Ninja v realitě 1

Každý kto sleduje Naruta aspoň trochu vie kto je to Ninja. No kto v skutočnosti boli tí záhadný ninjovia? Vo všeobecnosti platí, že čím menej sa o niečom vie, tým väčšie legendy o tom vznikajú. Rovnaké to bolo aj s Ninjami, vedelo sa o nich totiž veľmi málo a tak, postupne vznikla legenda o bojovníkovi s takmer nadprirodzenými schopnosťami. V tomto článku sa pokúsim odhaliť kúsok z tajomstva ninjov. Kúpil som si jednu knihu o ninjoch a chcel by som sa s vami podeliť o zaujímavosti, ktoré som sa z nej dozvedel. Plus bol som na jednej miniprednáške o ninjoch. Takže teraz sa budem hrať na múdreho. xD

Tajné operácie, či už gerilové akcie alebo úkladné vraždy prominentných rivalov, sú realitou, ktorá bola bežná v celých japonských dejinách, ovšem až od polovice 15.st. sa dozvedáme o tom, že tieto aktivity boli prevádzané špeciálne vycvičenými osobami patriacimi k organizáciám, ktoré sa takýmito činnosťami zaoberali. Väčšina týchto aktivít sa koncentrovala v Ige a Koge, v strednom Japonsku.
Tradičná predstava o ninjoch ako o tajomných, nepremožiteľných, čierne odených špiónoch a vrahoch pochádza z dvoch rôznych zdrojov. Prvým je oblasť konšpirácie, špionáže a získavanie spravodajských informácií (i úkladných vrážd), ktorá je neoddeliteľnou súčasťou vedenia každej vojny. Druhým je využívanie nájomných žoldnierov, keď vojvodca platí cudzincom za to, že bojujú v jeho radách. V Japonsku sa tieto dva faktory podieľali na vzniku ninjou a na prekvapenie sa v prípade ninjou jedná o takmer jediné doklady žoldnierov, ktorý sa kedy v japonskej vojenskej histórii objavili. Dôvod toho je možné hľadať predovšetkým v tom, že záškodnícke operácie boli pokladané za protiklad samurajských ideálov. Daimjó (šľachtic) si neprial poškvrniť povesť svojich statočných a urodzených samurajov tím, že by uskutočňovali tak zavrhnutiahodné činnosti. Namiesto toho zaplatil iným. Bola to síce neobvyklá, ale vysoko cenená služba.
Japonský historik Watatani popisuje situáciu nasledovne: „Tzv. techniky ninjucu, čo sú vlastne schopnosti šinobi-no jicu a šinobi-jicu, si kladú za ciel, aby sa nepriateľ nedozvedel o prítomnosti protivníka. Pre ich osvojenie bol potrebný špeciálny výcvik. V období Sengoku boli tieto techniky používané pri vojnových ťaženiach a zahrnovali techniky a schopnosti sekko (zvedov) a kančo (špiónov).“

Na začiatok si povedzme niečo o samotnom slove ninja. Iné pomenovanie ninju je shinobi. Shinobi je inou variantov čítania znaku Nin, preto sa výraz Shinobi no mono vyskytuje častejšie než ninja. Ovšem slovo ninja sa v západných jazykoch ďaleko lepšie vyslovuje preto sa vžilo ako populárne označenie.

Ninjovia žili v rokoch 1460 – 1650. Iba počas týchto rokov sa dá hovoriť o „profesionálnych“ ninjoch. Predtým to boli skôr nájomný žoldnieri a potom to už boli príslušníci rôznych armád, takže vojaci.
Ninjovia sa rozdeľovali na dve skupiny: Do prvej skupiny patrili banditi a žoldnieri, ktorý boli využívaný ako špehovia, tzv. „neprofesionálny“ ninjovia. A potom tu je druhá skupina tzv. "profesionálny" ninjovia, ktorý pochádzali z Igy a Kogy.
Iga a Koga sú provincie, ktoré tvorili, vďaka svojim prírodným podmienkam niečo ako štáty v štáte. Provincia Iga (v súčasnosti severozápadná časť prefektúry Mie) sa nachádza vo vnútrozemí a je takmer po celej dĺžke svojich hraníc obohnaná chrbtami hôr. Dediny v nížinách sa teda nachádzali uprostred akéhosi kruhu prirodzených prírodných prekážok prerušovaných iba horskými pásmi. Jedinou časťou Igy, ktorá nieje úplne chránená horami je sever, kde hraničí práve s Kogou, južnou časťou provincie Ómi.

,
Rozdelenie provincií za čias Iejasua Tokugawi
,
Lokalizácia na súčasnej mape Japonska.

