Veci sa nikdy nedejú dvakrát!

POZOR! Spoiler!

Tak som sa snažila napísať pár riadkov. Dúfam že sa vám to bude aspoň trošku páčiť. Predom sa ospravedlňujem za chyby Prajem pekné čítanie

Bol krásny slnečný deň a po Konohe sa prechádzala mladá čiernovlasá Kunochi. Deti sa hrali na ulici na ninjov a hádali sa, kto z nich bude Uzumaki Naruto.
„Ty si bol Naruto včera, dnes chcem byť Naruto ja!“ Kričal malý chlapec po staršom chlapcovi. Čiernovlasá Kunochi sa len pousmiala.
„Naruto, kto by si bol pomyslel, že práve ty budeš niekedy hrdinom Konohy a celého sveta Ninjov? Kto? To je otázka... No predsa ja. Ale kto je to ja? Dievča, ktoré v teba jediné verilo. Len ja jediná som už na akadémii vedela, že tie tvoje slova o tom, ako raz budeš najslávnejší a najmocnejší Hokage sa jedného dňa splnia. Všetci sa ti posmievali a urážali ťa.
Títo ľudia sú dnes tvojimi priateľmi, a ja? Mňa si si nikdy nevšímal... Vždy si mal oči len pre Sakuru. Áno, Sakura, ktorá bola prvá v rade, keď sa ti niekto smial. A ja? Ja som bola pre teba vždy len vzduch. Ani si poriadne nevedel, že existujem! Ani keď som ťa zachránila pred Peinom, vyznala ti svoje city a potom skoro zomrela... Ani potom som pre teba nič neznamenala. Vždy si mal oči len pre Sakuru, ktorá ťa s veľkou radosťou fackovala. Každý sa na tebe smial, aký si úbohý. Aj teraz sa všetci smejú. Všetci, len ja nie, ale aj tak ma nevidíš. Odmietol si ma ako starú handru, ponížil ma pred všetkými, a teraz sa na mňa ani nepozrieš. Pamätám si to, ako by to bolo pred malou chvíľou, ako si ma vtedy tak ponížil...

*Bola noc, nad Konohou svietil veľký okrúhly mesiac, a okolo neho žiarili hviezdy. Všetko sa zdalo také čarovné a krásne. No zdanie môže klamať. Hinata sa prechádzala po lese a obdivovala krásnu oblohu. Zavrela oči a myslela na to, aké by to bolo, keby pri nej teraz bol Naruto, keby boli spolu, držali sa za ruky a spolu sa smiali. Zavrela oči a predstavila si túto chvíľku. Zrazu je však niekto chytil za plece.
„Hinata...“ Bol to Naruto. Hinate sa rozžiarili oči. Myslela si, že sa jej splní sen. Že táto noc bude naozaj čarovná, a že odteraz nebude len ona, ale budú oni.
„...musíme sa porozprávať.“ Povedal Naruto vážnym hlasom. Netváril sa šťastne, no Hinata si to vôbec nevšímal. Myslela na to, ako jej Naruto povie, že aj on ju miluje, a aký bol hlúpy, že si to neuvedomil skôr.
„Hinata, prepáč mi, že som za tebou neprišiel skôr, ale vieš, teraz, keď som Hokage, mám toho naozaj veľa.“
Hinata myslela že odpadne. Myslela si, že sa Naruto naozaj vyzná. Že táto noc je naozaj čarovná. Že táto noc patrí im dvom. Ale zdanie naozaj klamalo.
„Hinata...ja viem, že ma miluješ. Je mi to naozaj ľúto, ale ja milujem Sakuru-chan. Prepáč.“ Povedal Naruto, otočil sa, a zmizol.
Hinata, tam ostala stáť, a nezmohla sa ani na nádych. Naruto jej vyrazil dych. Podlomili sa jej kolená. Spadla na zem a rozplakala sa.
„Prečo? Prečo práve Sakura? Veď ona miluje Sasukeho. Aj keď je Sasuke preč, je to kriminálnik, ale ona miluje len jeho. Sakura, si z teba vždy robila len srandu. Vždy ťa len fackovala a smiala sa na tebe. Ponižovala ťa. Prečo? Naruto?! To pre teba nič neznamenám? Prečo si ma tu takto nechal?“ Hinata sa ešte dlho chúlila na zemi, plakala, a premýšľala, prečo ju takto Naruto odkopol. Ako nejakého prašivého psa.
