Le Roi et la Marionette

Ako figúrky na šachovnici života,
dotýkajú sa nás prsty osudu,
tá bolesť,
bezmocná nahota,
spôsobujú nám vari ostudu?
Hľadaj svojho princa, dievčatko, čierna bábika,
samota je ťažká. Ako sa na ňu navyká?

Padlý kráľ v temnote tíše,
v srdci smúti za kráľovnou noci,
svojou devou. Havrany do modrej výše,
zniesli perute svojej moci.
Kráľovná tmy znáš strach? Padla stráž...
Čierne ruže zhoreli...Kráčať krížom v kráž...

Bledá ruka čo postráda meč,
bez rubínov, zostala len vôňa smrti,
boje sú prehrané. Už len ruží seč.
Prečo kráľa niečo bolí? Čo mu srdce drtí?
Bábika v šatách z čiernej čipky, ležiac na mramore,
rozbitá, zranená, vo vlastnej pokore...

Kde máš korunu? Venček z kamenných ruží?
Padlá bábika! Kde je tvoj kráľ?
Prečo nestoja tu tvoji muži?
Čo to cítiš? Nová bolesť, sivý žiaľ...
Nuž padlá? On už nie kráľ, revolúcie pieseň,
znie už za hradbami. Načo taká tieseň?

Len bábika, bez dievčaťa, bo ono vyrástlo
ženu.
V milenku. Zlomenú, zradenú a pokorenú.
Načo sú dievčinám detské sny? Túžby?
Odpočívajú s bábikami v kúte komnaty.
Zlomené obete zrady a súžby.
Na stratenej lásky čakajú návraty.

Prečo? Kráľ je preč. A puklina v šachovnici.
Tmavý rub jej šiat. Bez rumenca v líci.
Leží v mramore, vedľa nej kráľ,
čo všetko stratil a čo všetko mal.
Okolo tváre čipka tmavá sa jej vinie.
Kráľ je mŕtvy. A bábika hynie.

Zo šachovnice zostal prach,
bábike sa stráca z očí strach.

V ruži a v liste, zvečnené
v tuši,
je jej srdiečko, kolibrík muší.
Kráľ bez koruny, bábika v tieni.
Čo je zrazu iné? Čo sa tým mení?
Bábikina tvár bez kvapky červene,
sklené jej oči, životy zhorené.

Je mŕtvy kráľ, zostal prach a rubín,
zostali ruža čo dávno jej sľúbil.
Ruže v čiernom mramore, bábiky,
čo dávno sa rozbili. Posledné výkriky...