Nový vek Konohy (I.) 043: Preniknutie do Konohy
Tsunade sa na Niky zmätene pozrela. Z jej náhle negatívnej reakcie bola prekvapená. Stála celá rozklepaná a dúfala, presviedčala samu seba, že je to len sen. Že sa jej tá osoba len sníva. Krútila hlavou, rozhadzovala rukami a na čele sa jej od sústredenia objavili vrásky. Ale keď Niky znovu otvorila oči, tá postava i naďalej stála opretá o dvere a so záujmom ju pozorovala. „Je nejaký problém?“ opýtala sa Tsunade pokojne, akoby Niky nikdy nevybuchla. Tá sa k nej otočila s pohľadom plným zlosti a tresla ruku o stôl.
„Máte ten pocit?!“ skríkla na ňu a prstom ukázala na postavu pri dverách. „Prečo... prečo zo všetkých ninjov z Konohy to musí byť... práve ON?!“ Tsunade ignorovala všetky Nikyne reakcie, aj keď ruka na stole ju podráždila. Opätovala Niky pohľad plný autority, pokoja a uvoľnenia.
„Nerozumiem ti, Niky. Čo je zlé na ňom? Je to jeden z najschopnejších ninjov po Narutovi.“
„Pcha!“ vyštekla Niky podráždene. „Neverím, že on je tak silný.“
„Nejde len o silu.“ Kontrovala jej Tsunade. „Ako som povedala, je to ten najlepší a najschopnejší ninja. A musím ťa požiadať, aby si naňho naďalej neútočila. Rozumieš mi?“
„To nemôžete...“ V tom okamihu Niky pocítila ostrú bolesť v hrdle, až sa začala dusiť. Tsunade sa na ňu mračila a držala jej hrdlo pevne v ruke. Na to sa Kakashi postavil a veľmi opatrne do toho vstúpil.
„Prepáčte mi, Tsunade, že sa do toho miešam, ale nepreháňate to s tou silou?“ aj jemu venovala Tsunade mrazivý pohľad, na čo sa Kakashi usmial a dodal. „Dusí sa.“
Keď Tsunade povolila zovretie, Niky klesla na kolená a rozkašlala sa. Tsunade sa posadila späť do kresla, jednou rukou uchopila šálku a druhou mávla na hosťa, aby vstúpil a zatvoril dvere. Keď sa Niky postavila, až ju zamrazilo. Hosť stál po jej boku a venoval jej kamarátsky úsmev, na čo ona sa presunula ku Kakashimu z druhej strany a prebodla hosťa chladnými očami. Tsunade si nad touto situáciou povzdychla, ale už ju ďalej neriešila. Mohla len dúfať, že si k sebe tí dvaja nájdu cestu.
„Keďže sme sa už zoznámili,“ začala Tsunade, „vráťme sa k tomu hlavnému. K vašej misii. Ako som spomínala, kancelárov úkryt sa stáva prioritou. O tom chlapovi už nemáme informácie dlhé týždne a skutočnosť, že má u nás základňu nie je veľmi povznášajúca.“
„Takže, máme získať len informácie?“
„Pokúste sa zistiť čo najviac, Kakashi. Ale ak sa vyskytnú akékoľvek nečakané situácie, urobte čo môžete, aby sa neodhalil váš zámer či nepoškodilo dobré meno. Ale akurát tebe to hovoriť nemusím, Kakashi.“ A pozrela sa pritom na Niky. „Akékoľvek nezhody v tíme spôsobia neúspech. Je mi jedno, aké rozbroje medzi sebou máte, ale na misii a v jednom tíme, idú nezhody bokom. Rozumieš mi, Niky?“ Tá sa zatvárila kyslo a ťažko prehltla, akoby pregĺgala čosi nechutné, studené a slizké.
„Rozumiem.“ Zašeptala, že ju bolo ledva počuť, ale Tsunade v tom slove postrehla čosi viac. Že to nemyslela vážne. Na to je príliš tvrdohlavá.
Tsunade si rezignovane povzdychla a pozrela sa pritom na hosťa.
„Ďakujem, že si sem dnes prišiel.“ Prehovorila láskavo. „Ty aj Niky môžete odísť. Kakashi, ty tu prosím ešte ostaň.“
„Choďte. Zajtra vám poviem viac.“ Povedal im a obaja počkali, kým odídu. I keď sa Niky protivilo odísť s ním, nemala na výber, aj napriek tomu, že sa na Kakashiho dívala s prosbou v očiach. Opúšťať ho, zdroj svojho šťastia jej spôsoboval bolesť. Keď sa dvere zatvorili, počkali ešte chvíľu, kým neustali aj kroky.
