Nič nie je také, ako sa zdá...

Rozum mi zostal stáť. Nad tým, čo sa tu deje. Už to začína. Nezabránim tomu. Nedokážem pomôcť, ale ani zaútočiť. Som k ničomu. Úbožiak. Povedali mi to tisíckrát, ale nepočúval som ich. Ignoroval som tie skutočnosti...

Začína to. Prečo sa to dostalo až sem? Je to koniec? Prečo som mu v tom nedokázala zabrániť? Prečo sa cítim byť taká slabá? Taká malá myška, ktorá nikdy nič nedokáže. Nič sa nezmenilo, ako som bola malá. Stále je on ten dokonalý a ja to nič...

Je to tu. Koniec či začiatok? Koniec našich životov alebo začiatok niečoho nového? Až sem to dospelo? Až sem sme to pustili? Nezabránil som mu v pomste. A teraz je tu a snaží sa zavŕšiť druhú. Pritom si nepripustí, že je len bábka v tejto hre. Nechápe, že my ho máme stále radi, aj po tom všetkom, čo urobil. Čo sme urobili my...
****

Stáli na planine a pozerali na seba. Priatelia, nepriatelia a čakali. Nevedeli, čo robiť, keď tí traja tam len stáli a hľadeli na seba. Nič sa nedialo. Vymieňali si pohľady plné myšlienok, hnevu, lásky, túžob...
****

Nemôžem sa vrátiť. Nie, iba by som im viac ublížil. Viem, že oni by to chceli, ale zavrhli by ich. Ako aj mňa. Môj rod. A to nechcem. On si už tak či tak toho veľa vytrpel. Tým, čím je a čo má v sebe. Jediný priateľ, ktorého som kedy mal.
A ona? Nikdy som si to nepriznal, ale miloval som ju. A milujem. Nahováral som si, že mi to jej otravovanie ide na nervy, ale ako mi to chýbalo. A keď sme sa stretli po pár rokoch, bože, ako skrásnela. A zatvrdla. Už to nebolo to malé, naivné dievčatko. Nie. Teraz je dospelá...

Zmenil sa. Kedysi mu záležalo len na bratovi. Teraz chce zničiť všetko. To by som o ňom nikdy nepovedala. Plakávala som pre teba. Ale neskôr mi došlo, že slzy mi ťa nevrátia. Že ak ťa chcem späť, musím na sebe zapracovať. Zmenila som sa. A nielen ja, ale aj on. Náš priateľ. Vidím ti to na očiach, že si to aj ty myslíš. A to vo mne vyvoláva nádej, že sa to dá ešte zachrániť...

Môžeme byť ešte spolu? Áno? Začínam o tom pochybovať. Ja, ktorý sa nikdy ničoho nebojí a verí, že všetko sa dá vždy do poriadku a bude lepšie. Ja teraz strácam vieru. A to všetko len pre to, čo sa udialo v posledné dni. Ako vyšli na povrch všetky tie skutočnosti o vašom klane a o Konohe. Všetko ma to mrzí, ale pri tom cítim, že je to minulosť a ja musím chrániť túto prítomnosť a ľudí, ktorí sa stali mojimi priateľmi. Nie, nemôžem dovoliť, aby sa to zničilo. Aby si to ty zničil. Aj za tú cenu...
****

Priblížili sa k sebe. Delilo ich len pár krokov. Na oboch stranách za nimi zavládlo napätie a nervozita. Už sa to rozhodne? Začne sa vojna? Jedni ju chceli, iní nie. Zabránia tomu?
****

Ja... Chcem... „Sa vrátiť...“ Vyšlo z neho omylom. Myslel si, že ešte stále premýšľa. Znehybnel a pozeral na nich, ako zareagujú. Dúfal, že to nepočuli. Ale nemal také šťastie.

Povedal to, čo som počula? Neklamú ma uši? On chce ísť za nami? Je síce koniec, ale to mi nevadí. Ja... A čo Naruto?

Vrátiť... Naozaj. Ale je to možné? Nie je už neskoro? Tak či tak sa to už začne. Už je príliš neskoro zastaviť to. Ale prečo aspoň na konci nebyť šťastný?
****

Dve ruky sa natiahli a zovreli ruky chlapca stojaceho oproti nim. Dve tváre sa usmiali a on im úsmev opätoval. Všetci traja sa objali.

