Navždy

Ako slzy tečú dolom,
ako čas nás spomalí,
nikdy neuvidím tiecť rieku dolu brehom,
tak bolestná spomienka na Teba ma navždy poznačí.

Ešte mesiac dozadu,
do uška si mi pískal.
Ešte mesiac dozadu,
radostne si sa smial.

A teraz samo stojím,
k nebesiam sa dívam,
k Bohom mojim vzhliadnem kruto,
ako som býval.

A to ja som nikdy ani slzu nemal vyroniť?!
Ani brániť sa slovom prostým, že smrteľník som, nemôžem.
Len tomu Bohu môjmu, môžem sa ukloniť.
Maximum stáť pri tom známom kameni- zabudnem.

A prečo?

Nechcem!

Bolelo by to,
pomyslenie, že ten kameň,
Tvoj to….
za lásku ho zameň…

A napriek tomu viem,
že toto môcť byť len želanie moje chabé,
Ty ma nepočuješ a ja lejem
tie kvapky kryštálové…

Na Teba však len pekná,
no o to bolestivejšia
spomienka je,
navždy sa schyľuje
k odpočinku večnému,
ako Boh smrti učinil Bohu riečnemu.

Ani ten koreň toho kvetu,
neprebudí Ťa k večnému životu.

No len to slovo večné,
Navždy!

Začnem od iného konca,
len tak pre zmenu,
že Navždy zostaneš v mojom srdci,
Kakuzu!