Duša, ktorá zmizla..

Ten moment nepoznáte. Nemôžete mi hovoriť, že ste to prežili tiež. Nesnažte sa chápať ma – nestojím o to, pretože viem, že to je pre vás nemožné. Aj keď si myslíte, že by ste mi mohli pomôcť, tak nemôžete. Aj keď si myslíte, že len preháňam, tak pravdu nemáte. Je mi jedno kto čo bude hovoriť a taktiež mi je jedno kto si čo bude myslieť. Nemusím vidieť vaše pohľady, aby som vedela čo bude nasledovať. Nemusím počuť vaše hlasy, aby som počula slová, ktoré ma budú odhovárať. Nemusím cítiť vaše ruky, aby som vedela, že sa ma budú snažiť zadržať. A nemusím ani vnímať vaše duše, aby som vedela, že sa snažia pochopiť.

Ako by ste to mohli vedieť? Poznať to? Cítiť to čo cítim ja? Povedzte mi ako to chcete dokázať. Aj keby ste mi pred oči predhodili fakty tak vám veriť nebudem. Neverím vám a nikdy už nebudem.. Možno si vravíte, že nikdy je silné slovo, no teraz nie. V tomto prípade nie. V tomto prípade je na mieste.

Boli ste mojimi priateľmi – už nimi nie ste. Pochopte to raz a navždy. Bude to tak lepšie.. pre svet, pre okolie, pre vás a pre mňa. Nemám prečo žiť. Bol tu len on a teraz je preč a nikdy sa nevráti. Preto mi to už nehovorte.. Nechajte ma tak, zabudnite na mňa, zabudnite na človeka čo tu bol len na skok a pokračujte v tom čo robíte. V tom čo sme vždy robili. Nebolo to o dvoch ľuďoch, bolo to o nás všetkých, preto sa nami nenechajte ovplyvniť. Je to nespravodlivé, ale je to tak. Viem, že nie len život, ale aj ja som nespravodlivá. Vybrala som si jeho namiesto vás všetkých. Gomen..

V tom momente prišiel šok. Všetko zapadlo do seba, puzzle sa poskladalo dokonale. Život sa zrútil, čas začal plynúť, smrť sa na mňa škerila spoza závoja, no ku mne ruku nenaťahovala. Slzy zas začali tiecť a nebo prečesávali moje výkriky. Dážď začal padať rýchlejšie a väčšmi akoby vedel čo sa stalo. Blesky začali padať všade naokolo a hromy otriasali okolie.. ani tie však môj hlas nedokázali premôcť. Žiaľ z mojich výkrikov bol totiž niečo čo sa ozývalo nie v ušiach, ale v srdciach..