Tretia posledná

„Pozor!“
Ozval sa zvuk cinknutia, ako sa od seba odrazili kunaie.
Muž odskočil a ocitol sa vedľa dievčaťa. Odrazila ďalšieho ninju a následne ho odkopla. Vedeli, že prehrajú, lebo ich nepriatelia boli v presile. On musel utiecť, ona nemusela, ale nechcela ho nechať, nemohla.

Ninjovia sa na nich vrhli a obidvaja sa museli znovu rozdeliť a bojovať.

Nevnímal čas, len bojoval, vrhal po svojich nepriateľoch zbrane a zabíjal ich. Ozvalo sa zalapanie po dychu a bolestné zakašľanie. Nevšímal si to, ako ostatne, dorazil ďalšieho nepriateľa, otočil sa a uštedril ranu ďalšiemu. Skontroloval osobu pred sebou. Len mykol ramenom a znovu sa dal do boja.
Ale niečo sa mu nezdalo. Otočil sa.
Bola tam, stála tam, ale niečo bolo špatne. Na tričku na mieste, kde bolo jej srdce bola škvrna od krvi. Ale nie to. Videl ju takto veľa krát. Rana sa zväčšovala , stále sa zväčšovala. Ani to nebolo špatne. Ale ona... Naozaj umierala. Nemohla, nie to nešlo...
Už nestála, začala padať do snehu, pričom pustila zbraň, ktorá ale dopadla ďaleko od nej. Sneh sa sfarbil jej krvou.
„Ona je už mŕtva, ideme!“

Hlasy akoby nepočul, len tichými krokmi došiel k nej. Nemohla byť mŕtva, nie teraz, keď došli až sem, do zeme Železa, nemohla padnúť...
Kľakol si ku nej do snehu a utrel jej pramienok krvi, ktorý jej vytiekol z úst. Chytil ju za ruku.
„Ku*va! Prečo? Nemôžeš zomrieť, nie teraz...“ hlas sa mu zlomil.
„Nič nehovor.“ Hlas mala stále ako vždy pevný a rázny. Bola úplne taká istá, ako vždycky, ale teraz zomierala... Zomierala...
„To nemám nič hovoriť, zatiaľ čo mi zomiera sestra?“ zozbieral kúsky odvahy a zavrčal to. Smutne na neho pozrela a on sa zarazil. Nikdy ju až takto nevidel, nikdy... Vždy len plakala, ale ten pohľad...
„Hlavne uteč... A ži...“
„Akoby bolo možné ma zabiť,“ odmlčal sa. „Neutečiem. Nikdy im to neodpustím. Jashine, zabili ťa ninjovia z vlastnej dediny, Ami.“
„Mali dôvod.“
„Nebol dostatočný. Je to moja chyba. Ich ciel som bol ja...“ sklopil hlavu.
„Nie je. Ale... Kam sa dostanem, budem ti tam strážiť miesto, braček. Sľubujem,“ viečka jej klesli a ruka, ktorú držal jej ochabla, belšia než kedykoľvek predtým.
„Ami...“
Sneh. Milovala sneh...
Zobral ju na ruky, pri tom kašľal na opatrnosť. Aj tak je mŕtva, či nie? Na tom už nezáležalo...
Stále s ňou v náručí sa postavil.
Z kútika oka jej vytiekla jedna slza. Veľa krát ju videl vyroniť slzu. Ale vedel, že táto bude posledná.
Posledná...
Tiekla jej po pokožke na spánku a ďalej. Spustila sa dole a dopadla by na sneh sama, keby nebola prerušená jeho vlastnou. Plakal prvý krát v živote a to pre ňu. Sľúbil si, že to bude naposledy.

Prvá posledná.

***
Muž zaklial. Nenávidel sneh. V tento deň ide prvý krát za tie roky do Zeme Železa, na jeden malý, skoro nepovšimnutý náhrobok, čo tam osamelo bol a prečo? Odpoveď je jednoduchá, oznámiť svojej milovanej sestre svoje rozhodnutie, ktoré je definitívne.
Veľa krát mu nešlo do hlavy, ako mohla vôbec zomrieť, veď to bola Jashinistka, ako on, či? Ale na tom nezáležalo. Dal sa na dráhu zločinca a pred pár dňami sa pridal ku Akatsuki.
Nikto z Akatsuki sa nezaujímal o to, kam dneska ide. Veď na čo, že?
Dopotácal sa ku malému náhrobku, na ktorom bolo kunaiom vyrezané prosté ,AMI‘.
Smutne sa uškrnul a červenú ružu, ktorú držal v ruke a ktorá mu svojimi tŕňmi spôsobila niekoľko krvácajúcich škrabancov na dlani, ktoré nevnímal, bezohľadne hodil pred náhrobný kameň – malú skalu.
Ruža. Milovala ruže.
Tiež z úškrnom sa otočil na odchod. Čo na tom ako čo spraví... Ten pocit bude stále taký istý, ako prvý krát.
A keď si to tu mohol dovoliť, dovolil, aby sa z neho všetky tie potlačované pocity vyvalili... Slza mu stiekla dole po líci, brade a ďalej... K čertu so sľubmi.
Na miesto blízko krku mu dopadla iná a on sa na to miesto zamračene pozrel. Nie... Bola to iba vločka... Či?
Cudzí vietor, ktorý mu v tom momente pripomínal prsty jeho sestry mu rozstrapatil vlasy a on zahnal tie pocity preč. Keby tak vedel...

Druhá posledná.

***
Jeho hlava zakliala a pomedzi zuby precedil už asi stú várku nadávok. Jeho sestra mala pravdu, ostatne ako vždycky. Mal len utekať a snažiť sa prežiť. Ale kto vedel, že ho porazí nejaké decko s účesom pripomínajúcim... Ani to nevedel ku ničomu priradiť. A teraz tu je pohodený, vlastne len jeho hlava a na kusy.
Sú dve možnosti. Buď počká na niekoho, kto by ho prišiel zachrániť, ale to sa dosť pravdepodobne nestane. Takže len počkať si... Nikto nie je nesmrteľný. Ani jeho sestra nebola.

Trvalo to niekoľko týždňov, kým už nič neucítil a prepadol sa do temnoty. Teraz zažmurkal. Niekto ho držal za ruku. Posadil sa a zistil, že je prekvapivo celý. Čierna miestnosť, kde boli, osvetľovalo len mierne svetlo. Pozrel na osobu, ktorá mu držala ruku a vyvalil oči.
Bola to jeho sestra. Slabo sa na neho usmievala. Na sebe mala čierne tielko, krátke nohavice, sandále a na krku sa jej leskol prívesok s jashinistickým znakom. Šedé vlasy, v ktorých boli červené pramene mala zopnuté v amatérskom cope, ktorý jej bol po pás.
„Jashine, dýchaj. Porušila som snáď niekedy niečo, čo som ti sľúbila?“ zasmiala sa a postavila sa, pri čom aj jeho vytiahla na nohy. Jej smiech... Tak mu ten zvuk chýbal...
Objal ju a ona jeho taktiež. Tak veľmi jej chýbal...
Jej brat. Milovala jej brata.
Obidvom im naraz vytiekla jedna slza a dopadla na zem. Pre tento krát šťastia.

Tretia posledná.

„Ale, ale.“ Ozvalo sa pobavené zamľaskanie a on sa od nej rýchlo odtrhol zo šokovaným výrazom, zatiaľ čo ona lenivo, s letmým úsmevom na perách, akoby to zažívala každý deň a bola na to zvyknutá.
„Jashin-sama...“