Zmätený Kazekage 92.

„Ňo,“ Fuu sa zaprela o stôl s perom medzi prstami, „čo všetko máš vo zvyku jesť na sviatky?“
Gaara hodil na ňu trocha vyoraný úsmev: „No ja...“
„Nevieš?“ dvihla obočie s úsmevom, „ty si nikdy nevaril štedrú večeru, však?“
Úškrn sa mu dral na tvár, keď kýval hlavou.
„Fajn,“ zaškerila sa, „tak sa spraví zoznam.“
„Súhlasím.“

Kazekage si sadol vedľa nej a pustili sa do konverzácie. Ich hrudníky sa naplňovali radosťou, nedočkavosťou, ale aj hlasom, ktorými sa snažili jeden druhého prekričať, že čo sa bude variť. Každý hovoril v podstate to isté, len v inom poradí. Slová sa im miešali medzi pieskovými stenami, až sa Fuu zmýlila a skomolila jeden názov. Gaara sa pustil do rehotu a Fuu sa k nemu pridala. Rehnili sa na seba, až si jinchuuriky utrela jedno oko, čo jej zvlhlo.

„Okej,“ povedala, „teraz porade.“
„Ty si začala,“ červenovlasý dvihol obranne ruky.
Jej oči žiarili. Ich energia do neho vrážala toľké tóny elánu, že ho až svaly boleli od toho, ako sa usmieval. Skoro neprestajne, odkedy sa vrátila. Výrazná a príjemná chakra, ktorú vlastnila mu konečne vyplňovala dom a jeho vnútro pozitivitou.

„Ňo, klasika ryba so shiitake šalátom.“
„Áno.“
„Čierna fazuľa?“
„Áno.“
„Korenené tosa víno?“
„Áno.“
„Ááá, ďalej...“ privrela oči.
„Kachiguri gaštany!“ ukázal prstom nadšene.
„Vidíš!“ vypúlila oči, „na tie by som úplne zabudla!“

Venoval jej úsmev a prisunul sa stoličkou bližšie k nej. Keď zoznam bol hotový, zdvihli sa, aby všetky potrebné suroviny nakúpili. Uložili ich do chladničky a pár slov stačilo Fuu na to, aby Gaaru vytiahla von. Uvítal ich ten istý bar, ktorý bol prekvapivo plný ľudí, vzhľadom na to, že za dva dni boli Vianoce. Evidentne kunoichi z Vodopádovej nebola jediná, kto zavítal na sviatky do Suny. Atmosféra bola v tento večer úžasná.

Dvaja mladí muži v rohu hrali na sláčikoch vianočné melódie. Na stenách videli svietiace ozdoby a kožené tmavočervené sedačky boli pokryté károvanou zeleno-červenou látkou. Škorica s pomarančom udierala vodcovi dediny do nosa. Hrdo si obzeral podnik a spokojne sa usmial na barmana, ktorý to tam zároveň vlastnil. Osobne ich prišiel obslúžiť a doporučiť im punč. Fuu, keď počula špeciálnu ponuku, okamžite si objednala dvojitý. Spokojne usadená si usrkla z horúcej tekutiny a zapriadla, keď sa jej rozliala po krku. Zložila pohár na tmavý masívny stôl a mierne odsunula voňavú sviečku na bok.

Gaara sa ozval skorej, než stihla ona prehovoriť: „Ako bolo v Riečnej krajine?“
Na jeho prekvapenie sa jej z líc stratila farba. Pohľad sklonila a uprela ho naspäť na drobný plamienok. Medovým dúhovkám sa trocha vyparil život, až muž oproti nej oľutoval svoju otázku i keď bola úplne zbežná. Prebral ju tým, že sa prstom jemne dotkol jej hánok. S dlaňou jej cuklo a pohľad okamžite premiestnila k nemu. Červenovlasý čítal v nej akúsi neistotu. Nevedomky stisla pery a odtiahla pažu k sebe, pevne ju schovávajúc medzi stehnami. Ten jemný dotyk cítila ešte aj potom, čo začala vnímať okolie a do uší jej doľahol jeho hlas: „Si v poriadku? Ak chceš, môžeme ísť domov.“
Po dlhej dobe zareagovala jej typicky: „Nieee, preboha! Čo môj punč?“
„Uf,“ zaškeril sa vodca dediny, „už som sa zľakol, že tu so mnou nie si.“
Žena sa rozosmiala. Jej stŕpnuté telo sa uvoľnilo a s ním aj Gaarove pľúca. Dlane oboch dvihli do výšky horúce poháre, štrngajúc si. Kazekage si slastne odhmkol.
„Že by ti ten punč fakt chutil?“ spýtala sa a na lícach jej stále trocha chýbal ten jej úsmev.

