Nechcem umrieť

Toto je dielo mojej spolužiačky. Nesúvisí to síce z Narutom, ale je to krásne, a preto sa tio oplatí prečítať si. Pekné čítanie.

Nechcem umrieť

Bola noc a všade bola veľká tma. Kráčala som do neznáma ako nejaká tuláčka. Začali padať kvapky vody. Za chvíľu sa spustil obrovský dážď. Rozbehla som sa po tej nekonečnej ceste. Zrazu ma niečo zastavilo. Nebolo to nič ako stĺp alebo lavička. Zastavila ma moja duša. Zastavila som sa vo vnútri svojho tela. Nič som necítila iba vznášanie. Videla som ako do kaluže stále padali kvapky vody, ale ja som ich necítila.
Niečo ma chytila za plece. Bála som sa obzrieť za seba, ale predsa som to urobila. Hlava sa mi otočila, ale nič tam nebolo. Bol to chladný vietor, ktorý unášal jemný prach s ciest. Videla som ho ako sa všetko posúvalo len ja som tam stála ako stĺp.
Bála som sa vykročiť, spraviť čo i len jediný krok do tej temnoty. Na tvári som zrazu cítila mráz. Dážď sa začal premieňať na vločky snehu. Išla som si sadnúť na lavičku, ktorú som zbadala kúsok od seba. Pomaly som si sadla na úplne ľadovú lavičku. Celá som sa zatriasla a túžila som sa vrátiť do tých čias, keď ešte žila moja mamička. Keď som mala teplú posteľ s prikrývkou, teplé jedlo a pitie. Ale toto všetko sa už nikdy nedá vrátiť späť. Keby som mala aspoň nejakú rodinu, ale nikoho nemám ku komu by som sa prišla zohriať.
Postavila som sa z lavičky inak by som tam bola zamrzla. Išla som zaklopať na dom. Videla som ako sa zasvietilo, ale nikto mi neotvoril. Prešla som celú ulicu, ale nik mi neotvoril ani mi nedal kúsok jedla. Všetci sa len boja alebo sú lakomý. Keby sa aspoň opýtali čo by som potrebovala, ale nikto nič. Veď prečo by sa mal niekto starať o cudzích ľudí. Nikto nikomu nepomôže. Keby nezačalo snežiť všetko by bolo dobré. Kľudne by som prežila na lavičke alebo by som sa niekde uchýlila.
Prešla som po všetkých uliciach. Nikto mi ani neotvoril a ani som si nenašla miesto kde by som sa uložila na túto noc. Tak či tak túto noc neprežijem. Na sebe som mala len mamine tenké šaty, v ktorých spávala. Nič iné mi neostalo. Nikto ma nechcel zamestnať. Veď vlastne ešte niesom ani plnoletá.
Spustila sa obrovská chumelica. Nič som nevidela. Nevidela som si ani na vlastné premrznuté nohy. Opäť som si sadla na stoličku. Mama mi hovorievala:
„Teš sa zo všetkého čo máš“. Bola veľmi dobrá. Až príliš chcela pomáhať. Ale jej nik nepomohol keď bola chorá. Tak ako mne nikto nepomohol a ani nepomôže. Konečne sa zase stretneme. Je mi už veľká zima. Nechcem tu zamrznúť. Vôbec si necítim pravú nohu.
Schúlila som sa do klbka, aby mi šaty zakryli celé telo. Ľudia okolo prechádzali v hrubých bundách, mali rukavice, čiapku a šál. Plakala som od bolesti. Neustále padal sneh. Vlasy som mala úplne mokré a premrznuté. Veľmi to štípalo. Mráz mi chodil po celom tele.
Rozhodla som sa, že ešte nechcem umrieť. Teda aspoň nie takto. Chcela som sa rozbehnúť a tak sa zahriať. Postavila som sa, ale padla som na zem. Vôbec som si necítila nohy. Nemohla som s nimi pohnúť. Ležala som na zemi. Chcela som sa aspoň trochu rozveseliť, aby som neumrela smutná a zamrznutá. Chcela som si zaspievať, ale ani trochu sa mi nechcelo. Teda skôr sa mi nedalo, pretože som stále myslela na bolesť v celom tele. Ani na hlad som už nemyslela...
Sekundy ubiehali veľmi pomaly a mala som veľké bolesti. Zrazu na mňa niekto prehovoril. Bolo to malé dievčatko oblečené v krásnych ružových šatách. Až keď som sa lepšie pozrela, videla som sama seba. Pamätám si na tie šaty...darovala mi ich mamička. Dievčatko si sadlo vedľa mňa na zem.
„Mamička mi zomrela, pomôž mi prosím,“ povedalo dievčatko.
Už si spomínam...jasne spomínam si na dievča, ktoré som stretla keď som bola malá. Mala také isté šaty ako mala mama a ležalo na zemi. Vlastne všetko som ja. A toto dievča tiež zomrie od zimy.
„Poď za mojou mamou prosím,“ dievča plakalo a snažilo sa ma ťahať.
„Ale ja nemôžem, nemôžem sa postaviť.“
„A môžem tu s tebou ostať?“ opýtala sa ma.
„Veď by si tu zamrzla...ale chcem ti ešte niečo povedať. Keď budeš mať 12 rokov nechoď v ten deň do školy ..prosím.“
„A prečo?“ spýtala sa.
„Veď ty uvidíš.“
Zrazu som pred sebou uvidela obrovskú tmu. Nič som nevidela. Tam niekde v diaľke som uvidela svetielko, ale bola som až príliš ďaleko. Ubiehali roky....Zrazu som sa dostala k svetielku, bola som len kúsok od neho. Otvorila som si oči a bola som v posteli.
„Zlatko si už hore? Už je veľa hodím. Musíš ísť do školy.“ Nechápala som kto to hovorí. Mohla som vstať a chodiť. Bola som doma, bola som naozaj doma!! Otvorila som dvere a v kuchyni sedela mama. Neverila som. Ona to naozaj spravila a nezabudla. To dievča nešlo v deň svojich 12.narodenín do školy. Pretože mama v ten deň nezomrela, aj keď som si to myslela. Naša susedka vtedy zavolala sanitku, ktorá prišla pre mamu. A v deň mojich 12.narodenín, keď som bola v škole mama prišlo zle a až vtedy umrela, pretože bola sama doma. A dievčatko nezachránilo iba mamu, ale aj mňa.
„Mamička som veľmi rada, že ťa mám a nikdy ťa nechcem stratiť. Dnes ostanem s tebou doma.“ Sadla som si vedľa nej a celý deň sme boli spolu. A nikdy už od seba neodídeme.