No zrazu Hinata začula niečí hlas.
„Sakura si ho nezaslúži. To dobre vieš!“
„Kto to je? Kde si? Byakugan! Kde si? Nikoho nevidím.“
„Kto si? No vďaka...kto som? Ty ma nepoznávaš, Hinata?“
„Nie, neviem kto si.“
„No tak... mysli Hinata...mysli...“
„Kto si? Ukáž sa mi!“ Hinata ešte dlho prehľadávala okolie Byakuganom, ale nikoho nenašla, a už ani nepočula. Sadla si na zem, chytila sa za kolena a po tvári sa jej znova rozutekali potôčiky malých sĺz. „Prečo...prečo sa so mnou nikto nechce ani rozprávať? Komu som čo urobila? Prečo ma každý trápi?“
Hinata si utrela slzy, postavila sa a smutná odišla domov.

Doma ju už čakala Hanabi.
„Ale, ale... pozrime sa, kto že nám prišiel? Najväčšia chudera z Konohy, ktorú odmietol najväčší blázon. Hinata, si fakt úbohá. Ešte ani ten hlupák Naruto ťa nechce.“
„Naruto je Hokage! Nie je to Hlupák... nie je to hlupák!“ Povedala Hianata, potom sa opäť rozplakala a utiekla do svojej izby. Tam sa zamkla a ďalej plakala.*

„Vtedy si ma veľmi sklamal Naruto. No nie tým, že si ma odmietol, ale tým, ako. Nechal si ma v lese ako handru, a po celej Konohe si rozšíril, že si ma odmietol, že vieš, že Sakura miluje len Sasukeho, ale že veríš, že raz bude tvoja, a že odmietneš každú, tak ako mňa. Vraj ti nebude vadiť čakať na Sukuru aj sto rokov, ale chceš len ju. Toto ma najviac zabolelo, Naruto. To, že si povedal moje meno, to, že si ma zosmiešnil a ponížil. Ani nevieš, aké ponižujúce reči o mne tvrdili staršie ženy. Vraj som otehotnela s nejakým cudzím chlapom, ale ten ma nechal, a preto, že ty si bol už Hokage, tak som sa doplazila za tebou. Vraj si ma aj mal rád, ale že som ťa sklamala a preto si ma odmietol. Ešte ty si bol ten chudáčik, a zo mňa je v očiach celej dediny len posledná š*apka. A ty si nič z tých rečí nepoprel. Veľmi si ma sklamal Naruto. Vtedy som už nechcela ani žiť. Chcela som sa zabiť Naruto. To všetko pre teba. Včera nebol pekný deň Naruto.

*Hinata bola zúfalá. Celá Konoha, aj s jej rodinou, si o nej mysleli len tie najhoršie veci, aké si len človek môže myslieť o žene. Raz v noci, keď išla domov z misie, ju zastavila nejaká stará žena.
„Hej, ty! To ty si tá mr*cha, kvôli ktorej je náš Hokage smutný. Nedokáže sa na nič sústrediť. Nedarí sa mu vymyslieť žiadne nové taktiky. Preklínam ťa!“ Hinata si najprv myslela, že žena myslí Sakuru. Otvorila ústa, aby žene vysvetlila, kto je.
„Preklínam ťa ty mr*cha z Hyuuga klanu!“ Hinatou len trhlo. Takže nie. Žena myslela ju.
Utekala domov, behom vošla do svojej izby a zamkla za sebou dvere. Otvorila malú truhličku, v ktorej bol maličký zvitok. Urobila pár pečatí a zo zvitku vyšla katana, ostrá ako dračie zuby. Katana patrila Hinatinej mame. Tou katanou cez tretiu veľkú vojnu ninjou zabila 153 nepriateľov a potom vyčerpane padla. Pre Hinatu to bola jediná vec po mame. Hanabi tú katanu nikdy nevzala ani do ruky, opovrhovala ňou so slovami, že tá katana je prekliata. Preto zostala Hinate. Hinata vzala katanu do svojich jemných rúk a priložila ju na svoj útly krk. Po tvári jej stiekla jedna jediná slza. Zdvihla katanu s úmyslom skončiť svoj život. A vtedy sa to stalo znova.
