Zmätený Kazekage 95.

Ahooj

Tento diel som písala s totálnou radosťou, lebo je plný Vianoooooc.
Dúfam, že si jeho čítanie užijete tak, ako ja jeho písanie. Kto rád počúva muziku pri čítaní, tak niečo Vianočné určite.

Vaša Sabaku

„Nagayáááá,“ zahulákal Kiba na celú obývačku, ktorá sa hýrila zvukmi.
Jednak to boli dialógy, monológy členov rodiny, štrngotanie pohárov so slávnostným vínom, tosa. Prehlušovalo to Krčenie a trhanie papiera, nehovoriac o vianočných melódiách z televízie a to všetko krásne dotváralo Segawove radostné bľabotanie. Atmosféra ako z filmu, priam dokonalá. Tanaris sedela pod stromčekom so synom, Kibom a Yochim. Podávali ostatným darčeky a že ich bola kopa. Obrovská kopa!

Sasuke sedel na rohu gauča. Lakťom sa zapieral o operadlo pohovky a na lícnu kosť mu tlačili hánky. V ľavej ruke zase jemne stískal pohár s vínom a kyvotal si s ním na stehne. Inuzuka mala vlasy zapletené do drdola, ktorý jej spravila Yuki. Nikdy predtým ju tak nevidel a pristalo jej to. O to krajšie to bolo, pretože jej švagriná do účesu pozapichovala malé vianočné ruže. Bola ako hotová vianočná princezná s očami, ktoré ho hladili po každé, keď s ním naviazali očný kontakt. Sedela s pätami pod zadkom a pred sebou mala syna, ktorý už bez problémov bol schopný hačať sám. Inuzuka sa neustále otáčala na Uchihu popri tom, ako podávala prekvapenia ozdobené mašličkami a stuhami.

Všetko to bolo tak zvláštne. Nemohol poprieť nejaké záblesky euforických dojmov, i keď jeho myseľ trocha ubiehala ku jeho vlastnej rodine, s ktorou mohol tráviť tento večer. Pichlo ho u srdca, až sa musel zhlboka nadýchnuť a zmeniť polohu. Predklonený sa teraz opieral o kolená a bezducho pozeral priestor pred sebou. Sluchové vnemy sa stíšili a on ich počul len ako nejaký hluk. Rozpomenul si na biele mačacie ušká, čo dostal on i Itachi od mami na Vianoce. Tiež mávali pod stromčekom toho veľa. Jak šialený vždy výskal, vždy keď to zbadal. Žil v tom, že darčeky nedávajú pod stromček rodičia. Nikdy mu to ani nestihli povedať...

Sasuke zo seba vydal akýsi bolestivý pazvuk, zakrývajúc si čelo. Stlačil si žili na sánkach až tak, že sa mu zahmlelo pred očami a Srdcový orgán sa otriasal pod spomienkami, trhajúceho ho kusy. Precítil teplo na chrbte, ktoré menilo svoju lokalitu. Drobný šteklivý pocit ho donútil vyhodiť seba samého z nostalgie. Drobučké Segawove dlane siahali Sasukemu na líca a tie Tanarisne ho hladili po chrbte. Prišli v pravý čas. Malý sa mu vyškriabal do lona, tvárou k nemu.

„Neseď tu tak sám,“ zašepkala mu do ucha, „sú Vianoce. Poď bližšie k nám.“
„Nie som Inuzuka.“
„Na to ti tu každý kašle,“ na moment sa k nemu pritisla a potom zase na neho pozrela, „tak poď.“
Uchiha trocha prevrátil očami, keď ho stiahla z gauču na koberec. Objímajúc dieťa sa posadil vedľa Yuki, ktorá si práve rozbalila trblietavé strieborné šaty. Úžasnuto hľadala páchateľa tohto štýlového darčeku, až sa zastavila na Hane. Vymenili si úsmevy a na to sa Sasuke zameral na Tanaris, ktorá zase sedela a hrala sa na poštárku.

„Ocóó,“ Yochi sa natiahol, aby otcovi podal krabicu s pásikmi, na ktorých boli sobíky.
Hnedovláska chytila do rúk niečo podlhovasté, čo skončilo v Kakashiho rukách. Naraz vzala ďalší. Mužovi s havraními vlasmi trvalo tak tri sekundy, než si uvedomil, že je to on, ku komu naťahuje celkom veľký kus. Nič také neočakával. Sekavo vytiahol ruku od Segawu a prijal ho.

On dostal darček...Vianočný darček.

