Umieračik pre nevestu

No, sa mi zdá, že sa vo mne roztrhlo vrece s jednorázovkami. Čo je menej potešivé, je to, že mám skvelú časť do série (aspoň môj brat si to myslí) a nejak sa mi ju tu nechce dávať, bo mám vo zvyku všetko drasticky v poviedkach meniť a komplikovať. Tak tou časťou som kopla aj seba
Ale teraz jednorázovka, bo mám dobré dni múzy v znamení rýb :)

Spal. Tíško oddychoval v slabom tieni večernej oblohy. Tíško, bez starostí, bez snenia. Na vôkol doznievala vôňa lúčnych zvončekov, ktoré otáčali hlávky k zapadajúcemu slnku a pomaly sa chystali k spánku.
Spev vtákov v týchto opustený končinách už tiež utíchal.
Je to už mesiac, čo tu takto chodí pod ten strom a čaká kým padne noc, aby sa s ňou videl. Dnes má pre ňu prekvapenie. To dievča mu učarovalo ako ju uvidel. Možno aj preto, že ju všetci nenávideli. Volali na ňu "Ty diablova nevesta!"
Ale on nie. Zachránil ju pred osudom upálenia na hranici.
Chcel ju už konečne vidieť. On vie, že tu bol včera, no áno, ale včera sa s ním rozlúčila už o pólnoci. Vraj mal k ním domov prísť strážca. Nechcela si narobiť problémi.
Dnes upadol do spánku, pretože tu už sedí nejaké tie hodiny. Keby sa mu o nej aspoň prisnilo...

Pocítil chladnú ruku na svojej tvári a potom i ako ho pohladila v tmavých vlasoch.
Otvoril oči do tmavej noci. Hviezdičky nemo zdiaľky pozorovali tú pozemskú scenáriu. Husté a tmavé lesy v ktorých sa prebúdzali nočné tvory tak ako aj ona.
Sadla si oproti nemu v bielych šatoch s krajkou a bielou kvetinou v čiernych dlhých vlasoch. Len na šatoch mala podivnú červenú škvrnu v oblasti srdca.
"...idem neskoro, ja viem..."
Nahol sa k nej s úsmevom a vzal ju za ľadovú ruku.
"To nevadí, na teba budem čakať i celú večnosť."
Usmiala sa na neho, i keď jej úsmev bol dosť jednotvárny a každý deň rovnaký, stále sa mu páčil.
"Niečo pre teba mám."
Vytiahla si z vlasov biely kvet a vplietla mu ho do havraních vlasov.
Všimol si jej prsteň na ľavej ruke.
"Som rád, že si ho nestratila..."
Zdvihol svoju ľavú ruku s rovnakým prsteňom.
"V zemi sa toho dosť stratí..."
Namietla. Akoby sa na ňu mohol hnevať? Na to čisté stvorenie? Dal by jej všetko, čokoľvek o čo by si povedala.
"Aj ja mám niečo pre teba..."
Spoza chrbta vytiahol strunový hudobný nástroj.
"Husle? Ale ja neviem hrať na husle..."
Mrzelo ju, že nevyužije plnohodnotne jeho dar.
S úsmevom sa zadíval na veľký jesenný mesiac.
"...ale ja áno."
Nedôverčivo si ho prešla očami.
Celý nesvoj z jej pohľadu sa pomrvil v zelenej tráve.
"...okopíroval som hru svojim sharinganom..."
Rozosmiala sa do tichej noci, kde jej zvonivý smiech ochladil vzduch.
"...ale na nešťastie, bolo to dosť na rýchlo, a ja som skopíroval len melódiu muža ktorý hral na pohrebe..."
Usmiala sa na neho jemnými svetlo červenými perami a sivastými očami.
"...mne to nevadí..."
Oprela sa vedľa neho o strom a zadívala sa do blikotajúcej oblohy.
Priložil si husle ku krku a prsty k strunám presne ako to robil ten muž. Vzal sláčik a priložil ho k strunám. Fascinoval ju jeho šarlatový pohľad očí. Dokázala by sa do nich dívať i večnosť. No dnes bude hrať len pre ňu a nezáleží jej na tom čo...

Do tich sa ozval zvučný a sýty tón husiel. Za ním ďalší a ďalší. Smutné a tajomné tóny pohlcovali nočné údolie do svojho rytmu. Každý lístok na strome, na zemi, sa ponoril do tej neodolateľnej atmosféry čistých a zvučných tónov.
I keď boli tóny len okopírované, dával do nich kus vlastného srdca.
Tóny jej chladnému srdcu len lahodili. Dávno necítila pohyb vo svojej hrudi. A dnes akoby sa znova rozbúšilo, a to len kvôli nemu.
Privrela oči k oblohe s melódiou v každom kúsku jej tela.
Spomínala si na ten deň, keď spolu ušli. Bola jasná letná noc a oni bežali do prvej kaple, aby ich oddali. Pamätala si aj melódiu huslí, ktoré tam boli. Kvetiny a tú prázdnotu, ktorá tam v noci panovala.
Práve povedala svoje áno mužovi, ktorého milovala, keď tam vtrhli. Boli dvadsiati. Vyzbrojený sedliaci a ich vodca. Kričali "Upáliť! Upáliť!"
Bránila sa tým hlasom čo mohla. Boli bezmocný. Pritiahol si ju k sebe. Vtedy naposley cítil jej teplo tela, divoké búšenie srdca, farbu v jej tváry.
"Nedovolím im, aby mi ťa vzali!"
So slzami v očiach, trasúcou sa rukou povytiahol meč z pochvy.
"...odpusť mi!"
Pohladila ho s drobným úsmevom a lesknúcimi sa očami po tvári.
"...milujem ťa..."
Ozvalo sa z jej pier a z jeho zaznel výkrik, keď sa ostrie jeho meča zapichlo do toho nežného a nevinného srdca. Po chladnej oceli stiekli pramienky horúcej krvi. Vsiakli sa do jej bielych šiat. Slzy stiekli z jej mŕtvych očí na líca a z nich na dlažbu kostola. Pustil meč ktorý dopadol s cengotom na zem a pritiahol si ju k sebe.
"...milujem ťa..."

Poslený tón doznel v spiacej krajine, v ktorej sa čoskoro rozvidní. Postavila sa, a vzala ho za ruku.
"Poď so mnou..."
Zhypnotizovaný jej prázdnym a predsa živým pohľadom jej podal ruku. Vykročili spolu do potemnenej krajiny.
"...dobre, že si vzal husle, tá melódia sa mi veľmi páči..."
Položila hlavu na jeho rameno a to mu objala rukami.
"...budeme už navždy spolu...nikto nás nerozdelí..."

Slnko vyšlo na skorú rannú oblohu a presvietilo všetky chladné miesta noci. Len škoda, že ho už neuvidí sedieť pod tou tisíc ročnou lipou...ale dúfa, že raz sa tam vráti, a ono konečne uvidí jeho nevestu...ale ten večný chlad v nej, zohriať nedokáže...