Ninjovia z Kogy boli priateľsky naklonený Iejaseovi Tokugawovi, pretože jeho strážcovia pochádzali z Kogy. Vyrastal s nimi od detstva. Mal ich úctu a rešpekt a oni mu za to boli verný. Čo sa však nedalo povedať o tých z Igy. Ninjovia z Igy často ponúkali svoje služby obom stranám, vo vojnách, ktorých bolo v tých časoch nespočet. A tak jedného dňa došla trpezlivosť daimjóvi(šľachtic) Odovi Nabunagovi, ktorý bol jeden z troch „superdamjóou“, ktorý nakoniec zjednotili Japonsko a vyhlásil provincii Ige vojnu. Odohrala sa v roku 1581. Prví útok bol neúčinný, pretože bol strategicky veľmi nedokonalý, no pred druhým vyhlásil Nabunaga totálnu vojnu, čo znamenalo, že čokoľvek bolo možné zabiť alebo zničiť, bolo zabité a zničené. V zásade totálna vojna znamená totálne vyhľadenie, čo sa Nabunagovi takmer podarilo. Tí ktorý prežili masaker z Igy utiekli do vzdialených hôr Kii, iný sa vydali do susednej Mikawy a ďalší našli útočisku u Tokugawi, ktorý ich s radosťou prijal. Oni mu za to sľúbili vernosť.

Tak ako všetko ostatné v japonskej spoločnosti bola i sociálna štruktúra v komunite ninjou v provincii Iga (aj Koga) založená na prísnej hierarchii.
Úplne na vrchole stál šonín, predák ninjovskej dediny, potom tu boli džonínovia, rešpektovaní predáci rodín. V závislosti na nahromadenom bohatstve mohol byť takýto džonín buď menej významným daimjóom alebo dedinským predákom. Ako príklady džonínou, môžeme menovať slávneho Hattoriho Hanzóa Masašige(v populárnej literatúre považovaný za najslávnejšieho ninju všetkých čias), Momočiho Sandaju alebo Fudžibajašiho Nagato-no-kamiho. O stupienok nižšie na spoločenskom rebríčku stál čunín, ktorý bol akýmsi výkonným úradníkom a vodcom rodov. Čunínovia napríklad vyjednávali o podmienkach vstupu do služieb niektorého pána. Ešte nižšie sa nachádzali genínovia, čo boli obyčajní ninjovia vysielaní do akcií proti nepriateľovi.

V polovici 15.st. si určité samurajské rodiny začali osvojovať mimoriadne schopnosti v oblasti získavania informácií(špionáž), záškodníckych operáciách(sabotáž) a úkladných vraždách. Stali sa z nich rodiny nonjou. Podobne ako u mnoho ďalších tradičných bojových umení, boli i v tomto prípade znalosti a skúsenosti predávané buďto z otca na syna, alebo, čo bol častejší prípad, sensei(majster, učiteľ) zasvecoval vybraných žiakov, ktorý k nemu nemuseli byť v žiadnom príbuzenskom zväzku. V podstate sa človek ninjou nestával, ale rovno sa ním narodil, a slovo „nábor“ dáva zmysel, iba vtedy pokiaľ máme na mysli vyjednávanie daimjó s vodcom ninjou o využitie služieb jeho mužov. Keď ovšem v roku 1581 Tokugawa Iejasu prijal obyvateľov Igy a Kogy pod svoju ochranu, tento zdroj ninjou prestal existovať a my sa dozvedáme o ďalších kniežatách daimjó, ktorí si cvičili a využívali svojich vlastných ninjou. Táto prax kupodivu nebola zakázaná a v roku 1649 sa v zákonoch šogunátu o vojenskej službe dočítame, že iba daimjóovia, ktorí mali ročný príjem vyšší ako 10 000 koku (asi 2800m3 ryže), mali dovolené mať vo svojich armádach šinobi.

