RM: Ako to bolo a bude 2

Naruto stál v pomerne veľkej miestnosti, pripomínajúcej mu miestnosť v Konohe, kde sa zvyčajne prideľovali misie. Okolo dlhého stola sedela pätica mužov a žien, ktorí prijímali poštu, správy od podriadených, vydávali rozkazy.
„Veľmi pekne ďakujeme, mladý muž!“ poďakovala sa prísne Narutovi žena v stredných rokoch za donesenie zvitku a obálky z Konohy. Tá žena mala hnedé vlasy a hnedé oči, čo bolo pre tento klan typické, ako si už Naruto stihol všimnúť. A tiež mu niekoho pripomínala. Keď viedla rozhovor so Shirom, s chlapcom, ktorý robil Narutovi spoločnosť cestou v lese, všimol si, že sa s ním rozpráva inak. Tak, ako by sa rozprávala matka so synom. A potom mu to došlo.
Medzitým ho oslovil muž napravo sediaci od Shirovej mamy, ktorý teraz v rukách držal už otvorené dokumenty od Naruta: „Povedz, prosím, Hokage, že jej nemáme čo odkázať. A veľmi pekne ďakujeme!“
Naruto zrejme doniesol dobré správy, lebo nálada v miestnosti, odkedy do nej vstúpil, sa zlepšila. Bola veselšia. Muž sa pri ďakovaní usmieval, Shirova matka sa so svojím synom veselo rozlúčila. Naruto sa uklonil, pozdravil a odišiel. Snažil sa chovať čo najslušnejšie a to ho, pravdaže, otravovalo. Stále sa klaniať, zdraviť a tak ďalej.
Naruto sa chcel pred úradom rozlúčiť so Shirom, svojím sprievodcom, no niekto tu mal iné plány. Tak, ako takmer všade, aj tu už počuli o chlapcovi s líščím démonom v tele. No tiež počuli o jeho zápale a láskavosti. Malý, starý muž s dlhými a tenkými fúzikmi pod nosom sediaci na lavičke pred úradom pozdravil Shiru a bol zvedavý na jeho nového spoločníka. Ten muž, Kuma sa volal a bol to učiteľ začínajúcich ninjov v klane Hashibami, samozrejme, vedel, kto Naruto je. Klan Hashibami nemal problém získať informácie o hocičom, aj keby to malo byť o neskoršom dovezení rožkov do obchodu v Konohe.
„Chlapče,“ oslovil Kuma-sensei Naruta. „Počul som, že rád trénuješ. Je to pravda?"
Narutovi v očiach zasvietili iskričky, potom povedal: „Aj áno. Ale ešte radšej mám náročné misie.“
„Ty si správny ninja.“ povedal Kuma.
Shira len prevrátil oči. Kuma-sensei je prísny a aktívny učiteľ. Ale dobre naučí budúceho ninju tomu najdôležitejšiemu. Okrem fyzického tréningu robí aj prednášky zo psychológie boja, prežitia a všetkého možného. Na jeho prednášky koľkokrát prídu aj straší ninjovia tohto klanu, dokonca aj dlhoroční jouninji. Ibaže jeho tréningy boli niekedy až moc náročné a časom vedel liezť svojim mladým žiakom poriadne na nervy. No v klane bol uznávaný a vysokovážený muž. Aj mal byť prečo.

