Potomok Deväťchvostého 7.a 8. - Ľudská nenávisť

Čo som to...?
Čo som to urobila...?
„Oto-san, prestaň!!!“ vykríkla so slzami v očiach aj keď vedela, že nie je šanca, aby ju počul.

„Kitsune, Bože, čo si to vypustila za chaos...?“ zašepkal si sám pre seba Kakashi, stojac pri okne v Narutovom dome a sledujúc tú hrôzu besniaceho démona. Mračil sa, bublal v ňom hnev a starosť. Čo tá beštia urobila s Kitsune? No niečo ho ešte ťažilo v mysli. Naruto.
„Nehýb sa, lež,“ sykol bielovlasý na ležiaceho blondína. Nevyzeral dobre, potil sa a ťažko oddychoval.
„Musím....ísť pomôcť....Konohe....“ Sprudka zalapal po dychu. „K-Kyuubi....“
„Kyuubiho teraz nerieš, máš veľké šťastie že ťa hneď nezabil,“ upozornil ho prísne. Podráždene povzdychol. Mal sto chutí vybehnúť tam k ostatným a bojovať, ale môže tu nechať Naruta takto a samého? Nie, nemôže.
„Ja som....v pohode....-ttebayo!“ zavrčal rozhodne a sadol si, po čom nasledovala prudká bolesť v oblasti brucha. Zaskučal.
„Povedal som nehýb sa!“ Rukou ho Kakashi zatlačil späť do postele. Vymenil mu studený obklad, čo mal na čele. Ubíjala ho horúčka.
„Ale...Sensei....!“ snažil sa vzdorovať modroočko. Jeho učiteľ ho umlčal jedným káravým pohľadom. V duchu ďakoval nebesiam, že Naruto incident vôbec prežil. Bez Kyuubiho bol v túto chvíľu veľmi zraniteľný, na rozhraní života a smrti.
„Si silný, Naruto. Ale teraz nemôžeš robiť nič iné, než odpočívať,“ povzdychol. Neďaleko Kyuubiho chvosty zrútili ďalší dom. Ten krik trhal uši, toľko mŕtvych nevinných ľudí.

