Tieň padlého listu

Stíš svoj hlas. Nesmieš ho počuť. Hlas obra a závisti. Skazy, ktorú si schoval do každej myšlienky. Tie ostré slová, plné jedu, musia ostať v úkryte a bezpečí tvojej mysle. Len tam sa môže zrodiť najčistejší druh nenávisti. Plodenej rokmi a rokmi dlhého potláčania.
Pomedzi temné konáre, vysoké a hlboké náruče mŕtvej prírody, sa plaz v ústrety osudu, ktorý si si vytvoril. Ruky zovri v chladné dlane. Privri oči a naslúchaj.
Počúvaj vietor, ktorý veje k moru. Na širokých lúkach bez stopy miznú živôtiky. Otláčal si dlane do krvi. Otláčal si telo do krvi. Zaznamenal si posledný úder svojho srdca. Vedel si, že nevie pravdu, a predsa si sa vybral proti nemu.
Tak sa vykúp v krvi, aby si sa oslobodil. Zodri špinu na svojej tváre. Zodri sa do krvi a vylej ju von, na zem. Nechaj vyrásť nové srdce, očistené od jedovatých myšlienok mysle.
Umri ako blázon, naroď sa ako hrdina.

Usadil sa na zem a čakal. Čakal na posledného človeka, ktorý padne a stane sa kobercom k jeho večnosti. Kobercom mŕtvol v poli kovovo zapáchajúcich kvetín. V mysli si potichu odpočítaval. Sekundu za sekundou. Predstavoval si ako sekundová ručička krúži donekonečna a nezastaví sa. Nekonečný čas a priestor uzatvorený v kruhu.
Vždy mal dosť času na to, aby sa jeho plány uskutočnili. Dokázal vydržať a prežiť celkom sebestačný. Nikoho na konci už nepotreboval. Na to, aby sa stretli dve osoby, nepotrebuje masy.
V bývalej netrpezlivosti našiel pokoj a výdrž. Ak niekto niečo veľmi chce, zastaví sa až predtým. Ak cez nebude môcť prejsť, a zničiť to, vezme si to a privlastní.

Hlboké údolie sa rozpínalo do diaľky. Bolo obkolesené stromami a končilo až za horizontom, v ktorom sa rozpínali vysoké štíty hôr. Brána legendárneho mesta dymila do tla. Posledné temné chmáry stúpali hore k večernej oblohe. Navôkol nebolo počuť jediného vtáka, jedinú včielku.
„Človeka to veľmi raní, keď nemá, kam by sa vrátil.“ Pristúpil bližšie k postave sediacej pri rozpadnutom múru Konohy. Kamene sa váľali okolo a pach horiaceho dreva bol vo vzduchu tak hustý, akoby bol odjakživa jeho súčasťou. „Neskoro si prišiel domov, Sasuke.“
„Naruto,“ zastavil sa v počítaní Sasuke, „a kde si bol ty, že máš odvahu mi toto povedať?“
„Hľadal som ťa.“
„Vtipné,“ pousmial sa Sasuke, „ja som hľadal teba.“
Obaja sa odmlčali. Pokúšali sa odhadnúť myšlienky toho druhého. Nič, len tichý, sladkastý zápach po smrti. Kvetiny s oťaženými hlávkami padali k zemi a pomaly vädli. Keď človeku vezmú slnko, nie je jediný, kto trpí.
„Nepriateľ je za nami, Sasuke. Nemáš pre čo iné bojovať.“
„Chceš, aby som sa k tebe pridal?“ Pozdvihol hlavu a zadíval sa do modrých očí. Vpíjal sa do ich hĺbok, aby v tých bránach odhalil akýkoľvek skrytý úmysel. Prerazil si tvrdosť bojovníka, odvahu ninju a skončil na krehkom ľade Narutovho vnútra, ktorý delil od neho beštiu.
Sasuke si povzdychol a postavil sa. Podišiel k Narutovi a zastavil sa pri jeho boku. Ruky založil na hrudi a zadíval sa k lesom, ktoré obkolesovali Konohu. Naruto otočil mierne hlavu jeho smerom. Jeho pohľad však stále padal na trosky jeho rodného mesta.
„Obaja sme skončili ako sebci. Nemali by sme sa hnať za hlúposťami.“ Odvetil nakoniec Sasuke.
„Sasuke!“ Zvýšil hlas Naruto a zaťal dlane v päste, „sebeckosť je to, že sme milovali náš domov napriek všetkým udalostiam? Nie Konoha ti vzala rodinu, nie nevinní ľudia v nej. To tí, ktorí nám teraz vzali ešte aj domov!“
„Prestaň už s tým!“ Odvrkol chladne Sasuke a otočil sa na neho, „ak by to nebolo tak správne, tak by som to tak necítil,“ nahol sa mu bližšie k tvári, „ten vnútorný pokoj v duši.“
„Sakra!“ Zreval Naruto a chytil ho za golier. Pritiahol ho k sebe a prebodol temnú hladinu jeho očí ako ľadový šíp, „pokoj v duši! Tomuto hovoríš pokoj v duši?!“ skríkol na neho znova, „kde vidíš svoj problém na tomto spálenom mieste? Odplácaš sa vždy len na vlastnej bolesti! Tak sa to nerobí!“ Pustil látku Sasukeho haleny a nechal ruky padnúť vedľa tela.
„Mrzí ma, že nemáš domov Sasuke. Vždy ma to mrzelo, že nevieš, kde patrí tvoje srdce.“ Odtiahol sa od neho. Chvíľu vyčkal na mieste a potom sa pohol preč od spáleniska a veľkej dymiacej mohyly jeho rodného mesta.
„Teraz sa chceš pomstiť Naruto?“ Zvolal za ním Sasuke, „keď si odmietal pravdu a vždy si si vyberal ľahšie a svetlejšie cesty? Temnotu a nenávisť, porazíš len temnotou a nenávisťou!“
„Vždy sa nájde nejaké svetlo.“ Odvetil Naruto a rozišiel sa cestičkou potrieštenou červenými kvapkami do lesa.
Spôsob pomsty je predsa vždy na danom človeku. Ale dôvod, ten si človek nevyberá. A nech je jeho dopad akokoľvek skutočne bolestivý, ak s ním nemôže žiť, nedokáže potlačiť svoju zúrivosť a sám seba. Ako veľmi musí byť človek silný, aby odpustil a zabudol na niečo, čo zmenilo z ničoho nič, jeho celučký život? Zrejeme nestačí prijať len pomocnú ruku a úsmev.
Temnota sa rozpína tam, kde je svetlo.

