Nový úsvit

Čakali sme na úsvit a ocitli sme sa v pekle. Bez svetla, bez spravodlivosti, kde ľudia robia to, čo robiť nechcú. Vedel som, že ty na toto miesto nepatríš. Že to nezvládneš. Ale jej život mohol byť vykúpený len mojou smrťou. A ona musela žiť, pretože som ju miloval. Tak veľmi, že som nezaváhal ani na sekundu. Musel som svoju smrť zobrať do svojich rúk, rovnako ako tvoj nôž v mojej hrudi.

Zúfalý výkrik ma celého zaplavil. Niekto kričal z hĺbky svojej duše až sa mi z toho robilo nevoľno. Stál som prikovaný k zemi. Váha jeho tela na mne spočívala, chvíľu. Kým sa začal zosúvať, priťahovaný zemou, do ktorej zostúpi každé bezduché telo. To nedovolím! Tak veľmi som ho miloval. Zachránil ma. Najprv pred hladom, neskôr pred zúfalstvom. Potácal som sa, akoby ten nôž vyrazil dve duše. Jeho aj moju. Zhora sa na mňa díval zástup očí v očakávaní ako diváci v hľadisku tragédie. Ona sedela zlomená v ich zovretí, nemá a zaliata slzami. Niekto kričal, ale všetky ústa na útese boli zatvorené. To mňa boleli sánky kŕčovite rozovreté, akoby som už nikdy nemal prestať.

Stvorili zo mňa monštrum. Alebo som ním od začiatku a len priatelia ma držali na uzde? Teraz však nie je nikoho, tak nech zostúpia do môjho pekla. Skočil som im rovno do pasce. Ich oči sa smiali, uspokojení svojím úspechom, keď všetko išlo podľa scenára, ktorý napísali. Nepočítali však s obsadením. S možnosťou, že monštrum, ktoré prišli zničiť, bude silnejšie než všetko, čo doteraz poznali. Smiech im umrel na perách rovnako rýchlo ako zasychala krv na mojich potrhaných nohách. Jeho posledné prianie som splnil. Zložil som ju roztrasenú vedľa jeho chladnúceho tela. Konečne som sa mohol poddať svojej bolesti.

Ale prečo? Pretože ma prosila? Aby som prestal, aby som to nerobil? Ale ona nemala tú silu, ktorá by ma zastavila. Ten jediný, čo ju mal, tu ležal v prachu. Zveril som jej telo svojho milovaného priateľa, ktoré sa nesmelo premeniť na prach. Milovala nás obidvoch. Jedného stratila, k druhému sa upla celou silou. Ja som však vedel, že lásku už nikdy cítiť nebudem. Chceli tragédiu, tak ju budú mať. Svoj život zasvätím výchove ľudstva, aby za každú uštedrenú ranu utŕžilo dve. Stanem sa bohom, namiesto svojho priateľa. Bohom, ktorý svet naučí cítiť bolesť iných.

Náš priateľ ostal s nami. Oživil som ho svojou silou. Pravdaže, jeho telo ostalo bezduché, jeho dlane studené, jeho pohľad chladný. Jeho veselá povaha nerozvlní viac jeho pery do úsmevu. Jeho veľkodušné srdce nikdy viac nezatlčie v hrudi. Aspoň však nebude cítiť bolesť. Nikdy viac. Nič ho nezraní. Nič ho neobmäkčí.

Dnešný deň mal byť naším víťazstvom. Krokom k mieru. Všetko bolo prichystané na oslavu. Svojich drahých, vyčerpaných priateľov som nechala odpočívať, snívať o mieri, ktorý sa priblížil na dosah ruky. Nie. Ku ktorému sme sa my prácne priblížili. Keď ma chytili Hanzouovi muži, keď som po jeho boku zbadala stáť tú vypočítavú figúru z Konohy, priala som si zomrieť. Vedela som, že ma využijú ako páku, aby vytúžený mier nikdy neprišiel. Aby úsvit nikdy nenastal. Ach, tak ochotne by som položila svoj život, aby moji priatelia, moja vlasť konečne zažila mier.