Démon zareval a labou rozdrvil ďalšieho ninju. V očiach mu planulo čisté šialenstvo, tváril sa, ako diabol. Chcel krv. Viac krvi. Chcel ich všetkých vidieť umierať!
„Pozor na chvosty! Potrebujeme ďalšie kunaje!“
Pche! Akoby mu tie malé špendlíky mohli ublížiť. Úbohý ľudia, ako veľmi sú zraniteľní. Takí bezmocní, tak ľahko prepadajú panike. A tak ľahko sa s nimi dá zahrať. Vôbec si nevšímajú toho, že jeho chakra je smrtiaca. Celá dedina bola zamorená červeným oparom, ktorý dusil stovky ľudí. Horšie, ako mor. Ach, tá sladká vôňa smrti. Oblizol si tesáky a zúrivo zavrčal. Do oka mu padol jeden čudný mladík, so zvláštnym šálom okolo krku a vypnutými vlasmi. Podobal sa na Tretieho, och ako on tých Hokagov nenávidí! Heh....to chlapča bol čistý blázon. Rozbehol sa proti nemu sám, v ruke mal čosi, čo sa nápadne podobalo Narutovmu rasenganu. Musel sa zasmiať. Čistý Naruto, aj on by urobil to isté. Obaja boli tvrdohlaví, zasnení hlupáci, do všetkého sa vrhali po hlave. A práve takí umierajú najskôr.
Jeho veľká tlapa vyrazila oproti vrieskajúcemu chlapcovi a pevne ho uchopila do dlane. Ľudia naokolo sa zdesili, on sa nad tým len zlovestne uškŕňal.
„Nie! Konohamaru!“ Aha, takže ten malý hlupák sa volal Konohamaru. Také hlúpe meno. Pre dedinu bol asi nejaký zvlášť dôležitý, to je dobre. Aspoň bude z jeho smrti väčší pôžitok. Démoní zrak sa lačne zablysol. Úplne ignoroval kunaje s výbušnými lístkami, čo mu vybuchovali na srsti. Aj tak to skoro necítil, chvostmi hravo odrážal ich útoky.
„Pusť ma, ty hnusná, smradľavá líška! Som Hogakeho vnuk, toto nemôžeš!! “ vrieskal dotyčný.
„Oh, odpusťte mi tú drzosť, milostivý,“ zachechtal sa a zas hrozivo zavrčal. „Si môj chlapče, na boj so mnou nie si hodný. Staneš sa mojou potravou.“
Chlapcovi sa zúžili oči. Krásny pocit, ten strach. Vyvolával v ňom ešte väčší hlad. Lačne otvoril čeľuste a vyhodil si kričiaceho haranta do vzduchu.
Zuby mu ale klapli na prázdno.
„Čo to má byť?!“ zreval a jeho srsť sa nenávistne naježila. Teraz už mal mäť ľudské mäso na jazyku. Kto sa opovážil...?!
„Kyuubi,“ ozval sa prísny, ženský hlas. „Je koniec.“
„Hmmm?!“ Otočil sa k blonďavej žene s Konohamarom v náručí. „Koniec? To si nemyslím,“ uškľabil sa. „Všetko ešte len začína.“ Zareval a chňapol po nej. Uštedrila mu pekný kopanec do ňufáka. Do čerta, tá má ale silu! Skončil s hlavou na zemi.
„Ty starena....!“ rozzúril sa a napravil si vykĺbenú sánku. Ta baba je určite Hokage.
„Gah!“ Chytila ho za chvost a mrštilo o skalu, aká drzosť! Zaplavila ho spŕška balvanov.
„Si možno veľký...“ Jej päsť pristala na jeho líci. „ale ja sa ťa nebojím.“ Tsunade doň búšila hlava nehlava. Začal sa triasť od zlosti, po čiernych perách mu tiekla krv.
„WRRRRRAU!“ Prskol jej krv do očí, stratia prehľad o priestore a padla na zem. Pritisol ju tam labou. Zastonala.
„Hokage!“ sykol a odrazil útok ďalších ninjov ktorý sa jej snažili pomôcť. „Pomsta je sladká,“ šepol, s tvárou tesne nad ňou, dotýkal sa jej jeho dych. „Zomrieš.“
„Nech zomriem pri ochrane dediny, než aby som sa mala pozerať na to, ako ju devastuješ!!“ riekla rozhodne, zmierená s osudom.
„Tvoje prianie je mi rozkazom.“ Vyhrnul pery v hrôzostrašnom výraze.
„Oto-san!!!“ započul za sebou. Prudko sa otočil.
„Kitsune, moja drahá,“ usmial sa krivo. „čo by si rada?“