„Si slabá, Hinata!“ Hinata opäť počula ten čudný hlas, ako vtedy v lese. Katanu chytila pevnejšie, aktivovala svoj Byakugan a postavila sa do obrannej pozície.
„Kto si? Ukáž sa!“ Ale ten, komu hlas patril, sa neukázal. Hinata sa zamyslela nad tým, čo chcela spraviť a hrôzou sa zdesila. Potom odložila maminu katanu späť do zvitku, ľahla si na posteľ, a snažila sa myslieť na niečo pekné, no nič ju nenapadlo. Preto aspoň zahnala škaredé myšlienka a snažila sa zaspať. Po pár minútach už tvrdo spala. Ráno sa zobudila a šla sa prejsť.*

Hinata prechádzala okolo hláv Hokage. Práve dokončovali vytesanú hlavu Naruta. Hinata len s nechuťou odvrátila zrak a snažila sa nemyslieť na nič, čo s ním malo niečo spoločné. Zrazu zbadala Ino. Išla k nej, aby ju pozdravila, ale všimla si, že Ino plače.
„Ahoj Ino...čo sa ti stalo?“
„Sakura...je mŕtva!“
„Čo?“
„Niekto ju zabil. Našli ju ráno v jej byte.“
„To je strašné. Kto to bol?“ Hinata sa rozplakala tiež.
„To sa ešte nevie, ale chudák Naruto...úplne sa s toho zbláznil.“
„To je strašné! Prepáč, ale ja už musím ísť.“ Povedala Hinata so slzami v očiach.
Chudák Naruto, určite je mu to veľmi ľúto. Ako sa asi môže cítiť? Nie! Ako len môžem na neho znova myslieť? Ako ho môžem ľutovať po tom, čo mi urobil? A čo Sakura? Veď je to strašné, čo sa jej stalo. Niekto je zavraždil, nevie sa kto, a čo robím ja? Ľutujem Naruta. Ľutujem niekoho, koho by som mala nenávideť, preklínať a opovrhovať ním! Myslela si Hinata a odišla do lesa, kde ju vtedy Naruto nechal len tak opustenú.
„Načo si sem prišla?“ Ozval sa zase ten hlas.
„Kto si?“ Pýtala sa Hinata pokojne. Pokojne preto, lebo tento hlas už počula viackrát a vedela, že jej neublíži. Aspoň si to myslela.
„Stále nevieš?“ Vysmieval sa jej hlas.
„Nie, neviem. Ale asi budeš nejaký úbožiak, keď sa bojíš ukázať mi tvár.“
„Neviem, kto je tu väčší úbožiak ako ty! Alebo si zabudla, aké reči chodia po Konohe?“
„Nezabudla. Nezaujíma ma, kto si. Buď sa ukáž, alebo ma nechaj na pokoji!“
„Odvážne slova, od takej nuly. No dobre, sama si si vybrala! Ale varujem ťa! To, čo uvidíš, sa ti páčiť nebude.“ Povedal záhadný hlas. Zrazu sa Hinata ocitla v čiernom priestore.
„Tak čo? Stále nevieš?“ Povedala výsmešne postava, ktorá bola zahalená v čiernote. Hinata nič nevravela. Postava sa len zasmiala a pomaličky pristúpila k Hinate. Konečne jej bolo vidno tvár. Hinata sa striasla.
„Ty...ty....“
„Áno Hinata. Ja...som TY! Ja som tvoje druhé ja!“
„Ale...ale...“
„Žiadne ale, Hinata. To nezmeníš. Ja som proste ty. Akurát som omnoho lepšia. Som silnejšia než ty.“
„Ale ako môžeš byť silnejšia, keď si ja?“
„Ako? Ty nevieš? Tak si polož otázku...kto zabil Sakuru?“ Hinata vypleštila oči. Teraz si na všetko spomenula. Ako si včera večer ľahla na posteľ. A potom? Znova ten odporný hlas. A zrazu si nič nepamätala. Iba to, že ráno našla katanu svojej matky pohodenú na zemi, a vedela, že ju pred tým, ako si šla ľahnúť, dala späť do zvitku.
„Ty...ty si zabila Sakuru?“
„Nie. Ja nie, ale Ty Hinata. To ty si ju chladnokrvne prepichla katanou. Nebrala si na vedomie to, ako Sakura plače a prosí o milosť. Katanou tvojej mamy. Hanabi asi mala pravdu, keď tvrdila, že je prekliata.“ Povedalo Druhé ja Hinaty s výsmechom.