Položil ho pomaly pred seba a civel naň. Nech by to bola aj tá najväčšia hlúposť na svete...svietilo tam jeho meno. Naokolo ostalo trocha tichšie. Inuzukovcom málo kedy čo ušlo a to platilo aj o Tanarisinej rodine. Uchiha bol ale v takom tranze, že to nepostrehol. Segawa mu dopomohol poškodiť obal a výrazná červená farba mu udrela do očí. Zvyšný baliaci papier roztrhol on. Malo to uterákový charakter. Vystrehol ho do jeho plnej dĺžky. Z úst sa mu vydralo uchechtnutie.

Bola to veľká červená osuška v tvare rajčiny. Dokonca mala aj zelenú stopku, za ktorú ste ho mohli zavesiť. Bol to skvelý nápad, ktorý potešil, ktorý využije a zároveň ho aj vystihuje. Nikto...nikto iný to nemohol byť.

„Páči sa?“
„Samozrejme,“ či chcel alebo nie, pery sa mu usmievali, „je to originálne.“
Používateľka ohňa sa nadšene pohmýrila a pokračovala v doterajšej činnosti. Uchiha si ešte nejakú, dosť dlhú dobu obzeral textíliu. Bola mäkká, mala sýtu farbu a...než stihol akokoľvek obdivovať ďalej, Segawa si ho začal strkať do pusy.

„Nerob,“ ručičku s rajčinou mu zložil, „to sa nepapá.“
Provizorne preložil osušku a nechal ju na matraci gauču.
„Šaša!“ zabľabotalo dieťatko celé excitované z toho hurhaju okolo.
Sasuke trocha zamyslene prezrel Segawu, snažiac sa pochopiť jeho slová. Mama poznal, ale čo šaša? Nebolo to prvýkrát, čo to od neho počul. Aj by premýšľal ďalej, ale Tsume doňho drgla, podávajúc mu balíček.

Ďalší? Áno, ďalší. A potom ešte dva. Zasekával sa mu dych po každé, keď mu niečo vopchali. Kto? A prečo? Však on im nie je nič. Ashi, Tsume, Nagaya s Yuki a ani Kakashi sa podľa neho museli zblázniť.

Ani nechcite vedieť, ako to vyzeralo, keď pod stromčekom zostali posledné dva darčeky. Po zemi boli toľké dokrčené obaly, že nebolo vidieť podlahu! Tsume si však s tým veľkú hlavu nerobila. Opačne, pripadala si zase ako malé bezstarostné dievčatko. Vždy sa pratalo až na druhý deň.
„Komu sú tie dva posledné?“ opýtal sa Ashi, „na koho sme tam zabudli?“
Kiba si musel ľahnúť na zem, aby sa k nim dostal a oprašujúc brucho si prečítal dve mená: „Tanaris a Segawa.“
„Jéééj.“
„Čo to jeeee?“ Kiba energicky nazeral, akosi Tanaris otáča kockatú krabičku.

Nad jej obsahom sa jej okamžite vyčaroval úsmev na tvári. Vytiahla zeleného plyšového dinosaura, ktorý jej utkvel v pamäti od detstva. Sasuke mal podobného a nepustil ho z ruky. Bola šťastná, no preháňal sa ňou aj smútok. V miestnosti nebola jediná, kto si vybavil význam tohto daru a to vytvorilo mierne napätie. Nie tak úplne zlého charakteru, no dosť divného. Bez toho, aby o tom vedela, Yuki zachránila situáciu: „To je rozkošnééé!“
Doslovne zajasala nad hračkou, keď sa dostal do jej rúk a to prebralo zvyšok ľudí. Tanaris hnedými achátmi skúmala plyšáka v Yukinych rukách. Tá ho postavila pred synovca, ktorý sa okamžite s dinosauríkom skamarátil. Inuzuka sa usmiala. Sasuke ako krpec toho svojho zeleného kamaráta vláčil všade. Klesla zrakom k nohám a vytiahla z nej malú čiernu krabičku. Bola kožená a vyzerala, že niečo už prežila. Tanaris ju opatrne otvorila a farebné svetielka sa polámali v diamante s dokonalou čistotou. Bola to spona do vlasov tvarovo podobná vlnke s oboma koncami zatočenými sťa slimáčiky, orientovanými do opačných strán. Vzala do rúk ozdobu do vlasov a žasla nad jej leskom. Natáčala si ju do rôznych uhlov. Každý jeden detail bol bezchybný.

Vydýchla a pozorovala čiernovlasého. Niečo tak obnosné absolútne nepredpokladala. Vlastne, nepredpokladala od neho nič.
„Sasuke...“ postavila sa a namierila si to k nemu.
Rodina im dala súkromie a začala sa zhovárať.
„Ďakujem veľmi pekne, je to úúúžasné,“ vzdychla, objímajúc ho, „plyšiakje krásny a ta...ta spona. Nemám slov.“
Boli seba tak blízko, že Tanaris sa na pol ceste k nemu zastavila, uvedomujúc že ho chcela pobozkať. Pred všetkými. Natlačený vzduch ťažko vypustila, až ju zaboleli pľúca.
Rodina ostala v obývačke zhovárať sa, radovať sa z dnešného dňa. Tsume pchala do ostatných víno a koláčiky. Nikto nemal inú možnosť, len sa jej poddať a nechať sa vykrmovať od hlavnej ženy v dome Inuzukovcov. V každom kúte obývačky tak panovala úžasná, uvoľnená nálada...