Nepoznávala som ho. Prežité utrpenie vrylo do jeho tváre rysy šialenstva. Keď sa však díval na figúrku oživenú silou jeho očí, opäť sa v ňom zrkadlila túžba dosiahnuť cieľ, ktorý sme si predsavzali. Na začiatku sme boli len traja. Rovnako aj na konci. Naši nasledovníci, naša rodina, všetkých sme našli cestou naspäť mŕtvych. Ale nevzdávame sa. Začneme od začiatku. Vytvoríme novú rodinu. Pôjdem za nimi kamkoľvek. Sú mojím všetkým.

Tá rodina je celkom iná. Pochopila som, že ani úsvit nie je vždy rovnaký. Niekedy sa vykotúľa slnko hrejivé na bezoblačnom nebi. V našej krajine však oveľa častejšie presvecuje ťažké dažďové mraky a krvavo ich sfarbuje.

Vždy som vravel, že nenávidím našu krajinu, pretože narieka ako zbabelec. Potom som však s vami objavil hrdosť v našich slzách, v našej túžbe po mieri. Spomínam si na tvoju krásnu vyrovnanú tvár, ktorú si nastavila dažďu vždy, keď si ma vyprevádzala. Dážď prší stále rovnako. Ale tvoja tvár je ako maska. Nechcel som vás v tom nechať, len som vás chcel zachrániť. Teraz však už pochybujem čo je hrdinskejšie? Obetovať sa, alebo ostať bojovať? Zomrieť, alebo ostať žiť? Som za vami ako váš tieň. Nemôžem nič, len vás nasledovať. Aký je to úsvit bez nádeje? Môže úsvit vzbudzovať hrôzu? Modlím sa, aby raz prišiel niekto, kto vás zachráni od zúfalstva, do ktorého som vás uvrhol.

Konečne je tu. Porazil Peina, ale v skutočnosti nič nedosiahol. Tyč, ktorou som ho zasiahol, zviera oboma rukami. Márne sa tvári odhodlane, zúrivo. Upiera na mňa divý pohľad. Zrazu som cezeň uvidel dovnútra. Už toľko rokov som necítil ničiu bolesť okrem tej svojej. Otriasla mnou. Hlboká, čiernočierna, stojatá ako močiar. Na moju nemáš! Lenže už som ju uvidel, už som ju okúsil, už sa to nedalo zmeniť. Musel som mu dať ochutnať z mojej bolesti. Musel som mu rozpovedať náš príbeh.

Tak do toho. Bojuj za svoju pravdu. Pomsti svoju bolesť. Daj priechod svojmu hnevu. Je oprávnený. Tak už tam nestoj, nehľaď do zeme, nestojím o ľútosť. Ľútosť nič nezmení. Precítili sme vzájomne našu bolesť, ale aj tak sa jej nedá porozumieť. Je napevno spojená so svojím nositeľom. Len s ním.

Áno. Vzbudzujú súcit. Ale nič to nemení na tom, že ich nenávidím za to, čo urobili. Od začiatku som nemal nikoho. Potil som priam krv, aby som získal uznanie, pozornosť svojho okolia, miesto na zemi. Vzali mi môj domov, učiteľa, ktorý ma konečne uznal, majstra, ktorý bol mojou jedinou rodinou. Tak ako by som mohol... sakra.

"Ja odpoveď nemám. Musíš ju nájsť ty. Verím, že to dokážeš, pretože si môj syn."

"Ak tú odpoveď nenájdem ja, možno poverím teba, aby si ju našiel."

Áno, budem veriť tomu, čomu veril môj sensei a môj otec, že to dokážem. Nikdy sa nevzdám!

To je jeho odpoveď? Veľmi dávno som stratil vieru, že by som si mohol dovoliť dúfať. Že by som si mohol dovoliť veriť. Byť taký naivný. Byť hlupák. Naozaj to bolo také jednoduché? Ako je možné, že mi to uniklo? Pršalo v ten deň, keď som prišiel za majstrom Jirayiom a ohúril ho svojou myšlienkou o sile veriť, že je možné dosiahnuť mier. Veriť aj napriek momentálnej neschopnosti pomenovať presné kroky, ktoré k tomu cieľu povedú. Veriť v nádeji proti všetkej nádeji. Naozaj stačí ostať človekom? Nechať sa zraňovať, cítiť bolesť a napriek tomu veriť, že úsvit príde?
Zopäl som ruky. Konečne sa ku tebe pripojím, Yahiko. O Konan sa vôbec nebojím. Viem, že sa rozhodne správne. Len kvôli mne tak dlho blúdila.