„Nie! Ja nie! Ja som nechcela, to ty si ma donútila! Ale prečo Sakura?“
„Nezabúdaj, že JA som TY Hinata. Aj mňa bolí, ak ti niekto ublíži. Sakura bola zbytočná. Kvôli nej ti predsa toľko ublížili. Už nedopustím, aby ti niekto ublížil...“
Hinate sa po tvári kotúľali slzy. Myšlienky na Naruta, na Sakuru, na to čo urobila, bolo to na ňu veľa.
„Ó, skoro by som zabudla, vieš, kto je ďalší po Sakure? Kto ti to ešte tak ublížil? Naruto!“
„Nie! To nesmieš!“
„Ale áno, smiem. Tak ako Sakuru, zničím aj Jeho, a tvojimi rukami, moja drahá.“
„Nie! Ja ho milujem!“
„O dôvod viac, aby som ho odstránila. Teraz, ak dovolíš... Naruto je na druhom konci lesa sám. Ani nebude vedieť ako, a bude po ňom. Urobím to rýchla, neboj sa.“
„Nie! To predsa nemô...“ Hinata už nedopovedala. Jej druhé ja sa zmocnilo jej tela, a vyrazilo smerom k Narutovi. „Moje telo, čo si urobila?“
„Tvoje? Chceš povedať NAŠE! Nezabúdaj, že ja som ty. To ty teraz zabiješ toho blázna, nie ja.“
„Nie, to neurobím!“
„Nemáš na výber, Hinata.“ O malú chvíľu Narutine druhé ja zbadalo Naruta. Sedel na strome a plakal.
„Nie, prosím ťa! Ja ho milujem!“
„Buď ticho Hinata! Robím to pre teba.“ Hinatine telo sa postavilo pred Naruta.
„Hi-nata... Čo, chceš?“ pýtal sa Naruto, so slzami v očiach a Sakurinou fotografiou v ruke.
„Hm... pekne si ma privítal. Pekná fotka. Chudák Sakura, zomrela taká mladá.“ Povedala Hinatino druhé ja a po tvári sa jej zkotúľali slzy. Naruto sa postavil, objal Hinatu, a začal plakať. Hinatino druhé ja sa doširoka usmialo, ale Naruto to nevidel, pretože sa pozeral opačným smerom. Urobilo pár pečatí a zo zvitku sa vynorila katana Hinatinej mamy.
„Nie, prosím, nerob to!“ Prosila Hinata svoje druhé ja.
„Robím to pre teba.“ Odpovedalo jej druhé ja. Naruto však nič nepočul, pretože tento krátky a pre Hinatu tak bolestný rozhovor sa odohrával v jej vnútri. Hinatino druhé ja sa usmialo ešte viac a zasmialo so.
„Naruto, Naruto... Ts ts tsssss... Poviem ti moje malé tajomstvo. To JA som zabila Sakuru.“ Narutovi stŕplo celé telo a z úst mu vytiekol úzky pramienok krvi. Hinatine telo ho pustilo. On sa pozrel dole a zistil, že mu Hinata prerazila cez telo katanu, ktorú nechala stále v ňom a jej špička, celá od krvi, mu presvitala cez oranžovú mikinu, okolo ktorej bol už obrovský fľak krvi. Hinatino druhé ja sa nahlas rehotalo, pristúpilo k Narutovi a jedným prudkým pohybom z neho vytrhlo katanu. Naruto vykašľal krv, a potom spadol na zem.
„Prečo?“ Vydalo zo seba nevládne Narutove telo a potom sa z tých krásnych oceánovomodrých očí vytratil život.
„Nie!“ Kričala Hinata. Z obrovským problémom získala znovu nad svojím telom malú prevahu. Katanu chytila pevnejšie a vrazila si ju do tela.
„Prečo? Prečo si to urobila? Teraz, keď som sa za teba pomstila. Mala si znovu žiť!“ Nechápalo Hinatine druhé ja.