Môžeme určite počítať s tým, že ninjovia z Igy a Kogy boli na svoje budúce role pripravovaný už od okamihu, keď sa naučili chodiť. Vodcovia ninjou v provinciách boli zároveň drobnými vlastníkmi pôdy a podobne ako všetci daimjóovia kládli veľký dôraz na rodinné väzby a dedičnú loajalitu. Od každého chlapca, ktorý sa narodil v rodine samuraja sa očakávalo, že sa stane bojovníkom, a veľkú časť svojho detstva trávil tým, že sa učil ovládať bojové umenie. Vedieť zaobchádzať so samurajským mečom, kopijou, lukom a o niečo neskôr i so strelnými zbraňami, bolo veľmi dôležité. Predpokladalo sa tiež, že mladý samuraj bude ovládať jazdu na koni a plávanie.
Od mladého ninju sa toho očakávalo omnoho viac. Musel byť vzdelaný i v takých oblastiach ako je práca s výbušninami, miešanie jedov a musel sa stať expertom na pohyb a prežitie v prírode. Musel tiež byť v perfektnej fyzickej kondícii, aby mohol zliezať hradby hradou a stať sa expertom na bojové umenia i boj bez zbrane. Preto môžeme predpokladať, že mladí ninjovia boli vo všetkých týchto oblastiach trénovaný už od útleho detstva. Ninja musel tiež vedieť ako sa kreslia mapy a mal by veľkú výhodu pokiaľ by vedel písať a čítať. Pokiaľ sa ninja prezliekal za príslušníka iných povolaní, nusel mať hlbokú znalosť týchto profesií, aby pôsobil presvedčivo.

Na tomto obrázku je vyobrazený chlapec vyrastajúci v niektorej z ninjovských dedín v Ige. Až dospeje do jinošského veku, bude už perfektne ovládať základy ninjucu.
1. Na začiatku ho vidíme ako dieťa zoznamujúce sa s princípmi rovnováhy pod pozorným dohľadom jeho otca, ktorý bude do konca jeho života školiteľom.
2. Tu sa náš mladý ninja učí, ako dýchať pod vodou pomocou bambusovej dýchacej trubičky. Jedného dňa mu táto technika môže zachrániť život, pokiaľ sa bude musieť pred svojimi prenasledovateľmi schovávať pod hladinou jazera.
3. Cvičiť sa v zaobchádzaní s mečom je dôležité v každej fázy vývoja ninju. Tu sa mladý chlapec učí, ako má dávať pozor na útočníkov okolo seba. Nepriateľov predstavujú síce len vetvy zavesené na lanách, ovšem mladý ninja musí byť schopný predvídať ich pohyb a dokázať sa im vyhnúť.
4. Chlapec sa teraz intenzívne cvičí v hode šurikenom. Musí sa naučiť ako správne roztočiť hviezdicu a presne zasiahnuť ciel.
5. Mladí ninjovia sa učili prežiť v prírode tak, že odišli do hôr a museli sa o seba postarať sami. Tu vidíme, ako si ninja varí ryžu pod táborovým ohňom. Výrez ukazuje, ako bola hrsť ryže zabalená do kusu látky a namočenú vo vode. Tento balíček bol potom zakopaný pod ohňom, kde sa uvaril.
6. Na tomto obrázku hovorí mladý ninja so šonínom(predákom ninjovskej dediny), ktorý zisťuje jeho pokrok. Akonáhle bude jeho výcvik dokončený bude vyslaný na svoju prvú misiu.
7. Na tomto výseku sú predstavené špeciálne tímové techniky ninjou. Tieto rozvinuté akrobatické schopnosti dali patrne podnet k vzniku legiend o ninjoch, ktorý dokázali lietať. Pre prekonanie steny bolo napr. možné použiť techniku pre dvoch, troch alebo i štyroch mužov. V prvom prípade sa jeden ninja rozbehol so svojím partnerom na ramenách, ktorý potom z takto vyvýšenej pozície vyskočil.
8. Dvaja muži mohli pomôcť tretiemu, aby stenu „preletel“ tak, že ho náležite vymrštili.
9. Štyria ninjovia mohli postaviť ľudskú pyramídu.
10. Tu vidíme ninju používajúceho jari (dlhú kopiju pešiakov), ktorý sa ako pri skoku o tyči prenáša cez prekážku.