Vojsko bolo na ústupe už niekoľko hodín. Vracalo sa do tábora. Svet sa mal pripraviť na nový svetový rád. Hlboké oči mali pritiahnuť k sebe šedý kus prašného kameňa na oblohe a objať ho vo svojej jedinečnej moci. Madarovi však chýbal jeden jediný kúsok. Nemusel ho už hľadať a loviť, vedel veľmi dobre, že príde za ním, a jeho koniec bude neodvratný. Zbierka sa naplní a svet bude žiť v pokoji a mieri.
„Uchiha-sama!“ klonilo sa pár osobných strážcov, „dovoľte nám sprevádzať Vás!“ obaja sa uklonili ešte hlbšie. Madarov pohľad spadol na oddanú dvojicu. Bolo krásne vidieť splnené sny v skutkoch. Nič je krajšie, ako keď človek má sen, ktorému sa odovzdajú aj iní.
„Nie som proti.“ Odvetil stroho a rozišiel sa preč. Okolo zranených, stonajúcich. Skrz zoťaté a poráňané figúrky tvrdo vyhratej hry. Človek len skopával a búchal do svojho nepriateľa. No nikdy neprišlo na to, aby ho odpratal z bojiska. Svojich ranených a zlomených si odnášali našinci. Tak sa stával boj chladnokrvnejším než akákoľvek hra.

