Slzy, ľútosť, láska, nádej...
Aj to posledné svetielko v Listovej zhaslo. Všetci si ľahli pod paplón a zavítali do krajiny snov. Len jedno dievča zostalo bdieť. Bdelo nad svojím osudom a aj nad osudmi svojich parťákov, no vlastne bývalých. Hoci jej posteľ bola široká a dlhá, sedela skrčená na jej konci. Hlavou sa opierala o kolená a slzy sa jej vsakovali do šiat. Vyzerala akoby mysľou nebola v jej posteli a ani v jej izbe. Mysľou totiž bola v minulosti...
„Keby som vtedy tú ruku zdvihla a povedala im o tom znamení... možno... nie určite by neodišiel z Konohy. Všetko čo sa stalo je moja vina... Len a len moja vina. Bola som príliš zaľúbená na to, aby som ho zastavila.Ľutujem...“
Sebakriticky vyjadrovala svoje myšlienky nahlas. Ale bol to len výkrik do prázdna, veď to nikto nepočul. Alebo žeby predsa?
Za oknom dievčaťa sa mihotal obrys postavy. Mal peknú postavu a dve pramienky vlasov sa mu pohupovali vo vetre. Mal temné oči, oči diabla, ktoré boli tento krát súcitné. Dokonca sa zdalo, že sa v tých temných očiach ligotali slzy. Asi... asi sa len zdalo.
„Prečo som odišiel? Prečo som zanechal toľko sĺz a utrpenia? Prečo som bol taký hlúpy? Ľutujem. Ľutujem, že som kráčal po nesprávnej ceste. Načo som vtedy myslel? Ľúbim Sakuru a bolia ma jej slzy tak isto ako ma boleli aj vtedy. V deň, keď som ju opustil. Urobil som veľa hlúposti, ale táto bola tá najväčšia. Ľutujem...“
„Prečo som ho nechal ísť? Nezastavil som ho... Prečo som nebol silnejší? Sľúbil som to, čo som nedokázal splniť? Privediem ho ešte? Prečo sa silou mocou ženie do záhuby. Prečo sa s tým jednoducho nezmieri... Prečo mi darovali tak skvelého brata a hneď na to ho nechali ísť? Prečo mi dávajú niečo čo mi hneď zobrali? Ľutujem...“
Traja ninjovia sa kedysi spolu smiali. Plnili misie, hádali sa, súťažili spolu. Závideli si. KEDYSI! Kým jeden z nich nerozbil to krásne puto. Teraz každý sedí sám a ľutuje. Lenže tým, že ľutujú nevrátia čas, nenapravia chyby. Nedá sa... Naozaj je ich priateľstvo stratené a pohltené ľútosťou. Keby tak vedeli, ako sú blízko seba. Ich priateľstvo je rozbité na črepy. Ale každý s tých črepov nosí nápis: NÁDEJ!
no tak... to je ďalši s tých mojich unudenych príbehov ... ja mam v dokumentoch uložené desiatky príbehov. Lenže tie príbehy nemajú koniec A stále, keď sa nudím len si otvorím dokumenty, zavriem oči a prstom ukážem na nejakú. A tu potom dokončujem podla nálady ... A teraz som si vybrala túto dúfam, že sa bude páčiť
WAW WAW nemam slov
Cool cool
Je to super uplne strasne vela dobre
este par taky tvojich clankov a budem mat doma pri postel iniagarske vodopady ...... www.konoha.cz na teba musi bit hrda ....
jeeeej moc wam dakujem... ja si uz tie komentare ani nemozem citat... wzdy ma rozplacete... od stastia...
Už jsem to dnes napsala jednou k něčí povídce - provětrejte pořádně ty šuplíky (nebo složky v PC ) a pusťte do světa trochu víc vašich nápadů. Stojí za to
Nádherné... Smejeje, ty prostě píšeš úžasně... doufám, že budeš dokončovat příběhy ještě častěji protože vždy stvoříš něco velmi krásného...
NÁÁÁÁDHERNÉ...copak mám ještě říct když tuto povídku vystihuje jedno slovo?OPravdu nádherné...
Smejeje, ja už budem naozaj zlá, prosím ťa, nepíš tam stále to, že sú nudné, dobre?
Tvoje poviedky sú vynikajúce a táto je toho dôkazom...
Ten posledný odstavec bol krásny... Nádej, každý ju máme v sebe...
Autori poviedok čítajte Pravidlá FF!!
Inak vaše poviedky skončia na našom externom blogu ^^
A takisto čítajte aj Důležitá sdělení pro spisovatele a čtenáře FanFiction!!!
Ak si nie ste istí písaním, nájdite si nejakú betu - Inzertní FF nástěnka.
----
Čiarka, taká maličkosť, ale dokáže úplne zmeniť význam vety.
Nezabúdajte na to.
Slubujem ze uz nebudem teda ason sa posnazim a dakujem... si zlata... welmi zlata..