„Stále nechápeš? Ja som Naruta milovala a stále ho milujem. Aj keď som s ním nemohla byť, aj keď som trpela, kvôli tomu, čo mi urobil. Až teraz som si uvedomila, že som bola sebecká. V malom kútiku duše som však bola šťastná, pretože ON bol šťastný. Ty by si to mala vedieť, keď si ja, nie?“
„Som tvoje druhé ja. Som presný opak teba, to ti ešte nedošlo? Ja som to zlo v tebe. Musíš ma nenávidieť!“
„Mýliš sa! Som sklamaná najviac zo seba, aká som bola sebecká. Vďaka tebe, som si uvedomila, aká som bola vtedy hlúpa, keď ma Naruto odmietol. Vtedy som necítila lásku, bola som posadnutá. Ďakujem ti, za to, že si mi pripomenula, čo vlastne slovo láska znamená.“ Potom Hinata naposledy vydýchla. Všade okolo nej bola tma, no zrazu ju obklopilo krásne hrejivé svetlo, a čo bolo ešte zaujímavejšie, bol tam aj ON. Bol tam aj Naruto, ktorý keď zbadal Hinatu, tak sa k nej rozbehol a silno ju objal. Hinata nevedela, čo sa to deje.
„Na-ruto?“
„Áno, Hinata, som to ja. Teraz už všetko viem. Hinata, teraz už viem, že ťa milujem.“
„Ale...ale...“
„Hinata...“ Začula Hinata svoje meno, ale Naruto ho nevyslovil. Aj on sa čudoval, pustil ju a Hinata zrazu pred sebou uvidela svoju mamu.
„Mami...“ Hinata sa rozbehla k mame a objala ju. Keby mohla, šťastím by plakala.
„Hinata, ako si vyrástla... Si taká krásna, dievčatko.“ Povedala Hinatina mama a pobozkala dcéru na čelo.
„Mami, toto...“ Hinata ukázala na Naruta, „...je...“
„Viem, kto to je.“ Hinatina mama pohrozila Narutovi päsťou. „To ty si mojej Hinate zlomil srdce, a kvôli tebe ste teraz tu.“ Naruto sa naozaj zľakol a len nasucho prehltol.
„Mami... To nie je len jeho vina, ale...“ Hinata nedopovedala, lebo jej matka ju zdvihnutím ruky zastavila.
„Mám ťa veľmi rada, a nielen ja, ale celá Konoha a hlavne tamten...“ znova ukázala na Naruta „Teraz choďte! A zapamätaj si Hinata, že veci sa nikdy nedejú dvakrát!“ Ešte sa na Hinatu mama poslednýkrát usmiala, a potom Naruto aj Hinata začali v obláčiku pary miznúť, až sa úplne nevytratili.
„Hinata... Hinata...“ Hinata počula volať svoje meno a cítila, že ňou niekto jemne trasie. Pomaly a neisto otvorila oči. „Hinata...“
„Na-ru-to-kun...“ Bol to Naruto, kto ňou jemne triasol. Hinata si ale všimla, že plače. „...ty...plačeš?“ Naruto sa pousmial a utrel si slzy.
„Hinata...hrozne som sa bál, že sa ti niečo stalo.“
„Prečo si si to myslel?“
„Vôbec si nereagovala na volanie.“
„As, som len tvrdo zaspala.“
„Hinata...neviem, čo by som robil, keby sa ti niečo stalo... Hinata... Ja ťa milujem!“
„Naruto, nemusíš to robiť. Ja viem, že miluješ Sakuru. Nemusíš mi to hovoriť, neľutuj ma, prosím ťa.“
„Ale, ja to myslím vážne. Sakuru som nikdy nemiloval, aj keď som si to vždy myslel, ale bola to len chabá posadnutosť. Ver mi, milujem ťa.“ Potom sa jej svojimi modrými očami zadíval do tých jej krásne fialových.
„Verím ti, Naruto.“
Potom sa Naruto jemne dotkol Hinatiných pier a pre oboch sa zastavil čas. Nad nimi žiaril obrovský mesiac, ktorý na nich žiaril a okolo neho veselo poskakovali hviezdy. Keď kvôli nedostatku vzduchu ukončili bozk, potom sa objali a spolu ruka v ruke odkráčali do Konohy, pričom ich cestou sprevádzali mesiac a žiarivé hviezdy, no jedna hviezda práve padala ponad Naruta a Hinatu a Hinata vedela, že táto hviezda patrila jej mame. Len sa pousmiala a stisla Narutovu ruku silnejšie.