Naruto sedel pred obrovskou budovou pripomínajúcej chrám a oddychoval. Aby sa sem dostal, musel zdolať niekoľko stoviek či tisícok schodov.
O tých schodoch sa mi bude aj snívať! pomyslel si.
Konečne zdvihol hlavu a rozhliadol sa, kam prišiel.Bol v tréningovom centre klanu Hashibami a vyžíval sa pohľadom na toto obrovské územie, rozprestierajúc sa kúsok pod ním.
Aby ste lepšie rozumeli: Tréningové centrum leží na vysokom kopci a jeho správcom a majiteľom nie je nikto iný, ako samotný Kuma-sensei. Kuma spolu s jeho otcom a dedom postavili toto tréningové centrum podľa pamäti Kumovho deda, ktorý bol vychovávaný v podobnom chráme niekde na západe krajov. Chrám, v ktorom bolo veľa izieb pre trénujúcich, bol najvyššie položeným územím v celom lese Vĺn. Celé tréningové centrum bolo obklopené týmto lesom.
Po už oveľa, oveľa menšom schodisku sa zišlo na otvorené priestranstvo o veľkosti štyroch futbalových ihrísk v Konohe. Na tom priestranstve bolo krásne veľké jazero, niekoľko drevených chatrčí, takzvaných staníc, v ktorých sa nachádzalo rôzne náradie na cvičenie, zbrane, pomôcky, náhradné terče...
A veľa terčov bolo aj na voľnom území s trávnatou podložkou, dôkladne pokosenou. Ako sa Naruto neskôr dozvedel, kúsok odtiaľto v lese sa nachádza veľká čistinka s vysokou trávou. Človek tu mohol trénovať, s čím chcel a ešte si mohol vybrať podmienky pre boj.
Ale späť k blondiakovi, ktorý sa už postavil na nohy a veselo skúmal, kam ísť prv. Chcel všetko vyskúšať.
Potom sa pozrel na Kumu a veselo sa spýtal: „Toto, že je tréningové centrum? Veď to je skôr tréningová krajina! Vau!“
Kuma sa iba zachechtal a spokojne sa usmieval.
„Mohol by som si tu trošku zatrénovať?“ spýtal sa Naruto.
Kuma prikývol a Naruta už nebolo. Potom sa ten malý muž obrátil k Shirovi a hodil na neho namyslený pohľad. Shira opäť prevrátil oči, ale keď ho už Kuma nemohol vidieť, lebo bežal za Narutom, tiež sa usmial. Bol rád, že toto centrum je ocenené aj od chalana z Konohy. A veď, prečo by vlastne nemalo byť?

Naruto dobehol na miesto pri jazere, kde boli okrem obyčajných terčov aj pohyblivé a obzeral sa.
Kuma sa zjavil vedľa neho s obláčikom bieleho dymu a povedal: "Chlapče, ak tu chceš trénovať, mal by si chvíľu počkať. Tu už trénuje môj tohtoročný tým, ale kľudne sa ku ním môžeš pridať."
Naruto sa poobzeral, no nikoho nevidel. A potom si to všimol. Boli traja. Za jednou zo "staníc" sa schovával asi jedenásťročný chlapec. Keď sa pozrel na hladinu jazera, všimol si pod vodou niekde na dne dačo tmavoružové. A tretieho už ani nestihol nájsť. Všetci traja naraz vyskočili zo svojich úkrytov a začali ostreľovať terče. Niektoré sa im uhýbali, iné iba stáli na mieste a akože sa bránili. Terče boli vyrobené na spôsob bábiek, no rozdiel bol v tom, že tieto boli slabšie a nemusel ich človek ovládať. Naruto spolu s Kumom uskočil. Toto nečakal. Deti ešte hodnú chvíľu vrhali kunaie a shurikeny, kým všetky terče-bábky nepredstierali, že sú mŕtve. Potom sa deti postavili pred Kumu-senseia a čakali, čo im povie.
"Jedna minúta a devätnásť sekúnd. Zlepšili ste sa, ale nie o moc. Terče musíte zneškodniť do jednej minúty! A znovu!"
Deti si čosi urazene a nahnevane zamrmlali popod nos a bežali sa ukryť. Zmizli behom sekundy. No Naruto si aj tak stihol deti dobre obzrieť. Dvaja chlapci, zrejme dvojičky, mali hnedé vlasy a oči, vyzerali vysilene, no bojovne, nechceli sa len tak vzdať a určite chceli zničiť terče do minúty. Zato dievčatko medzi nimi kričalo. Malo dlhé tmavoružové vlasy, neskôr sa dozvedel, že vlasy má farbené, no i tak ich mala odmalička s ružovým odtieňom, ale to pre Naruta nebolo podstatné; so zelenými príčeskami, ako to Naruto pochopil, lebo dievča si pri odchode z vlasov vytiahlo sponku a s ňou i prameň zelených vlasov a znova si ju priplo. V tvári mala odhodlaný a tiež bojovný výraz, no bolo vidieť, že tréningom je už znechutená, a že by najradšej ležala niekde pred televízorom s vyloženými nohami.
"Tak čo, Naruto, zaujalo ťa to?" spýtal sa Kuma pokojným hlasom.
"Popravde áno." musel sa Naruto pousmiať.
"Tento tréning má časový limit jednu minútu, ako si už počul. Je tu štyridsaťpäť terčov, na každého pätnásť. Je to tímová práca a ide tu o rýchlosť, presnosť a aj o chvíľu prekvapenia. Chceš si to skúsiť?"
Naruto prikývol.
"No výborne, ale ty si už starší ako oni, takže časový limit máš rovnaký, no ideš sám proti všetkým terčom, dobre?!"
To Naruta prekvapilo, no takú výzvu nemohol odmietnuť.
"Prijímam!" vyhŕkol odhodlane.

