Sakurin odchod

„Sakura? Robím si o teba starosti... Od kedy si sa stretla so Sasukem si divná.“ Povedal Naruto s obavami, lebo si myslel, že mu Sakura opäť jednu vrazí. Ku podivu sa na neho ani nepozrela. Len si vzdychla. Rozplakala sa a Naruto ani nevedel prečo, chcel by to vedieť, ale chce mu to povedať?
„Sľúbil si, že ho privedieš späť. Povedal si, že svoje slová nikdy nevezmeš späť lebo je to tvoja cesta ninju. Nejako si to nedodržal nemyslíš.“ Vyčítala Sakura Narutovi. Vstala a bez toho, aby si Naruta vypočula zmizla. Nechala ho tam trápiť sa svedomím a výčitkami.
Sakura si sadla na posteľ a hoci posteľ bola široká a dlhá, Sakura sedela na jej konci skrčená. Hlavu mala opretú o kolená a do jej šiat sa vsakovali slzy...

Všetci ho nenávidia, ale ako by sa zachovali oni? Akoby sa zachovali keby jedného dňa prišli na miesto, ktoré sa podobá ich domovu. Keby prišli na to miesto a našli by svojich rodičov mŕtvych a celý klan tiež. Akoby reagovali keby vrah bol ich brat či sestra. Čo by robili? Tešili sa? Usmievali? Hrali sa z ostatnými akoby nič? Určite nie... hľadali by pomstu... Určite by ju hľadali... A nakoniec keby si konečne mysleli, že naplnili pomstu. Zistili by, že všetko na čom vyrastali je lož a hlavne dedina, v ktorej vyrastali dala príkaz na zabitie ich rodiny. Prišli by späť? Chovali by sa akoby im to bolo jedno...?

Prúdy sĺz stekali jej po líci. Jej krásne zelené oči boli čoraz hlbšie ponorené do smútku a žiaľu. Nemohla byť medzi takými ľuďmi. Medzi ľuďmi, ktorý odsudzujú a sú takí krutí, nemohla.

Sasuke? Za chvíľu som pri tebe... Ja ťa chápem. Ja jediná! A milujem ťa, počkaj na mňa. Raz sa naše cesty určite stretnú... Nájdem si ťa!

Na toto myslela Sakura, keď opúšťala Konohu. Na toto myslela, keď zahodila svoj život za hlavu, aby pomohla niekomu koho milovala. Kvôli niekomu kto stratil rodinu už dávno opustila tú svoju teraz.