Na psychologického hľadiska sa mladý ninja potreboval zbaviť strachu zo smrti a umierania a to v ešte väčšej miere, ako sa očakávalo od bežného samuraja, ktorého úlohou bolo slúžiť svojmu pánovi až do samého konca.
„Naplnenie života samuraja,“ napísal jeden slávny bojovník, „je v jeho smrti.“ Ninjou sa to pochopiteľne týkalo ešte omnoho viac. Existovala i desivá samurajská tradícia rituálnej sebevraždy, kedy v okamihu nevyhnuteľnej porážky mohla byť akákoľvek potupa odčinená prevedením hara kiri, pri ktorej samuraj vypustil dušu.
Ninja na hara kiri nemal právo, vzhľadom na to, že jeho praktiky boli považované za nečestné. V prípade, že by ninjovi hrozilo zajatie rýchlo sa zabil , v prípade, že bol ninja zajatí, skôr ako sa stihol zabiť, bol umučený na smrť.
Ninjovo vnímanie svojho vlastného osudu bolo preto len o niečo intenzívnejšia verzia samurajského chápania sveta. Hlavným rozdielom v prístupe, ktorý odlišoval ninju od samuraja, bolo akceptovanie noža v temnotách ako legitímneho prostriedku. To bolo vo veľkom nesúlade so samurajskými tradíciami, ktoré vychádzali z príbehov o ušľachtilých
bojovníkoch, ktorý zápasili čestným a často až príliš idealizovaným spôsobom. Platný samurajský kódex vyžadoval predovšetkým viditeľnosť, aby jak priatelia tak i nepriatelia mihli rozpoznať, komu bola udelená pocta ísť do bitvy v prednej rade alebo ako prví začať zdolávať hradby dobývaného hradu. Pre zjednodušenie identifikácie nosili samuraji na chrbte svojho brnenia vlajku. Akonáhle sa samuraj zapojil do bitvy, bolo jeho hlavným cieľom nájsť seberovného súpera a pripraviť ho o hlavu. Táto trofej bola potom predložená daimjóovi, ktorý si poznamenal mená víťaza i obete a svojho stúpenca náležite odmenil.
Úloha ninju bola úplne odlišná. Bol oblečený celý v čiernom(akcie prebiehali väčšinou v noci),nemal na sebe žiadnu vlajku, ktorá by ho mohla identifikovať a jeho úloha pri obliehaní spočívala v tom, že sa do hradu dostal už niekoľko dní pred vlastním útokom a skrýval sa až do doby, keď začal medzi obrancami rozsievať zmätok tak, že založil požiar, pozabíjal stráže alebo dokonca zavraždil veliteľa. Akonáhle svoju prácu odviedol, stiahol sa ninja opäť do anonymity a všetku slávu prenechal prvému samurajovi z útočiaceho vojska. Bol to úplne odlišný prístup od zvyšku samurajských bojových tradícií a bolo naviac hanebné, že urodzený samuraj, ktorého úspech na aktivitách ninjou závisel, ninjom oficiálne pohŕdal, pretože bojoval nečestným spôsobom.

O používaní prevlekov sa kroniky často zmieňujú. Pre rôzne situácie sa pochopiteľne hodili rôzne. Pokiaľ sa po ninjovi požadovalo, aby sa po dlhšiu dobu pohyboval po nepriateľskom území a pozoroval rozmiestnenie jednotiek alebo opevnení hradou, neexistovala asi lepšia alternatíva, ako sa prezliecť za mnícha komusó, čo bola sekta zenových mníchov, ktorý hrali na flautu a na hlave mali nasadené obrovské koše. Pohybovali sa po hlavných i vedľajších cestách, hrali a žobrali.

Putujúcich mníchov jamabuši (horskí mnísi) bolo na japonských cestách tiež možné stretnúť veľmi často a tento prevlek bolo určite vhodnejšie použiť, pokiaľ bolo ninjovou úlohou súkromne doručiť nejakú správu spriatelenému spojencovi, pretože jamabuši boli často pozývaný do ľudských príbytkov, aby sa tu pomodlili a udelili požehnanie. Dokonca i na prvý pohľad obyčajný budhistický mních chodiaci po žobrote s tvárou čiastočne ukrytou pod rákosovým klobúkom mohol byť ninja.
Potulní umelci, napr.: tanečníci serugaku alebo bábkoherci, mohli byť vhodnou identitou pre špionážne aktivity vo vnútri mesta a hradu nejakého daimjóa. Pri príchodu do hradu boli bezpochyby prehľadaný, či u seba nemajú zbrane, pokiaľ však boli pozvaný, aby na hrade odohrali predstavenie, už samotná možnosť dostať sa dovnútra a prejsť bludiskom stien a brán až do daimjóova obydlia mohla poskytnúť mnoho užitočných informácií využiteľných jeho nepriateľom.

Na obrázku je ninja ako jamabuši, vracajúci sa z tajnej misie do svojej provincie v Ige.