"Fúha, kto to je? To je ten jinchuuriki z klanu Uzumaki?" spýtalo sa dievča, ktoré sa potichu zjavilo vedľa Shiru.
Shira prikývol. Hnedovlasé dievča s drdolom a typickými hnedými očami, sa volalo Lina. Posadila sa na obrubník vedľa svojej o niekoľko minút staršej sestry, ktorá mala rovnako hnedé vlasy a oči, podobali sa i v tvárach. No každá mala svoju tvár, neboli si podobné na nerozoznanie. Leera, tá staršia, mala vlasy rozpustené a zvlnené. Jej vlasy jej závideli všetky dievčatá v klane. Dokonca aj jej sestra, no tá jej ich v dobrom priala.
Všetci traja sledovali Naruta, pechoriaceho sa s terčmi, ktorý už po prvom útoku pochopil, že to nebude také ľahké, ako to na prvý pohľad vyzeralo. Po prvé: musí sa schovať, lebo keď sa neschová a terče napochodujú na svoje miesta, polka začne utekať a ta druhá ho napadne. Kým prekvapene pobil tú druhú polovicu, prvá sa mu rozutekala po celom území, ba niektoré naskákali aj do vody. Deti, ktoré si dávali pauzu, sa neubránili smiechu, no spomenuli si, keď im tiež bábky toto spravili. Dnes sa na tom už iba zasmejú, no Naruto bol komický pri otáčaní hlavy zo strany na stranu, bol tak zmätený. Na začiatku mal plán, ktorý teraz padol a musel terče naháňať. Takže mu to trvalo dobrých desať minút aj niekoľko sekúnd.
Kuma sa tiež pousmial nad chlapcovým výkonom, no tiež dúfal, že toto malé zlyhanie bolo zapríčinené tým, že na takýto druh tréningu Naruto nie je zvyknutý.

Keď už sa slnko blížilo k obzoru a obloha sa zmenila z belaso-modrej na jasno-oranžovú, Naruto zvládol tento tréning v čase jedna minúta a jedna sekunda. Jeden terč sa mu schoval za stanicu so zbraňami a neskoro si to všimol. No ako Naruto, tak i Kuma bol spokojný s jeho výsledkom. A deti sa neuliali z tohto tréningu. Nakoniec sa im to podarilo v čase jednej minúty a piatich sekúnd, no i tak boli so sebou spokojné.
Odrazu vedľa trénujúcej skupinky vzplanul oheň, udrel blesk a rozvíril sa vzduch. A na konkrétnych miestach sa objavili Shira, Leera a Lina.
"Zasa sa predvádzate?" spýtal sa Kuma trojice.
"No akí ste šikovní!" zvolala posmešne Lina ignorujúc senseia.
"Sklapni!" odsekla jej podráždene rúžovláska.
"Veď ťa chválim, Tarina." povedala Lina, pokúšajúc sa byť úprimne milá.
Naozaj ich chcela len pochváliť, no jej štýl, keď niekomu niečo povedala bol buď ironický, alebo posmešný, i keď to myslela v dobrom. Ružovlasá Tarina sa zamračila na svoju sestru. Nemala dobrú náladu a prítomnosť sestier jej ju nezlepšila.
Leera seba i sestry medzitým predstavila Narutovi a ten sa predstavil im. A so západom slnka nad lesom Vĺn sa osemčlenná skupina pobrala domov. Ale Naruto najskôr zamieril k Tsunade, až potom sa naplnený zážitkami uložil do svojej postele.
Nakoniec to nebol až tak zlý deň, pomyslel si a s touto myšlienkou v hlave zaspal.