Typ

Zavřela jsem ji a seběhla jsem schody, abych ji zakopala pod sakurou, kterou naši zasadili, když jsem se narodila.

[druhý den, 8:00, smluvené místo]
"A tys sem zabloudila?" podívala se na mě ANBU s fialovými vlasy, která sledovala, jak se snažím zorientovat.
"Ne, já jsem tu nová. Hatake Natsuki."
"Hatake? Ty jsi ta Kakashiho dcera?"
"Ne, jenom vypadám úplně jako on a mám stejný příjmení. Taková malá náhodička," ušklíbla jsem se na ni. "Kde se mám hlásit, Fialko?" Všimla jsem si, jak se znepokojeně zamračila.

Sedmý díl - Cesta ninji

Již snad po sté se převalil ve vyhřáté posteli, mimo neklidných třech hodin spánku civěl zbytek noci do popraskaného stropu a přehrával si posloupné události proběhnutého večera.
Celá hostina byla jedno velké divadlo. Na Tsunadiny rady se snažil vyhovět sebemenšímu přání lorda Daimyo i jeho dceři, což se postupem času jevilo nadlidským úkolem, nutil se do hovoru s nimi, do zdvořilých úsměvů a hlavně do ignorování Kiyonina nadbíhání.

Sora čakala na vyvýšenom kopci, kde si dohodla stretnutie s Tory a tam mali bojovať. Zaťala päste a mračila sa čakajúc na ňu. Najprv tomu nemohla uveriť, ale Orochimarove slová mali na ňu oveľa väčší dopad, ako by bola kedy čakala. Uverila mu, že Tory za to všetko môže. Jej túžba po pomste skoro zabila všetkých Pútnikov. Je to len a len jej vina, presviedčala sa stále dookola. Mohla samozrejme zabiť Orochimara, ale pre neho by bola smrť vykúpením oproti tomu, čo ho čaká vo väzení. Sora v takom podobnom bola.

Keď sa vrátil do jaskyne mal na tvári zvláštny pohľad. Nevedela som ho identifikovať a v podstate som ani nechcela. Čakala som čo sa bude ďalej diať, no on len zašiel hlbšie do jaskyne, bez jediného slova.

„No to potěš péro! Ten kluk ví, jak zaujmout.“ Špitnul Kakkò směrem k Li’iu. Ta jen kývla na souhlas. Ještě toho dne se začalo s přípravami. A ještě večer toho dne přišla do Teh’Stonu zpráva.
A ještě té noci se začalo s přípravami. V Shimogakure stáli všichni dobrovolní bojovníci před hlavní budovou.
„Jsou ochotni položit svůj život, ale mají strach. Potřebují nějak zvýšit morálku.“ Pronesl Kakkò, když spatřil ten dav.
„Nech mě něco zkusit.“ Nabídl se Gekko’ü a po střeše kráčel blíž k davu.

Niekto klopal na dvere. Pozrela som sa na hodinky a zbadala som, že je skoro desať hodín. Spala som teda dosť dlho. V podstate som išla spať približne o polnoci, ale to by som normálne vstala v pohode aj o ôsmej. Rýchlo som vstala a bežala k dverám. Keď som otvorila, stál tam on. Sasuke, v bielej košeli a čiernych trištvrťových nohaviciach. Niečo držal za chbtom, ale nevidela som, čo to je.

„S-Sasuke-kun?!" Zmohla som sa iba na zakoktanie a očervenela som. Hľadel na mňa s pootvorenými ústami a mne to došlo. Stála som tam iba v nočnej košeli.

Pridávam ďalší diel, ktorý je už o dosť dlhší než predchádzajúce dva, tak dúfam, že sa bude páčiť

„... a ona vraj povedala nie.“
„To vážne? Myslela som, že nerandí po tom, čo ho Sakura...“
„Psst! Nieže ťa začuje!“

No... ja vás počujem aj tak, dievčatá.
Otočil som sa na stoličke a pohľad som upäl na stôl za mojím chrbtom, za ktorým sedeli dve dievčatá z našej dediny. V momente sklopili oči k svojmu jedlu a tvárili sa, že to neboli ony. Iste, ja nič, ja muzikant.
Vzdychol som, zaplatil a pobral sa preč.

Na začiatok :D

Hehe, ospravedlňujem sa naozaj za tú dlhú pauzu, mala som tak trochu blok
Hviezdičky označujú flashback, takže asi tak
Dúfam, že sa Vám diel bude páčiť Enjoy
Gomen za tie nadávky

Po včerajších udalostiach som len padol do postele unavený ako kôň, ani som sa neprezliekol. No bola to skôr emocionálna únava. Ako som čakal, Rozhovor s Peinom mi znova pekne dvihol tlak.

*
Ihneď, ako som odniesol Katemu do postele, Pein si ma zavolal. Akoby to nepočkalo do rána, hm.
„Tak hovor.“ povedal panovačne.