V popredí vidíme ninju ako jamabušiho. Má na sebe tradičný kostým s klobúčikom v tvare krabičky a biele šaty s veľkými bambulemi. Pozerá sa dolu do dediny. Veľká horagai (trúbka z lastúry) a šakudzó (chrastítko) ilúziu doplňujú.
Náhodnému pozorovateľovi pripadá dedina v údolí tak ako ktorákoľvek iné prosperujúce poľnohospodárske centrum na daimjóovom panstve, čo je presne to o čo dedinčanom ide.
1. Môžeme si všimnúť prostý budhistický chrám s cintorínom a šintoistickú svätyňu.
2. Hlavným rozdielom sú prostriedky používané k obrane dediny, tie niesú na prvý pohľad viditeľné. Na okolitých kopcoch sa nachádzajú strážne stanovištia, ktoré môže pomocou dymových signálov, v prípade potreby, varovať pred nepriateľským útokom, na okraji dediny stojí jednoduchá strážna veža.
3. V rámci dediny sa domy obyčajných genínou nachádzajú pri okraji medzi ryžovými poliami.
4. Šonínov dom je situovaný do stredu dediny. Mohlo sa jednať o obyčajný drevený dedinský dom, aký by prináležal funkcii dedinského predáka, ovšem okolo sa nachádza množstvo ryžových polí, ktoré, keď sa zaplnia vodou, prijímajú funkciu obrannej priekopy. Tak tomu bolo po väčšinu roka. Strmé hlinené valy, bambusové ploty alebo tŕnité kríky poskytujú dostatočnú ochranu. Cestičky medzi ryžovými poliami sú úzke, nachádzajú sa tu i niekoľko vyhradených miest, na ktorých sú ukrývané cennosti.

Na tomto obrázku môžeme nahliadnuť dovnútra šonínovho domu v dedine ninjou. Je opevnený rovnako ako celá dedina. Jedná sa o obyčajný dom so strechou z rákosia, ktorý je ovšem veľmi rafinovane naprojektovaný. Do klasickej japonskej architektúry bola začlenená celá rada „ninjovských“ prvkov. Ich účelom je zabrániť možnému útoku.

1. Vidíme tu typické chodby s typickou leštenou drevenou podlahou, ktorými je možné prejsť do miestností, ktorých podlaha je pokrytá tatami (slamené rohože).
2. Džonínova hlavná sieň, v ktorej prebiehajú slišení, je dobre strážená. Za závesom sa nachádza nenápadní otvor, skrz ktorý môže strážca počúvať konverzáciu a v prípade potreby vstúpiť.
3. Je tu i tajná podzemná chodba a pasca nastražená v hlavnej chodbe v podobe špicatých hrotou na dne jamy. Útočník nebude vedieť, čo si má počať.
4. Do horného poschodia je možné vystúpiť po „otočnom“ schodišti s centrálnou osou, ktoré je možné rýchle sklopiť.
5. V hornom poschodí sa nachádzajú okná, ktoré je možné využiť aj ako strieľňu.
6. Najvyššie poschodie nieje z ulice takmer vidieť. Nachádzajú sa tu padacie dvere, vedúce na strechu.

Prikladám ešte protininjovskú ochranu schodov, podlahy a strechu protininjovského domu.

Pri chôdzi vydávala táto podlaha pískaví zvuk pripomínajúci slávika. V prípade, že niekto išiel po tejto podlahe a nevolal na pána domu znamenalo to nevítanú návštevu.
,
Strechy na seba navzájom nadväzujú, v čom spočíva protininjovská ochrana som nepochopil. Veď posúďte sami.
,
Tu je pohľad na schodisko šódži. Vertikálne časti schodiska sú vyrobené z priesvitného papiera, takže každý nevítaný návštevník mohol byť prebodnutý kopijou.

Na záver tejto časti pár slov o Hattori Hanzóvi Masašige. V populárnej literatúre vystupuje ako najznámejší ninja všetkých čias a ktorý kedysi prevádzal Iejasua krajom Iga. Hanzó sa narodil v roku 1541 a bol synom Hattoriho Jasunaga, dedičného vazala klanu Tokugawa. Svoju prvú bitvu vybojoval už v 16 rokoch, keď sa zúčastnil nočného útoku na hrad Udo v roku 1557 a vo svojej vojenskej kariére so cťou pokračoval v bitvách u Anegawy (1570) a Mikata ga Hara (1572). Získal prezývku „Diabol Hanzó.“ Zomrel vo veku 55 rokov v roku 1596 a jeho nasledovníkom sa stal jeho syn Hattori Masanari.

Plus dva obrázky, ktoré pomohli vytvoriť ninju tak ako ho poznáme dnes.

Tento ninja prekonávajúci hradnú priekopu na lane s kotvou je najstarším známym vyobrazením ninju v akcii. Pochádza z roku 1801. Tento a mnoho ďalších obrázkov pomáhali vytvoriť predstavu o Ninjoch tak ako ju poznáme dnes. Predstavuje ninju ako vraha, odetého v čiernom, s takmer nadprirodzenými schopnosťami.

Ninja v Realitě 2