„Prečo?“ vzlykla. „Sľúbil si mi....sľúbil si mi to.“
„Kitsune! Preč odtiaľ!“ kríkla na ňu Sakura, udržiavajúc sa v úctivej vzdialenosti od Kyuubiho.
„Prečo, oto-san? Prečo si mi klamal?!“ trvala si ryšavka na svojom, v hlase zúfalstvo.
„Ja a klamať? To ma uráža,“ na oko sa zamračil a zas sa usmial. „Povedal som, že ich nechám na žive, ale ty si neurčila, koho presne,“ zasmial sa podlým smiechom.
Otec, prečo máš v sebe tú nenávisť?
„Moje malé, dôverčivé dievčatko. Pozeraj sa a uč sa.“
„Kitsune!“ Menovaná stuhla. To bol Kakashiho hlas.
Nie, nech sem nechodí!
„Kakashi, zabije ťa, nechoď sem!“ zakričala na bežiaceho ninju z diaľky. Démonovi prebehol cez pery rebelský úsmev.
„Sharingan no Kakashi? Ďakujem, že si sa postaral o moju dcéru,“ sklonil ďakovne hlavu, pri čom diabolsky ceril zuby. „A teraz zomri!“ Vyrašili mu pazúry, s ktorými vyštartoval rovno oproti maskovanému. Nemal šancu uhnúť. Vystriekla krv...
„K-Kitsune...?“ zašepkal bielovlasý neveriaco. Ona ho zachránila vlastným telom. Z úst sa jej spustil pramienok krvi, z chrbta jej trčal Kyuubiho pazúr.
„Ty hlupaňa! Uhni!“ zavrčal po nej a pazúr bleskovo vytiahol. Nedbal na jej bolesť, bola to jeho dcéra. Toto ju nemohlo zabiť.
Ovinula okolo seba chvosty a pritisla si ruky k veľkej diere na bruchu. Zažiarili jej červenou chakrou, liečila sa.
„To je....v poriadku.“ Sykla, bolelo to. Cez rameno sa otočila na maskovaného a usmiala sa.
„Kitsune, ty si sa načisto pomiatla?!“ zdesil sa Kakashi. „Veď ťa mohol zabiť-“
„Ale nezabil!“ skočila mu náhle do reči, po lícach sa jej kotúľali slzy. „Ja som to spôsobila...ja to aj ukončím.“ Chvosty jej pokľudne klesli, sklopila uši a vyvrátila hlavu hore, ku Kyuubiho tvári. Vyskočila na polozrútenú strechu jedného domu a zadívala sa mu do očí. Jeho myšlienky jej akoby vystrelili do očí.
Nechápeš to. Som podľa nich len kreatúra! Zaslúžia si smrť, nevedia, čo to je byť nenávidený! Musia zomrieť! Dcérka...pomôž mi pomstiť sa...
„Nie, oto-san...“ natiahla po ňom roztrasenú dlaň a pohladila ho po predĺženej čeľusti. „Mýliš sa. Viem čo cítiš, viem že chceš iba spravodlivosť. Ale tadiaľ cesta nevedie...“
„Neblázni! Len sa pozri!“ Ukázal jej útočiace jednotky jounninov. „Nechcel som ničiť. Nechcel som zabíjať, to oni začali útočiť na mňa!“ zavrčal.
Kitsune odstúpila pár krokov a zakňučala, pred tvárou jej vybuchol výbušný lístok. Toto nie je správne. Nemalo sa to stať. Prečo sú všetci taký slepí? Nevidia v Kyuubim nič iné, než zlo. A pri tom vo vnútri....tam sa skrýva jeho pravé ja. Utláčané zviera spútané na reťaziach. Tak, ako na tom bola aj ona.
„Dosť...nechajte ho na pokoji...“ šepla a pozrela dole. Skočila pred obrovskú líšku a ochranársky rozpažila ruky. „Stačilo!“ Švihala chvostmi podobne, ako Kyuubi. Akoby si z oka vypadli.
„Čo to stváraš?“
„Pozeraj sa, oto-san. Už bude po všetkom.“

„Kakashi, ver mi,“ uprela naň Kitsune smutný pohľad. „Prosím, odvolaj tých ninjov. Nestačilo už ničenia...?“ zakňučala.
„Ale Kitsune, on je-“
„Nie je v ničom iný, než ja,“ opäť ho prerušila v slove.
„Aké úbohé...“ odfrkol si Kyuubi, mrskol pohŕdavým pohľadom na zdemolovanú Konohu a vystrašených ľudí. Bez slov sa otočil a vybehol do lesov.
Kakashi povzdychol.
„Dedina zažila ďalší masaker. A Hokage je mŕtva...“ Podišiel k rozdrvenému telu blonďavej ženy. Oči zavreté, ústa otvorené dokorán, akoby stále lapali po dychu. Začalo pršať.
„Je mi to ľúto...“ sklopila previnilo hlavu. „Keby som tušila, že sa toto stane, ja...“
„Upokoj sa. Neplač,“ pohladil ju medzi ušami. „Čo sa stalo už sa neodstane. Dedina je v troskách, Hokage je mŕtva a s ňou aj ďalší. Nastali temné časy...veľmi temné...“
„Odpusť...“ šepla a cúvla. Cúvala dlho, než sa konečne otočila a rozbehla sa preč.