„Ale to nás nezachráni.“ Ozval sa chlapec s modrými očami. „Vojna je už tu. S tebou, alebo bez teba. Ty si to len urýchlil. Ale prišla by tak či tak.“
„Je tu. Áno. Sú silní, ale ja vám pomôžem. Budem chrániť to, na čom mi záleží. Už som si uvedomil, kde je moje miesto. Kde je moja rodina. Moji priatelia.“ Pozrel na nich a oni mu videli na očiach, že je šťastný. Konečne.
„Som rada, že si na to už prišiel. Lepšie neskoro ako nikdy, Sasuke.“ Ružovláska sa na neho pozerala s toľkou láskou v očiach, až mu to vyrazilo dych. „Mil.....“

„Takže si sa rozhodol, Sasuke Uchiha. Zradíš nás pre nich. Pre Konohu, ktorá za to všetko môže.“ Ozvala sa temný hlas spoza nich.
Obzreli sa a videla muža v maske ako kráča k nim. Očividne sa nebál a veril si.
„Madara.“ Precedil pomedzi zuby Sasuke.
Sakura s Narutom sa zachveli. O ňom počuli už toho dosť.

„Oni môžu za to, že z nášho klanu sme ostali len my dvaja. Oni. A ty sa vzdávaš odplaty? Nechceš pomstiť nikoho zo svojej rodiny? Prečo? Pre lásku? Priateľstvo? To sú len slová. A že niečo cítiš? City vyprchajú rýchlo a nakoniec ti neostane nič. Ako aj mne.
Kedysi som bol mladý a hlúpy. Veril som tomu. Ale tvrdá realita ma vrátila do skutočnosti, ako to naozaj je.“
„Je mi ľúto, čo všetko si kedysi zažil. Ale toto už nie je tvoj život. Nemal by si už žiť a rozdúchavať starý hnev. Nie. Toto už nie je tvoja prítomnosť. Je moja. Naša.“ Ukázal na ľudí okolo seba Sasuke. „Dnes tu zomrie ešte jeden Uchiha, možno dvaja. Ta by to bolo najlepšie, aby už neostal nik z nášho klanu, aby sa táto nočná mora zase nevrátila.“ Vytiahol zbrane a postavil sa proti nemu.
„Áno, dnes tu jeden zomrie.“ Povedal Madara a postavil sa mu tiež.
****

Bojovníci za ním to vzali ako signál na začatie útoku a vrhli sa dopredu. Shinobi z Konohy sa im vrhli naproti. Stretli sa v polovici a už sa nepozerali na tú štvoricu.
****

„Vy dvaja choďte preč. Toto nie je vaša vec.“ Ozval sa Sasuke, keď videl, že jeho priatelia sa postavili vedľa neho.
„Ale je.“ Povedala Sakura.
„Ako je?“ Nechápal Sasuke.
„Si náš priateľ. Môj brat a Sakurina láska.“ Zaškeril sa veselo Naruto. „Hádam by sme ťa tu samého nenechali, aby sa ti niečo stalo. A keď už umrieť, tak všetci spolu, aby sme už neostali sami. Ale ja tu rozhodne dnes umrieť nechcem!“ Vykríkol a začal robiť pečate.
Sasuke sa usmial. Videl, ako si Sakura začína dávať dole rukavice. „V poriadku. Boj sa začína! Priatelia, my vyhráme!“
Všetci traja sa vrhli na toho najväčšieho z Uchihov...
****

Bolo krásne ráno. Slniečko svietilo a osvetľovalo lúku pred dedinou. Na nej stáli ľudia. Veľa a veľa ľudí. Ranení, ktorí sa skláňali nad mŕtvymi. Živí, ktorí hľadali svojich priateľov. Boj skončil.
Ozýval sa plač. Ale aj výkriky radosti. Ale potom náhle ostalo ticho. Obrovské. Všetci pozerali na štyri osoby ležiace na zemi.
Na čiernovlasého muža, ktorý nemal už masku a tak ho spoznali. Davom sa nieslo meno. „Uchiha Madara.“ On za to všetko mohol.
A potom sa pozreli na troch mladých ľudí. Ležali vedľa seba. Držali sa za ruky a usmievali sa. Šťastní, že sú konečne spolu a nič ich už nerozdelí.
Okolo stojacim ľuďom začali stekať slzy z očí. Plakali a plakali. Za vyhratie bitky mohli vlastne oni. Keď zabili Madaru, jeho armáda doslova vzala nohy na plecia o nejakú chvíľku.
Tri postavy vyšli z davu a pristúpili k nim. Bola to Tsunade, Kakashi a Iruka. Tsunade podišla k Sakure, Kakashi k Sasukemu a Iruka k Narutovi. Vzali ich na ruky a niesli do Konohy. Za nimi kráčal celý dav. A ostatní sa cestou pripájali. Nik už nemyslel na to, že Sasuke odišiel, že sa pridal k nim. Bol z neho hrdina. Rovnako ako už ani Naruta nebrali len ako démona. Ale ako niekoho, kto položil život za nich. Tak ako aj Sakura.
Za záchranu Konohy v tej bitke zomrelo mnoho ľudí. Ale títo traja sú najviac oplakávaní.

