Mŕtvi a predsa spolu...

Obetoval svoj sen... Vlastne obetoval svoj život, keďže jeho život venoval snu. Sen... Čo je to? Je to... To niečo, čo chceme, plánujeme to... Niekedy sa podarí, niekedy nie. Ale teraz sa nepodaril, len kvôli sebeckosti.
Sedel na tej lavičke... Sedel oproti jeho pomníku... Sedel tam dnes, lebo myslel, že bude krásne. Ale jeho smútok pritiahol smutnú atmosféru. Pritiahol mračná, dážď , búrku. Konoha... Tak veľmi som ju chcel zničiť... A teraz... Teraz som Hokage... Žijem snom toho, koho som zabil. Zomrel, lebo som príliš sebecký... A on? Ľúbil tých, ktorí ho nenávideli. Tých, ktorí ho nenávideli tak veľmi, že sa na neho ani pozrieť nemohli. O nich sa chcel starať. Prečo? Vlastne.... Robím to aj ja, ale to len preto, lebo som mu to dlžný. Zabil som toho jediného, kto mi celý život pomáhal a chcel pomôcť...

Ich boj bol krutý... Usmievalo sa na nich slniečko a predsa jeden z nich zomrel. Jeden z nich obetoval svoj sen... Obetoval, čo mal... A zahynul. Neprávom... Nechtiac...

Pršalo, hrmelo... Jemu to nevadilo, stále sedel. Sedel a plakal... Bolo to neobvyklé, keď si uvedomil, že nijakého Hokageho nevidel nikdy plakať. Ale už mu to bolo jedno. Mrzelo ho to veľmi... Vytiahol kunai, pero a papier... Písal len päť minút. Pero odložil a papier si vsunul do vrecka. Stratil bračeka... Nie pravého... Ale stratil ho... Vlastnou chybou. Kunai si zapichol do srdca, presne do srdca. Prestávalo byť. Zomrel. Je preč.

Ten list, ktorý napísal sa nikdy nenašiel. Nikomu nenapadlo pozrieť sa do vrecka. Nikdy nikto nezistí, prečo sa zabil. Vie to len on, a tak to asi malo zostať.

,,Odišiel bez rozlúčky“ Už sú spolu... Naruto? Sasuke? Budem na vás večne spomínať... povzdychla si Sakura. Spomínať na dvoch bratov. ..

List obsahoval veľa vecí, no len jedna myšlienka bola tá posledná: ,,Život je ako bludisko, stále niekde zablúdiš, no vždy tam bude len slepá ulička. Ja som pri tých slepých uličkách stratil všetko a zistil som, že jediné východisko je SMRŤ!“ Možno mal pravdu a možno chcel byť len s Narutom.