Kráčala lesnou cestičkou, skrz koruny stromov sa ledva dostalo nejaké svetlo. Neďaleko tiekla rieka. V bahne, ktoré dážď vytvoril z hliny na chodníku, pod zdvihnutou hmlou boli zreteľne viditeľné veľké stopy láb. Hľadala ho. Kam len zmizol?
Otec, kde si?
Neďaleko sa pohli stromy. Čo by mohlo byť také veľké, aby pri chôdzi rozhýbalo staré, pevné kmene? Vybehla tým smerom.
„Oto-san?“ šepla a podišla k nemu zozadu. Sedel nad korytom rieky a hľadel na svoj odraz. Kvapky dažďa mu trochu kazili výhľad.
„Máš oči po matke. Aj ona ma vedela skrotiť jediným pohľadom...“ preniesol prázdnym hlasom bez emócií.
„Ešte sa hneváš?“ stiahla uši dozadu a sadla vedľa neho.
„Ja sa nikdy nehnevám. Ja zúrim.“
Kitsune na sucho prehltla. Nahla hlavu aby mu videla na oči. Už v nich nenašla tú zlobu a hnev, neboli až také temné. Zdalo sa, že ho to prešlo. V tom obrátil Kyuubi hlavu k nebesiam, po srsti sa mu kĺzali dažďové kvapky. Vyzeralo to tak, akoby plakal. Odrazu sa jeho telo začalo zmenšovať. Ryšavka sa zľakla. Mizli mu dlhé uši, strácal srsť a jeho telo naberalo ľudský tvar. Okrem toho mu narástli dlhé, červené vlasy až po lýtka. Jeho tvár mala anjelský vzhľad, ani jediná vráska. Ryhy mu lemovali krivky líc a krvavé oči žiarili pod ofinou. Chlpaté uši na temene hlavy, dlhé pazúry na rukách a deväť huňatých chvostov prezrádzalo, čo je skutočne zač. Odetý bol v bielo-červenom kimone s čiernymi ornamentmi.
„S...Sugoi,“ vydýchla užaslo. „Oto-san ty....veď si....ale...ako?“ vykoktala sa napokon.
„Som „stelesnením nenávisti“,“ povedal trochu ironicky. „Nenávisť má mnoho podôb. A najväčšia nenávisť je predsa tá ľudská.“ Hľadel na ňu s kamenným výrazom.
„Prečo si to neurobil aj keď si sa dostal von?“ opýtala sa potichu. „Možno by bol kľud...“ Napriahol sa ako mačka pred útokom a skočil na ňu, pričom ju zvalil na zem s vycerenými ostrými zubami.
„Tvoje nápady ma nezaujímajú. Ľudia nevedia, čo je hrozba a čo nie, keď sa niečoho boja. Nič o tom nevieš, tak mlč!“ zavrčal. „Nauč sa držať hubu!“
„Desíš ma,“ šepla. Triasla sa, nepáčilo sa jej to. Očividne ho to nezaujímalo.
„Skazila si mi pomstu a ešte mi hovoríš, že ťa desím?!“ sykol jej do tváre a vylepil jej facku. Zaskučala, ostala s hlavou na bok. Vyhŕkli jej slzy.
„Gomen...“ zlomil sa jej hlas.
Povzdychol a vrásky zúrivosti mu zmizli. Zdvihol sa a odkráčal opodiaľ, nechal ju tam ležať.

Bola asi polnoc, mesiac svietil vysoko na oblohe a hviezdy vystriedali slnko. Pokojná, daždivá noc, v lese bolo ticho. Kitsune stála na nejakom kopci, mala odtiaľ výhľad na Konohu. Teda skôr na to, čo z nej ostalo. Ľudia hneď začali s rekonštrukciou. Sklopila hlavu a sadla si. Čo asi robí Kakashi?
„Kitsune...“
Poznala ten hlas už veľmi dobre. Strhla sa a prudko sa otočila, telo sa jej roztriaslo strachom.
„Oto-san...?“ zašvitorila potichu a trochu sa odtiahla. Kyuubi na chvíľu uprel zrak na lunu.
„Ach, ľudia. Tak ľahko vám strach vojde do srdca...“ V okamžiku drepel tesne pred ňou. Zakňučala a posúvala sa na rukách ďalej od neho. Líce mala stále červené od facky. Nechcela dostať ďalšiu. Natiahol po nej ruku.
„Neboj sa...“ šepol, pritiahol si ju k sebe a schoval ju do náručia.
„Gomenasai....“ zakňučala, telo sa jej stále nekontrolovane triaslo. Zavrela oči a oprela sa mu o hruď.
„Pšššt,“ tíšil ju, sadol si a posadil si ju do lona, ako malé dievčatko. Začal ju výskať vo vlasoch. „Spi. Zajtra odchádzame...“