Posledný nádych a konečne oslobodenie...

Hľadela priamo na nich. Ružové vlasy jej padali do uslzených očí. Nemôže ich zastaviť. Je príliš slabá.
Vybavil sa jej moment asi z pred dvoch rokov. Videla obraz, ako sa obidvaja na seba rútia so smrteľnou technikou. Sasuke s chidori a Naruto s rasenganom. Vtedy sa bezhlavo chcela hodiť medzi nich dvoch a zastaviť ich. Lenže vtedy tam bol Kakashi. Teraz je tu len ona, Naruto a Sasuke.
Bola taká hlúpa, že sa im hodila....
Počkať! Možnože to bude fungovať teraz! V očiach, v ktorých nebol žiadny cit, sa zjavila odhodlanosť. Rukou si utrela slzy, aby na nich dobre videla.
Zozbierala všetky sily a bežala k ním. Bolo jej jedno, či zomrie, chcela, aby oni žili, aby sa ich sny splnili.
,,Raz budem Hokage!" vybavil sa jej obraz malého usmiateho Naruta.
,,Pomstim svoj klan!" Započula Sasukeho hlas.
V mysli sa jej vynárali spomienky, keď bola šťastná v Konohe. Videla fotku, ktorá bola vyfotená, keď boli geninovia. Videla Inin vyplazený jazyk. Tsunadin opitý výraz. Čakanie na Kakshiho-senseia. Tak veľmi by to chcela vrátiť späť a nedovoliť Sasukemu opustiť Konohu. Boli by šťastní. Ona, on, Naruto a Kakshi.
Pomaly sa k nim približovala. Cítila tu slobodu. Už nebude musieť trpieť pre neopetovanú lásku. Pre bolesť, že je slabá. Už Naruta viac nebude viazať sľub. Tá predstava sa jej náramne páčila. Delili ich len malé kroky.
Vtom sa do nej vryli dva ostré predmety. Sasukeho katana a Narutov kunai. Obidavaj sa prekvapili.
Takto to nemalo byť!
Mal zomreť ten druhý, nie Sakura!
Od Naruta začala ustupovať oranžová tekutina a Sasuke sa začal meniť späť na na človeka.
Jediné, čo bolo počuť, bola Sakuriná krv, ktorá padal pomaly dolu.
,,Sakura...prečo?" spýtal sa vystašný Naruto.
,,Takto to nemalo byť." šepkal Sasuke.
Sakura sa zasmiala, zdvihla na nich hlavu a v uslených očiach nebolo videť nenávisť, strach alebo bolesť. Boliesť to bola, ale oproti jej pocitom to nebolo nič.
V jej očiach sa črtala radosť, sloboda a radosť z konca.
,,Chalani vy trubky!" povedala ironicky s chrapľavým hlasom.
Pomaly z nej odchádzal život, no neprestala sa usmievať.
,,Vaše sny sú dôležitejšie, ako sny jednej malej, otravnej kunoichi." hovorila už takmer nečujne.
Nadýchla sa s vedomím, že je to asi posledný krát, milo sa na nich usmiala, zavorila oči a vydýchla...
Posledný krát...