Akosi divne ho z nej bolel žalúdok. Tentokrát to bol on, čo odvrátil zrak preč. Stalo sa jej niečo? Nevyzerá, že by nerada bola tam, kde je teraz. Keď naletela do jeho kancelárie, vyzerala ako kôpka šťastia, ktorá sa mu vrhla do náručia. Síce bola celá od piesku, no za tie roky bol na jeho otravné zrniečka tak zvyknutý, že mu nevadilo, že mu ich z jej oblečenia roztrúsila všade po pracovni. Len zavrel oči a vstrebával do seba niečo, čo ho robilo neskutočne pokojným.

„Je to remíza,“ pozrela potmehúdsky niekam do boku.
„Remíza?“
„Ňo, najprv som nevnímala ja a teraz ty.“
„Prepáč, len som sa zamyslel,“ potriasol hlavou v snahe toľko nepremýšľať.
„Však to aj ja,“ pousmiala sa, „asi som mierne unavená z posledných dní. Celkom som sa ponáhľala a tak som si moc neoddýchla.“
„Dopijeme a môžeme ísť.“

Prišlo mu zvláštne, ako ich rozhovor akosi skáče horu-dolu. Ani náhodou to nebolo zvyčajné a to ponáralo Kazekageho do úvah viac, než chcel. Musel zakazovať svojim očiam, aby skúmali a hľadali známky tej zmeny chovania u nej. Keď si uvedomil, tak vlastne ani on sám to nemal v hlave zrovnané. Sľúbil si, že si dá všetko dokopy, avšak nevyšiel na to čas kvôli povinnostiam. Asi tak ako vždy. A nielen povinnosti ho chceli držať ďalej od tejto témy. Realita bola príliš lákavá a neudržateľná.

Bolo približne pol jedenástej, kedy Gaara odomykal kľúčom domové dvere a gentlemansky nechal ženu nimi prejsť. Usadil ju na gauči a založil oheň v krbe. Noci v púšti boli teraz o dosť nevľúdnejšie. Siluety jeho postavy, pobehujúce okolo sa jej mihali pred očami, rovnako ako obrazy v jej hlave. Obrazy zajtrajška, pozajtrajška. Musela sa usmiať. Emócie mala ten deň sťa jazdu na horskej dráhe a to len preto, lebo ho znova videla. Nasala z plných pľúc vzduch a vypustila ho vo forme otázky: „Vieš vôbec, kde máš zapatrošené vianočné ozdoby?“
„Budem sa musieť pozrieť,“ povedal trocha namáhavo, lebo sa piplal s drevom.
Šramotal tam, zatiaľ čo ona s vystretým chrbtom čakala, kým dokončí svoju prácu. Ozvalo sa škrknutie zápalky: „Neviem, kde presne sú, lebo svoj dom som nevyzdoboval ani nepamätám.“
„To je zle,“ poznamenala dôležito.
Narovnal sa do svojej plnej výšky: „Idem sa ti po nich pozrieť.“

Medzitým, čo sa jeho kroky a slabo počuteľné nadávanie sa nieslo po dome, Fuu pozorovala tanec ohňa za sklom pred ňou. Jemný pukot a teplé odtiene dodávali pocit pohody a bezpečia. Drobné iskierky sa pohrávali s prostredím, ktoré mali k dispozícií. Gaarove chodidlá sa šuchli niekde po jej pravici. Zízaním do ohňa sa jej v mysli vybavila tvár Tanaris. Nervózne sa kusla do pery. Nepáčilo by sa jej keby vedela, že s ním bude na Vianoce...

Hnedovláska stála na balkóne. Za ňou dve osoby, túliac sa k sebe. Mráz krehol pokožku mladej žene, ktorej toto ročné obdobie bolo úplným protikladom. Za to pár za ňou stojaci sa priam vyžíval. Vodný Nagaya s ľadovou Yuki sa usmievali na zasneženú Konohu.

„Milujem sneh,“ šeplo mladé dievča, keď sa postavilo vedľa Tanaris.
Mala na sebe len čierne tielko a jej dlhé biele vlasy zaviali ku švagrinej. Pošteklili ju až na tvári. Ich farba bola dokonalá. Už len samotné vločky boli belšie. Celá osobnosť Nagayaovej manželky pôsobila nežne, elegantne a pokojne. Tmavými očami, ktoré kontrastovali s jej celým ostatným vzhľadom, tikala po chumáčikoch snehu. Ladne dosadal na všetko navôkol.

„A je to tu,“ ozval sa spoza nich Inuzuka, „už je polnoc.“
Jeho veľká dlaň pristála na ramene každej z nich.
„Veselé Vianoce, moje drahé,“ povedal s láskou a obom venoval bozk na spánok...