„Mal by som pomaly ísť,“ Sasuke sa nahol ku Tanaris, sediacej vedľa neho.
„Nie. Nikam nejdeš. Spíš tu.“
Tmavé body nespúšťal z nej i napriek tomu, že sa mu nepáčil tón, akým hovorila. Moc dominantný. Tanaris sa sebavedomo vystrela a vnímala rozhovor rodiny, ktorá už bola trocha preriedená. Boli už tri hodiny v noci a nie všetci zvládli po skvelom, lež ubehanom dni vydržať hore.
„Myslím to vážne, Inuzuka...“
„A ja tiež, Uchiha,“ naoko mu namyslene odvrkla.
Odmietla s ním spolupracovať, lebo on si svojím spôsobom vždy dosahoval, čo chcel. Býval neústupný, ale ona si tiež chcela povedať svoje. Počula z jeho strany len rezignované povzdychnutie. Vyvolalo to u nej úškrn. Na to sa však postavil a chcel začať hovoriť na Inuzukovcov, no ona ho prerušila: „Sasuke, na slovíčko.“
Mal čo robiť, aby nepretočil očami.

So stisnutými perami odpochodoval do kuchyne, kde to ešte stále voňalo po štedrej večeri. Tanaris sa postavila pred neho a nahodila ofenzívny postoj. Sasuke jemne nasal kyslík, dúfajúc že tak naberie aj nejaké sebaovládanie. Musel sa ovládať.

Nemohol.

Mal by.

...nechcel.

A tieto jej veci typu spíš tu ho len pokúšali. Trýznili ho, pritom ich zbožňoval. Jej hlas, oči. Nedokázal im odolávať a preto sa chcel straniť. Aj teraz, aj predtým.
Kazila mu to. Je to všetko nereálne. Reálne bolo niečo úplne iné. Gaara a jej povinnosť matky. Ich novými spoločnými chvíľami sa to len zhoršovalo. Pocit vytrhávania tlčúceho srdca z hrudného koša sa o to znásoboval.

„Tanaris...“
Sám si musel v duchu zanadávať. Ešte ani nič nepovedala a on už začal uvažovať o tom, že zostane. O tom, že bude vedľa nej ležať ako predtým.
„Sasuke...zostaň,“ podišla k nemu malý krok.
Pevne stisol viečka. Chcel uchrániť ju od problémov, ktoré už aj tak boli veľké. Bolo to šialené, vášnivé a hlboké. Postupne sa vzdialenosť medzi nimi zmenšovala, až mu stislo orgány, keď mu dlane vsunula na boky. Zatínal zuby. Dýchal len to, čo mu dovoľovali jej prsia tisnúce sa na jeho telo. Zdravé myslenie ho začínalo opúšťať. Presne vedel, v ktorý moment to začalo, lebo popravde, mal chuť ju udusiť perami, nepustiť ju, rozdrviť ju v objatí...a vtlačiť sa do nej najviac ako to...

Jeho myšlienky prerušil Ashi, ktorý vbehol do kuchyne: „Jéémine, prepáčte. Nevedel som, že ste tu.“
„To nič,“ jeho dcéra si popravila tričko s mierne červenými lícami.
„Myslel som, že ste hore v izbe,“ venoval im úsmev a potom ho nasmeroval už len na Sasukeho, „ty dúfam tu ostávaš.“
Chvíľa ticha, kedy otec Živelnej štvorky očakával odpoveď, Tanaris sa samoľúbo usmievala a Sasuke hľadel bezemočne niekde do prázdna.
„Zostávam,“ povedal jednoducho.
„To som rád,“ s týmito slovami sa muž pobral preč.

Tanaris narazila svižne do neho a zamumlala mu do oblečenia: „Ďakujem. Ani si nevieš predstaviť, aký bude Segawa šťastný, až sa ráno zobudí.“
Tvrdý výraz v tvári sa mu zrazu uvoľnil nad predstavou, ako sa ráno nahne nad postieľku a rozospaté očká si ho nájdu a uškeria sa. Na to sa mu mimika spätne zvraštila pod vedomím, že za ním plakával. Deň čo deň. Segawov plač mu vždy z nejakých neznámych dôvodov lámal uši a rozvibrovával bunky v tele.
Podvedome ju pobozkal do vlasov: „Pôjdeme so postele...“