Položili ich na kamenné podstavce. Odstúpili a pozerali na nich. Nik neskrýval slzy. Načo. Tí, ktorí ich milovali, stáli vpredu a čakali na nejaký zázrak. Ale ten neprichádzal.

Zablyslo sa. Všetci pozreli na oblohu, ale tam nebol ani mráčik. Ale zablyslo sa znovu a potom ešte raz. „Divné.“ Povedal niekto.
„P-p-pozrite sa!“ Skríkol ktosi. Pohľady zamierili k trom mŕtvym. Tí sa začali hýbať.
„Čo sa to deje?“ Nik nechápal.

„My žijeme? Neboli sme už na druhej strane?“ Ozval sa Naruto.
„Boli. A sme zase tu. A pozrite, všetci na nás hľadia ako na nejaké obludy,“ ukázala Sakura.
„Dnes zomrie len jeden Uchiha,“ vyšlo zo Sasukeho.
„Čo to vravíš?“ Spýtal sa Naruto.
„To mi povedal Madara, pamätáš? On počítal s tým, že zomrie buď on alebo ja. Ale mám taký pocit, že on už ani nechcel žiť. Že chcel zomrieť. Ako aj Itachi. V boji.“ Sasuke sa zamyslel. Naozaj chcel zničiť Konohu? Alebo to len hral? Ktovie ako to bolo. Čo si myslel. Aj keď nevedel sa zbaviť pocitu, že ich nechcel zabiť. Že síce bojoval naplno, ale bez úmyslu vraždenia.
„Nech to bolo ako bolo. Myslím, že by sme to mali nechať tak a radovať sa z toho, že sme tu. A sme spolu.“ Usmiala sa na nich Sakura a postavila sa.
„Máš pravdu,“ povedal Naruto a stal si vedľa nej.
Sasuke sa pousmial a postavil sa k nim. „Asi sa nás boja.“ Hľadel na ľudí pred nimi.

„Oni žijú...“ Ozývalo sa davom. Najprv potichu, potom hlasnejšie a hlasnejšie. Až to prerástlo do radostných výkrikov a ich priatelia bežali k nim a šťastne ich objímali.

Telo Madaru Uchiha pochovali na čestné miesto v hrobke klanu Uchihov. Hoci bol aký bol, predsa len bol najlepší a chcel pre ch klan vždy len to najlepšie.
Konoha sa po veľkej bitke začala pomaly stavať na nohy. Začalo sa s opravami, obchody len tak prekvitali, ľudia sa zase radovali.
Ninjovia začali chodiť na misie. A všetko sa vrátilo k starým koľajam. Všetko?
****

„Idete neskoro, Naruto-sensei!“ Ozvalo sa vyčítavo dievča.
„Prepáč Moegi, do cesty sa mi postavil taký veľký bocian a nechcel odletieť, a ja som sa ho bál, tak som to obišiel po pár uliciach.“ Zaškeril sa Naruto. Hádam im nepovie, prečo mešká že? Na tvári sa mu usadil natvrdlý výraz, keď spomínal, aké krásne prebudenie mu prichystala jeho Hinatka.
„Tak bocian? Naruto, to si vrav svojej líške a nie mne! Aj tak za to môže len Hinata, že?“ Rypol do neho Konohamaru. A začal sa smiať, keď ho Naruto začal naháňať.

„Ako ho mohla urobiť senseiom?“ Povzdychol si človek, ktorý ich pozoroval zo stromu.
„Vravel si niečo, Kakashi?“ Ozval sa sladký hlások za ním a on skoro spadol z konára.
„T-tsunade-sama?“ Pomaly sa obrátil s malou dušičkou, keď zbadal ten hrozivý výraz na jej tvári. „Nie, nič som nepovedal.“
„Však preto. A náhodou, on je skvelý učiteľ. A nemešká ani tak dlho, ako ty.“ Uškrnula sa.
„To áno.“ Vyrástol si a zmúdrel, Naruto. Je to tak. Je mi smutno za starými časmi, ale teším sa z toho, čo prišlo. Znovu sa všetko obrátilo na dobré. Hoci mi je niekedy zaťažko tomu uveriť. Povzdychol si.
„Kakashi, poď, pôjdeme na saké, pozývam ťa,“ ozvala sa Godaime.
Prikývol. „S radosťou vám budem robiť spoločnosť.“ Ešte sa naposledy pozrel na zabávajúcu sa štvoricu, usmial sa a vykročil sa ňou.
****