Zdalo sa, že jeho životné cesty vždy skončia len na jednom mieste. Ako veľmi dokáže byť človek spätý s minulosťou, aby ju dokázal tak efektívne pretláčať do prítomnosti?
Konoha.
Len obyčajné kamenné múry a predsa poskladané z toho najdrahšieho. Z kúskov ľudských sŕdc.
Zapadajúce slnko sa ponáralo za ostré kulisy hôr. Prázdny a tichý svet obkolesoval kráčajúceho pána. Každý jeho krok bol len ozvena jeho samotného. Nič viac mu neodpovedalo. Prázdny a potemnený svet pod ťažobou veľkého otáznika. Bude svet, jedinečného bojovníka, temný a šialený, alebo len letmá kreatúra vznášajúca sa na nebi v podobe splnu Mesiaca?
O chvíľu sa pred ním začali vynárať ruiny mesta, ktorému so všetkou úctou kedysi slúžil. Pokoril ho a zničil. Na tomto mieste, padnutého listu, skutočne padne posledný odpor. Zrazí ho k zemi, odtrhne z konára ako suchý list. Zovrie v dlani a rozpráši vo vetre.
Bude koniec.
„Vedel som, že prídeš.“ V rozbúranej uličke, kde kedysi stála radnica, stál Naruto. Teraz len v kope kamenia, ktoré sa zmenilo na historickú ruinu. Na padlého a pošliapaného panovníka. Všetko na vôkol bola len troska jedného veľkého, spoločného sna, ktorý stál niekomu v ceste. Keď sa človek snaží niekoho presvedčiť, že je jeho úmysel správny, príde na to, aké sú úmysly ostatných zlé? Alebo je len sebecký špekulant a snaží sa pretvoriť sny ostatných?

Tá rozprávka, čo si pamätáš, o vtáčikovi a píšťalke. Vždy priletel na jej zvuk. Postavil sa do okna a počúval. Každá vec, sťa príjemná a nevinná, v rukách šialenca pokorí nevinnosť a prevráti vonkajšok na rub. Krvavú kúpeľ a šialený smiech.
Rozprávka o vtáčikovi, ktorý vletel do okna za správnou hudbou, do nesprávnych rúk.
Venoval som ti môj sen. Vložil som ti ho do rúk s úsmevom.
Buduj a ži.

„Zvláštne to miesto, tento svet, nemám pravdu?“ Opýtal sa Madara po chvíľke ticha, „stáť opäť na pôde, ktorá mi bola tak drahá. Teraz je sčernená plameňom spravodlivosti.“
„Nie je tá spravodlivosť krutá?“ Opýtal sa Naruto. Stál chrbtom k zapadajúcemu slnku vnárajúceho sa do priepasti nekonečného kruhu času a priestoru. Posledná hrejivá spomienka. Už v živote nevidieť ruinu jeho srdca. Nikdy sa nepozrieť na pád toho, na čom zakladal všetky svoje sny a budúcnosť.
Sny sa proste rúcajú.
Taký je život.
„Ale je spravodlivá!“ Odvetil Madara. Všimol si, že celý deň fúka príjemný západný vetrík. Mienil tak ostať celú noc, ako nekonečný kolobeh jedného momentu, ktorý ešte neskončil. Potom ustane a rozplynie sa. Všetko sa zmení. Úplne všetko sa zmení.
„Obetuj sa pre dobro zeme Naruto. Obetuj sa a budú ti vďační za nekonečný mier a lásku.“ Roztvoril svoju náruč pred celým očakávajúcim svetom. „Nie je to úžasné pomyslenie? Byť drahokamom na korune?“
