Svet podľa nás

V tichej noci. V zradnosti tmy, sa z diaľky niesli výkriky. Prelamovali nekonečnú temnotu, ožiarenú oranžovými až červenými jazykmi plameňov, ktoré pohlcovali všetko na vôkol. Hluchá a slepá, bola podstata bitia v ten okamih. Sluch nepočul, nechcel vnímať výkriky bolesti a plač, a zrak sa bránil obrazom bolesti, smrti, krvácania, plaču a umierania.
Ostré hroty oštepov zabodnuté do drevených stien chatrčí. Slama, ktorá dolievala, spálenisko, ako jeden veľký požiar, ako jedno veľké ohnisko. Vojna, a v nej plač, stovky vyronených sĺz, ktoré nedokázali uhasiť požiar. S krikom stekali dole tvárami. Snažili sa uhasiť bolesť, ktorá bola ich telu vystavená, ale oheň, ktorý ju spôsoboval, horel ďalej.
V troskách horiaceho domu sa ozýval plač a krik. Bolesťou stiahnutá tvár kričala do nekonečného chaosu, v ktorom bola usporiadaná jediná vec, a to vraždenie.

Pod troskami sa ozvalo zapraskanie. Kúdoľ dymu, ktorý sa odtiaľ vyvalil, putoval hore k tmavému nočnému nebu, ktoré ho pohltilo. Už dávno zanikla akákoľvek vôňa drevín, kvitnúcich broskýň. Miestom sa pri zemi, ako hustá hmla, ako slizký zákerný duch, plichtil puch z uškvareného mäsa. Zohavené tela, ktoré sa nedali pomaly ani rozoznať od ohorených častí domov, lemovali morbídnym spôsobom chodník, po ktorom miestami horeli trosky. Usyčané hlásky plameňov siahali k tmavému nočnému nebu, ktoré bolo pokryté dymom. Praskot a rozpadávajúce sa domy, rovnako ako stromy, ktoré padali k zemi zaplavené oranžovými jazykmi ohňa. Šípy, zabodnuté pevne v dreve, v ľudských telách, rovnako ako zaletené v zemi. To miesto postihnuté vojnou sa rútilo pomaly do záhuby. Všetko to začalo tak obyčajné, jediným výstrelom z luku. Nasledovalo ťažkým dažďom kovu, ktorý akoby spustili samé nebesa. Slzy v tvare kunaiov a shurikenov dopadali dole do nič netušiacej dediny, ktorú zaplavili prvé rany a prvé červené stopy poškvrnili zem... tak to začalo...
Tú jednu osudnú noc, kedy oni nesúhlasili, a on sa pokúsil obrániť svoju, tak isto i česť dávno mŕtvych... ďalej hájil to, čo podľahlo vlastnej skaze. Čo vykrvácalo pod jeho čepeľou. Hlboko v sebe cítil ten zmätok, ten šialený pocit, že musí neustále dopredu, nezastavovať sa. Tú dieru, ktorá sa tvorila stredom jeho srdca. Všetko čo kedy robil... celý život... zasvätil len tým, ktorí sa mu nakoniec otočili chrbtom. Vzal ostatným toho tak moc, len aby ochránil ostatných. Bez obetí, nie je víťazstvo.

Ale večné prekliatie očí, ktoré videli viac, než by chcel. Navracali mu spomienky, nútili ho kráčať, nedovolili mu umrieť. Neustále vopred, akoby ho hnala túžba splatiť všetky útrapy, všetky rany ktoré kvôli tým ľuďom spôsobil. Pomstiť sa za zneužitie. Len prebrať, využiť a zahodiť... lenže príliš skoro a ľahkovážne sa mu otočili chrbtom...

V troskách dohorievajúcej slávy niečoho, sa len miestami ozývali stony zranených. Plač ľudí nad stratou svojich blízkych. Všetky tieto zvuky vyjadrovali život, spoločne s praskotom a plačom dreva, ktoré zavíjalo do krvavej noci. Plamene už tak vysoko nesiahali, ale odhaľovali stopy života tak, ako ich prezrádzal vietor.

Cestou pokropenou krvavými zbraňami vykročila postava. Hrdo hľadiac pred seba, neustále rovnakým smerom vpred, kráčala pomedzi trosky, mŕtvoly. Nevšímajúc si pohľady truchliach a zmrzačených ľudí. Kde tade sa povaľovali končatiny. Dieťa ktoré plakalo nad stratou svojich rodičov. Teplý vietor, ktorý sa niesol od ohňa vzal jeho vlasy a odhalil zjazvenú tvár. Ochrániť to, čo sa ochrániť nedalo, bolo tak jednoduché. Skôr než by to bolo úplne bezbranné, to zničil, a tak, tomu už nikto neublíži.

Ako mohyla na vysokom brale, týčila sa jeho postava nad všetkými. Ukazovala svoju neoblomnosť a vytrvalosť. Nikdy nebojoval pre seba, ani pre potešenie. Vojna bola vojnou. A nedalo sa jej pripísať iné pomenovanie. V každej vojne boli obete. Pre mier a slobodu museli padnúť. A tak ten mier, práve započal. Po toľkých rokoch, skrytý, v ústraní, vydávajúci sa za niekoho iného, ponížený, potupený... dokázal niečo, o čom mohol celý svet len snívať.

Ruka sa natiahla smerom k Mesiacu, ktorý pyšne a ticho svietil vo svojej plnej kráse na oblohe. Tak banálna vec, pre niekoho súčasť každej noci, jednoduchosť, ktorú prehliadali... tak mocná zbraň v jeho rukách... dokázal hypnotizovať. Ukazovať smer, dokonca sa mohli ľudia podľa neho pomaly i riadiť. A v jeho rukách, bol niečím, čo prinieslo zvláštny mier... čím ďalej tým obrazovejší... podmanivejší... násilnejší.

A vždy sa našla nejaká osoba, ktorá mohla všetko zvrhnúť... keď červené oči pohliadli na symbol noci, z ohnivej tmy, vystúpila jedna jediná postava...

„Pomsta... sa môže prevrhnúť proti jej vykonávateľovi...“ rovnako ako strom horel až do tla, nemohol zastaviť neodvratné, ale mohol sa pokúsiť znova zasadiť strom... od samého počiatku. Len stačilo nájsť správne semiačko, vhodnú pôdu a správne sa o neho starať. Ochrániť ho pred krutým vetrom, mrazom, silnými dažďami a pražiacim slnkom. Dodať mu vlahu keď to potrebuje... tvarovať a orezávať. To, bola podstata Madarovho kráľovstva... vytvoriť si svet podľa seba...

A on ako obeť vojny... ako počiatok ničoho, sa snažil prenechať svetu slobodu... nech kvitne, bujne rastie, nech sa naučí odolávať vetru, mrazu... nech sa stane odolným. To bol zmysel Narutovho sveta... nechať sa rozpínať...

A koniec koncov, obaja mali pravdu... vždy bolo správne vybrať si zlatú strednú cestu...

Ale nie vždy, sa všetci dokážu dohodnúť... a tak bolo len na nich, ako sa bude svet odvíjať ďalej...