„Sasuke? Máš dnes misiu?“ Opýtala sa Sakura cez okno.
„Nie, dnes mám voľno.“ A plánujem si ho užiť. Uškrnul sa.
„To je dobre. Ja musím ísť za Hinatou, pretože má dnes termín. A nechcem nič riskovať. Takže sa postaráš doma o Madarka a Itachiho, áno?“ Usmiala sa na neho sladko a on nemal ako inak odpovedať.
„Jasné, láska moja. Je skvelé, že budú mať konečne dieťatko. Ale im to trvalo.“ Povedal jej.
„A čuduješ sa? Kým si tí dvaja priznali, že sa majú radi, my sme už mali Madarka. Ale aspoň je to už tu. Možno to bude dievčatko. A možno by sa dalo dokopy s naším synom. Nebolo by to skvelé? Vieš si predstaviť ich dieťatko?“ Sakura sa doslova nad tým rozplývala.
„Radšej ani nechcem. S jeho divokou povahou a s jej rozumom a schopnosťami to nebude asi nič milého,“ zašomral si popod nos. „A dať to dokopy s našimi deťmi? To aby sme kupovali nový dom, nie?“ Povedal to síce potichu, ale ona ho počula. V tej chvíli mu na hlavu letel hrniec so studenou vodou, a keďže si to nevšimol, pristál celý na ňom. „Sakura!“
„Sasuke! Ešte pár takýchto rečí a môžeš ísť zase spať k nemu. A nebude to tak skoro, ako minule, že ťa po pár dňoch pustím naspäť. A buď rád, že to nepovedal celej Konohe. Aspoň vidíš, aký je to dobrý priateľ.“ Naštvane odišla pre veci, vyšla z domu a zabuchla dvere tak, že sa otriasol celý dom. „Keď sa vrátim, nech je všetko v poriadku.“ A zmizla.
„V poriadku?“ Vošiel dnu a zostal stáť na mieste. „To si urobila naschvál!“ Pozeral sa na ten bodrel, ktorý tam nechala. V kuchyni kopa riadu, samé odpadky, jeho deti vyzerali ako po vzájomnej bitke, celé boli zmaľované a zašpinené. Radšej ani nešiel ďalej do domu, lebo sa bál, čo tam nájde. „Tak mi treba. Že neviem držať jazyk sa zubami.“ Vzdychol si. Vyvolal pár klonov a pustil sa radšej do upratovania.
****

„Je to dievča, Naruto,“ kráčala k nemu Sakura s malým uzlíčkom v náručí.
„Ja mám dcéru?“ Vzal si ju na ruky a pozrel sa jej do tváre. „Je taká nádherná.“ V tej chvíli sa do toho malého stvorenia zamiloval. Pomaly išiel za Hinatou. „Miláčik, je krásna. Ďakujem.“ Pobozkal ju na čelo.
Ona sa šťastne usmiala.
„Ako sa bude volať?“ Spýtala sa Sakura.
No...“ Naruto ani nevedel. Nad menami ani nepremýšľal. Hoci jedno ho napadlo, ale bál sa ho povedať. Nevyslovoval ho, lebo...
„Bude to Kushina, po Narutovej mame“ ozvala sa ticho Hinata.
„Hinatka,“ pozrel na ňu s takou obrovskou láskou, až sa v jeho očiach strácal. „Čím som si ťa zaslúžil?“
„Ty mňa? Nie, Naruto, to ja teba. Neexistuje šťastnejší človek na svete, než som ja.“ Usmiala sa na neho a pobozkala ho na pery.
„Kushina. To meno sa jej hodí.“ Sakura ako jedna z mála vedela o jeho minulosti. Povedal im to, keď sa to dozvedel. Ešte teraz si pamätala, ako sa tváril, keď to zistil. Bol šťastný, ale aj smutný. Že s nimi nebol. Ale prisahal si, že určite prekoná svojho otca. On bude Hokage. Pri tej spomienke sa usmiala a potom vyšla z izby. Šťastný párik nechala tam osamote.

„Čo je to?“ Ozvalo sa pred ňou.
Zdvihla pohľad. Stál tam Sasuke. Za ruku držal Madarka a na druhej mal Itachiho. „Dievča. Volá sa Kushina.“
Usmial sa. „To som rád.“
Rozbehla sa mu do náručia a on ju tuho stisol. Obaja boli šťastní, že im život dal ešte druhú šancu a oni ju chceli využiť najlepšie, ako sa len dalo.
****

Všetko a nevrátilo do starých koľají. Nie, ale zato sa vytvorili nové. Krajšie a s lepšou budúcnosťou.
Čas ide dopredu a človek musí využiť to, čo sa mu ponúka. Inak mu prekĺznu pomedzi prsty šance a on bude do smrti ľutovať, prečo nič neurobil pre to, aby mohol žiť lepšie.
Oni sa ich chopili a nepustili. A už ani nepustia...