Sabaku odkazuje

Ahoj...už po asi miliónty krát píšem, že sa ospravedlňujem za svoju dlhú absenciu na Konohe. Napravím to. Ďakujem všetkým veľmi pekne za krásne komentáre, súkromné správy a za podporu. Hlasy a hviezdičky. Všetko!

Sabaku

Bolesť. Chytím sa za hlavu a otvorím oči. Som na zemi. Spadla som z postele. Obzrela som sa na posteľ a vidím červenovlasú hlavu: „Itami.“

A žili šťastne až kým... nezačala vojna.

Otvoril dvere a vstúpil do domu. Sayuri ku nemu pribehla. Neobjala ho, ako to zvykla. Niečo sa stalo. Poznala ten pohľad, ten spôsob, akým tam stál, ako dýchal. Bála sa spýtať, ale nakoniec sa odhodlala. „Čo sa stalo?“
„Uchiha Madara nám vyhlásil štvrtú Veľkú vojnu Ninjov.“
Objala ho. Spadli spolu na dlážku. Po líci jej stieklo pár sĺz. Bála sa, strašne sa bála.

***

„Ako to myslíš?“

Tvrdý pohľad, napnuté svaly na tele. Pozerali si tvrdo do očí. Zelenomodrá sa vpíjala do sivomodrej.

Poďakovanie a úvodne info

Chcela by som sa poďakovať za každé jedno hodnotenie a hviezdičku, ktorú ste mi pri prvých dvoch dieloch zanechali Týmto dielom si nie som príliš istá. Je to minulosť a vlastne vysvetlenie, prečo je hlavný hrdina na úteku. Dúfam, že sa vám bude táto časť páčiť :)

„Na dnes by to stačilo,“ odvetil som.
Aj tak vyzerala už dosť dobitá a vyčerpaná. Milo sa na mňa usmiala.
„Ďakujem ti za tréning, Neji. Zajtra o tom istom čase?“ spýtala sa milo.

Ráno nás přišel vzbudit Rinji.
"Vstávejte! Možná jste měli veselou noc, ale na stole je snídaně!" Vyletěla jsem z postele jako čertík z krabičky.
"Neměli! A zabiju tě," oznámila jsem mu a hnala ho do kuchyně. Když už neměl kam utéct, dostal ode mě facku.
"I kdyby to byla pravda, nemáš do toho co strkat nos."
"Au! Krávo!" Nekomentovala jsem to a namazala jsem si rohlík.

Když Tsunade konečně potvrdila, že je po nemoci, přestěhovala jsem se zpátky domů. Sotva jsem si vybalila tašku, přišla zpráva od Naruta. Tým 5 má misi.

Kapitola 06 - Červený lišiak

Hyuuga sídlem se rozlehlo hlasité nadávání. To se Hasu pokoušela sejít schody a jaksi se jí to nepovedlo. Bylo teprve půl šesté ráno a ona už musela lézt z postele, aby stihla přijít na sraz včas.
U budíku měla složený papírek. Rozevřela ho a přečetla vzkaz: [i]Tým Pečivo: Shikamaru, Hinata a Shino. Tým Pomazánky všeho druhu: Sakura, Ino a Sai. Tým Vše ostatní: TenTen, Chouji, Lee a Kirin. Sraz v 6:00 ráno u Hyuuga sídla.

[i]„Daisuke, nešker sa tu a vysvetľuj, lebo jediný, kto tomu rozumie si ty,“ štuchol ho do chrbta Shinichi a Daisukeho trochu prehlo dopredu a prestal sa tváriť samoľúbo. Narovnal sa, ukázal dvojčatám grimasu a pustil sa do rozprávania:
„My všetci sme zomreli,“ ukázal na skupinku, ktorá tam už nejaký čas bola, no z nejakého neznámeho dôvodu vynechal Soru.
„To mi je novinka,“ skonštatoval Seiichi.

:-)

Tento diel zväčša len taký nijaký, pretože som tento týždeň bola úplne vyžmykaná a až vo štvrtok som si uvedomila, že musím písať. xD Tento diel som sa nesnažila odfláknuť, ale zrejme odfláknutý je, pretože to bolo na rýchlo. Snáď vás nesklamem, a že aj napriek odfláknutiu sa vám bude diel páčiť. :-D

Ráno som sa zobudila na neznáme svietenie slnka na moju tvár. Bol to nezvyk zobudiť sa na ten nepríjemný pocit.

Len čo sa prešmykol okolo Sasoriho do sídla musel si v duchu ponadávať sám na seba, že ho lepšia hovadina napadnúť nemohla. Veď ani nemohla. Nato aby si našiel iné odôvodnenie pre balíček, ktorý niesol v ruke by musel prestáť pred Sasorim dobrých pár minút navyše než by ho napadlo niečo čomu by uveril aj on sám. Ako sa venoval svojim myšlienkam, v tom niečo do neho vrazilo. Deidara sa zorientoval a všimol si že pred ním na zemi sa rozvaľuje Tobi chytajúc sa za hlavu.