčila do nej. „Čo si o sebe, dofrasa, myslíš?! Čo som ti urobila?! Staraj sa o seba!“
„Len sa nám tu nerozplač.“
Hiro bola každú minútu neznesiteľnejšia.
„Tak vieš čo? Fajn! Choď si nazbierať drevo! Ja si rozložím stan a nepustím ťa doňho! Som zvedavá, ako budeš potom machrovať.“
Keď škriepka ustala, rozložili si oheň. Najprv však Nana musela roztopiť sneh, a to tak, že vytvorila veľkú ohňovú guľu. Nebála sa, že zhoria, všetko bolo buď zmrznuté alebo hrozne mokré.
Najedli sa a pobrali sa spať. Aj keď bola zima, boli naobliekané a nejako tú jednu noc vydržia. Snáď...
Nana túto noc akosi nevedela zaspať. Hiro už dávno spala. Napadli ju vtipné myšlienky, že jej niečo urobí. Ale nakoniec zmizli, pretože jej bola ukrutná zima.
Vyšla zo stanu. Uhlíky boli ešte žeravé. Zívla si a vybrala sa niekde do temna. Zrazu sa jej v diali niečo zablyslo. Začala sa brodiť snehom, bola zvedavá. No keď uvidela, čo sa to vlastne trblieta, prešiel ju všetok pocit šťastia. Pred ňou bolo jazero. Bolo úplne obyčajné, ako každé iné.
„Preboha,“ zašepkala, priložila si dlaň na ústa a oči jej zaplnili slzy.
Zaplavili ju spomienky na Sasoriho. Toto bolo to jazero, kde ju prvý krát pobozkal. Necítila k nemu vôbec nič, tým si bola istá. Len ju zaplavil neznámy pocit. Potom sa otočila a uvidela kamennú stenu. Bola to tá skala, do ktorej narazila chrbtom, keď pred ním cúvala, pretože bol mokrý a chcel ju dostať do jazera okúpať sa. Taktiež strom, o ktorý ho “priklincovala“ kunaimi, keď sa ho zľakla. Keď vyliezli vyšantený z vody, pod ktorou ju pobozkal, oprel ju o ten istý strom a bozkával ju ďalej. Nakoniec tam vyryl kunaiom ich iniciálky (N+S).
Aj cez tie slzy sa usmiala. Nechápala, ako sa z neho mohlo stať také bezcitné monštrum. No, v poslednom období toho bolo veľa, čo nechápala.
Chvíľu tam stála, spomínala a plakala. Prišlo jej smutno za Itachim. A to bola na tomto “výlete“ len druhý deň!
Striaslo ju od zimy. Prišla k stanu a zaliezla dnu. Hiro spala pokojne. Odrazu ju prešiel na ňu všetok hnev.
„Ako pokojne spí,“ usmiala sa.
Vyzerala celkom neškodne, keď takto bez pohnutia spala. Keď si už myslela, že nezaspí, akoby zázrakom ju premohla únava a zaspala.
Po bezsennej noci prišlo ráno. Človek by povedal, že bolo ešte chladnejšie, ako v noci.
„Nana, vstávaj!“ skríkla Hiro už tretí krát.
„Uhm,“ zamrmlala Nana.
„Už ma to nebaví!“ schytila ju za nohy a vytiahla von zo stanu.
„Šibe ti?!“
„No a ako som ťa mala zobudiť?“
„Normálne!“
„Normálne to nešlo.“
Hiro začala baliť veci. Bola rýchla, zbalené bolo za pár minút. Vyspaté a plné sily, vybrali sa na cestu.

Prešla už hodina. Na to miesto, kde v noci Nana s Hiro spali niekto prišiel. A nebol sám. Červené vlasy mu viali spolu s čiernym plášťom do rytmu vetra. Podišiel k vyhasnutej pahrebe a prehovoril:
„Uhlíky sú ešte teplé. Nebudú ďaleko.“
„Dobrý postreh, bábkar!“