„Navráť... Navráť mi moje sny!“ Zvolal Naruto, „chcem svoje sny!“ Skríkol. Vybehol proti nepriateľovi poháňaný prudkým pohybom emócii vo svojom vnútri. Kunai letel za kunaiom. Na nich zaviali lístky. Na neosvetlenú stranu padlej Konohy padal klon za klonom proti Madarovej sile až do originálu, ktorý sa prezradil slzami v očiach.
„Si rozrušený, Uzumaki Naruto.“ Odrazil ho Madara a zopäl ruky, „chceš aby to bolo rýchle a bezbolestné?“
„Nedám ti ho!“ Šepol si skôr pre seba so sklonenou hlavou Naruto, „ak je moja smrť jediný spôsob, ako zastaviť toto šialenstvo...“
Madara spozornel a pozorne sa zadíval na chvejúce sa Narutove telo. Prečo si človek ako on uvedomil až teraz, že Narutovi vzal všetko, čo miloval, a nemá viac dôvod ostávať na tomto svete? Možno si jednoducho len neuvedomil, že Naruto nie je tak silná bytosť v srdci, aby uniesol tak obrovskú stratu, ktorá sa nedokázala ani vtesnať do jeho srdca pretekajúceho žiaľom.
„Kyuubi neumrie s tebou!“
„To sa ešte uvidí,“ usmial sa Naruto tajomne, „možno chce umrieť.“
„Táraš samé hlúposti.“
„Kto vie? Skús ma ochrániť pred mnou samým.“
Spoza ruín vyskočili dvaja ninjovia. Ostali stáť na polo rozvrátenej ruine.
„Slová zlomeného úbožiaka!“ Rozhodol sa dokončiť svoju pečať Madara, keď sa zastavil, „chyťte ho, nech vidí, čo spôsobil a znáša to ďalej.“ Stiahol ruky dole a schoval ich do rukávov plášťa, „s úbožiakom bojovať nebudem.“
„Rozkaz!“ Obaja chlapi skočili dole. Stačí zviazať, potiahnuť a dostať veci na správnu mieru tak, ako to Uchiha-sama mal v úmysle už tak veľmi dávno.
Naruto sa nebránil. Len stál a nechal, aby sa ho horúce dlane ninjov dotkli na ramenách. Tento dotyk však bol krátky. Ozvalo sa len lámanie a trhanie. Chrčanie a krik. Naruto sa otočil a pohliadol na telo padajúce v temnom plameni k ešte temnejšej zemi. Druhý ninja odskočil na múrik a čakal na príkaz.
„Bastard.“ Zovrel päsť Sasuke a vrazil ňou do Narutovej tváre, „bastard sku*vený!“ Vzal ho za lem plášťa a zatriasol ním.
„Keď človek stratí všetko, ide ďalej. Pretože na svete je vždy niečo, čo sa dá nájsť!“ Zvolal na Naruta, ktorého pohľad bol skalený a zoslabnutý.
„Pre koho to mám robiť, keď neostal nikto, komu by to pomohlo?“
„Seri*š ma!“ Zvolal znova a nasledovnou ranou, ktorú mu Sasuke dal, padol Naruto samovoľne na zem. Nebránil sa. Padol a chcel padnúť.
„Hľadal si ma, nie?!“ Pohliadol na neho zhora. Rukou zvieral pevne rukoväť katany až mu beleli hánky. Mal pocit, že keby ešte pritlačil, tak ju rozdrví.
„A ty mňa.“ Odvetil sucho Naruto.
„No tak asi všetci nezmizli, nie?!“
„Sasuke..“ Pohliadol hore Naruto. Kedy sa táto osoba, zapletená do vlastnej temnoty, ukázala v jeho svetle? Vari bol koniec tváre Uchihu, ktorý zakalil svoje srdce tmou, aby mohol byť krutý tak, ako si to jeho cesta vyžadovala? Vždy keď príde koniec jednej cesty, ukáže sa rázcestie. Odísť od bolesti, alebo pokračovať sám ako zlomený kvet vo vetre tŕnistou, tupou a prázdnou cestou, kde už nič nečaká?
Lenže ak sa človek bojí pustiť bolesť zo srdca, môže sa stratiť navždy.

