Uspávanka

,,Mami, mami!" kričal malinký chlapček, sotva šesťročný. Jeho biele vlásky mu padali do anjelskej tváre. Kričal a hľadal mamu svojimi prenikavými, modrými očami.
,,Miláčik, čo sa deje?" pribehla mama k posteli svojho syna.
,,Mami, zaspievaj mi ju! Zaspievaj!"
,,Och, láska moja. Veď je taká smutná. Vždy sa po nej rozplačeš."
,,Ja viem, smutná, ale krásna." Zvraštil detské obočie.
,,Budeš plakať." Odpovedala.
,,Ale mami, ja chcem! Milujem ju!"
,,No tak dobre."

Izbou sa rozliehala krásna zvonivá melódia:

Keď zazneje hlas,
V tvojim ušiach,
Otvoríš očká
A vzápätí usneš zas,
Niečo sa stalo.
A navždy odchádza jas.

Krása, radosť, vzrušenie.
Blond vlasy a modré oči.
Čarovný úsmev na tvári, a harmónie narušenie.
Pre niektorých len špina a zlo,
Preňho umenie a život.
A láska k TOMU nadovšetko.
Vždy len nepochopený, nikdy nič nejde bez nehôd.

Keď zazneje hlas,
V tvojich ušiach,
Otvoríš očká.
No nezaspíš zas!
Zmizol ten jas! To teplo, to svetlo!
Všetko to utíchlo.
Zrazu sa nesie strašné ticho.
Po výbuchu ani slichu.
Chlapec umiera,
Krvavé slzy prúdom tečú.
Umenie stíchlo na brehu hriechu.

Krása, radosť, vzrušenie.
Kam ste sa podiali?
Zmizlo to nadšenie a s tým aj sila výbuchu.
Sám a nepochopený.

Kde je? To svetlo to teplo?
Navždy utíchlo.

A ty zaspíš na večný čas.

Hlas dohral. Niečo nebolo v poriadku. Akokoľvek si malý chlapec želal, nešlo to. Nemohol prestať plakať.

,,Synček môj, neplač. Je to len prostá básnička."
,,Ale tak smutná… pekná, ale smutná.. a ten chlapec zomrel. A svetlo a teplo… navždy utíchlo."

To teplo, to svetlo.

Navždy utíchlo. A s tým aj umelcovo šialenstvo.