Ak sú tie sny tvoje, prečo ich núkaš iným? Je to vari váš spoločný sen? Prebrodiť sa špinou a dať niekomu hotový sen na stôl? Možno si ho nezaslúži. Nezaslúžia si človeka, ako si ty.
Môžeš sa ostať len vláčiť sa po ceste a zbierať svoje sny pre iných ľudí.
Ale na čo sú ti, keď ich nevieš použiť.
Nemáš ich komu ukázať?
Mnohých ľudí sa tvoj sen dotkne.
Ale nikdy im ho nedávaj.
Nevnucuj.
Čo je tvoje, je tvoje.

„Uchiha, Sasuke.“ Spozornel Madara, „naše cesty sa rozišli už dávno. Stratil si sa mi z dozoru a teraz sa ukazuješ, pretože...?“
„Ako si povedal, naše cesty sa rozišli. A tak sa rozišli i ciele a priority.“ Odvetil Sasuke.
„Budeš bojovať očami svojho brata?“
„Budem bojovať so svojim bratom. Evidentne stále nerozumieš, čo sa stalo. Niektorí ľudia sa nezmenia.“ Rozhodne on, Sasuke Uchiha, nemienil žiť v nadvláde a genjutsu starého pojašeného idealistu. Všetky myšlienky, nech znejú akokoľvek úžasne, majú svoju odvrátenú tvár. Tak isto ako Mesiac, ktorý sa snažil Madara zneužiť. Všetko má svoje dve tváre, ktoré sa časom ukážu.
„V tom prípade nemám na výber.“ Červené oko sa stiahlo do čiernych tvarov. Rýchla pečať v rukách mocného človeka, začínala razantne meniť osud dvoch ľudí, ktorí si boli dlhé roky tak cudzí.
Biele svetlo sa spojilo s temnotou plameňa a spoločne dva živly ako jing jang zaútočili na tŕň v päte, ktorý sa tak bolestivo ozýval.
„Len uvoľni tú beštiu v sebe!“ zvolal Madara. A až sa ozve, ovládne ho, celého Kyuubiho. Opäť a znova sa dostane cez jeho myseľ, do jeho vnútra a pohltí ho. Bude len jeho a celý svet s ním.
Sasuke sa pretočil poza Narutov chrbát a vystrelil amaterasu šíp smerom k Madarovi. Naruto sa rozbehol a s krikom vtisol rasengan do temne letiaceho šípu. Ruku mu na okamih zaplavil čierny zákal ohňa, ktorý preletel smerom k Madarovi.
„Všetko je len priestor.“ Madara zatlačil rukou na čiernobielu zmes sily, aby porazil tak Narutove odhodlanie. Ako hra dvoch bábok, ktoré sa neustále preťahujú o svoje kráľovstvo. Sila ktorá tlačí do druhej. O krok späť a zase o krok dopredu. Tak, ako sa to ťahalo šialenú dobu. Pevné nitky bez človeka, ktorý by za ne ťahal.

Keď vtáčik sedel na bydielku vo svojej klietke, napadlo ho, že by mohol umrieť. Jeho duch by sa oslobodil a šialený flautista by nikdy nedostal jeho ducha. Akoby ale potom letel opäť a znova za melódiou, ktorú tak veľmi miloval, keby sa vzdal?
Nebol by pokojný ani na okamih. Jeho duch by blúdil a hľadal krásu, po ktorej tak túžili. Ktorú toho dňa mal počuť.
Všetky sny sú úbohé, keď človek krotí svoju fantáziu.
Kde je tá sľubovaná harmónia slobody, ktorú mu sľuboval?
Sladká pieseň v krutých rukách.

„Sasu-ke...“ Vydýchol Naruto a jeho telo sa prepadlo k nohám Madaru. Čepeľ katany sa vykrútila od chrbta zo srdca, ktoré na malý okamih opäť zaplavila túžba a sila. Padať a neodraziť sa naspäť. Vtedy to ešte šlo. Ruky sa k nemu naťahovali. Teraz len padal a jeho telo klesalo.
Krvavá rana sa rozpila na plášti. Srdce prasklo a posledná vôľa a odhodlanie sa prelomilo v slzy na tvári Naruta.

A letel si vtáčik, letel za sladkou melódiu... Letel si... A padol.
Kruto si padol do sladkej lži.

V modrých očiach odzrkadľujúcich slzy sa vznášala otázka. Tak krátka a boľavá ako samotná rana. Prečo je život tak krehký? Chcel sa opýtať, keď srdce praskalo a nechalo pretiecť všetky sny a odhodlanie. Vtedy, keď najviac dúfate a znova stojíte na nohách, niekto vás bodne do chrbta. Slovom, alebo nožom.
Ale bodnú vás.
A to je tá krutá životná irónia.
Bodnú vás.
Zakalené oči vnímali telo za telom, tvár za tvárou. Úsmev bez očí. Tvár bez tela. Všetky mená sa vytratili z tvári a klesali do kameňa a hliny. Veľký, červený koberec slávy močený v krvi.
„Sa-suke...“ Šepol Naruto. Pery sa posledný krát zachveli. Otázka... Chcel ju položiť. Vyriecť ju. Bola potrebná a tvrdá. Temné nebo plné hviezd. A chcel len jednu jedinú hviezdu, ktorá by vyniesla otázku.
Uchiha sa sklonil nad telo potrieštené krvou. Vtedy posledný krát videl Naruto obraz krutejší než samotné hladné myšlienky Madaru. Chladná a bezcitná bytosť. Kde je temnota tam nie je svetlo. Kde je svetlo, je tieň. A tieň je temný.
„Žiješ? Sasuke...?“ Vypadla otázka z úst.
Chladná, bezcitná a mŕtva bytosť.
Už nezvlietne.

Vieš čo je pád? Nie keď si vtáčik zlomí krídelko. Nie je to ani vtedy, keď si zlomí nožičku. Je to vtedy, keď vidí pred sebou les plný príležitosti a vletí do tvrdého kmeňa.