„Tak? Čo myslíš?“ prehovorila po chvíli.
„Bude to veľmi náročné.“ Konštatoval. „tí dvaja sa nemajú radi. Aspoň Niky nie.“
„Neurobila som chybu, Kakashi? Verila som, že on je správnou voľbou.“
„V tom to nebude. Niky do poslednej chvíle verila, že s nami pôjde Naruto. A potom sa tu objaví on. Úprimne, bol som prekvapený, ale milo. Nepochybujem, že pre nás bude prínosom. Verím mu rovnako ako Narutovi, ale...“ pozrel sa jej do očí. „mám tušenie, že si ho nevybrala len z náhody. Musí v tom byť oveľa viac, Tsunade.“ Tá sa otočila k oknu a sledovala, ako ubúdajú aj posledné lúče Slnka. To, že Kakashi ju tak rýchlo prekukol ju štvalo, ale zbytočne by mu mala klamať.
„Máš pravdu.“ A otočila sa späť. „je v tom oveľa viac. Za posledné týždne ak nie mesiace sa toho veľa udialo. Celý svet sa začína meniť a... mám veľmi zlé tušenie niečoho blízkeho a strašného, Kakashi. Stále sa neviem zbaviť pocitu, že sme niekde urobili chybu. Že nič nejde podľa pôvodného plánu. Ani aliancia nevydržala.“ Tsunade sklonila hlavu ku stolu, ktorú si podoprela dlaňami.
„Možnože nevydržala, ale s tým sa dalo rátať už od začiatku. Vo svete je stále nerovnováha, ktorá zabráni akémukoľvek spojeniu národov. Je zbytočné uvažovať nad tým čo by sa mohlo stať, keby sa neudialo iné. Áno, urobili sme mnoho chýb, ale poučili sme sa z nich.“
„Naozaj?“ opýtala sa ironicky. „Máš pocit, že sa niečo zlepšilo? Len sa pozri na mňa. Na to čo chystám. Snažím sa obmedziť rade moc a keby som mohla... celú by som ju zrušila.“
„A práve preto budem stáť za tebou. A určite nie len ja. Ak sa naozaj rozhodneš zvrhnúť radu, urobím všetko preto, aby som ti v tom pomohol.“ Tsunade sa usmiala a rozosmiala.
„Rútime sa to záhuby, však?“
„Zrejme áno.“ Zasmiali sa obaja a Tsunade vytiahla fľašu sakého a dva poháre.
***
Kotetsu si zívol a pretrel si unavené oči. Zdá sa mu ako večnosť, kedy začal dnešnú službu a pri pomyslení, koľko tu ešte skysne... Službu mu nespríjemňuje ani tichá chladná noc sprevádzaná vetrom, akoby sa mu aj on vysmieval nad dnešnou službou.
„Neznášam tieto služby.“ Sťažoval si. „Prečo nemôžeme byť niekde v teple?“
„Sťažuješ si len preto, lebo si celú noc strávil v...“
„Dobre, dobre.“ Prerušil Izuma. „Ale poviem ti, pokojne by som tam zašiel znovu. Stále lepšie než sedieť tu a čakať.“
„Tak to vám službu spríjemním.“ Ozval sa ženský hlas a obaja už stáli na nohách, dívajúc sa do tmy ulice. Obaja škúlili do noci mysliac si, že sa im to napokon len zdalo.
„Už nám šibe.“ Skonštatoval Izumo.
„Presne.“ Súhlasil Kotetsu. „Už trpíme halucináciami.“
Na to sa ženský hlas zasmial. Tentoraz sa ozvali aj kroky. Z tieňov ulice vyhádzala ženská postava s dlhými čiernymi vlasmi a krvavými očami. Na to sa obom rozžiarili oči a usmiali sa.
„Kurenai? Si to ty?“
„Pravdaže.“
„Ale, čo tu robíte? Nemali ste byť na akadémií?“
„Dnešná hodina sa zrušila, tak som sa rozhodla, že pôjdem nakupovať a pozriem vás dvoch.“ A položila na stôl tašku s rozvoniavajúcim jedlom.
„To je pre syna?“ opýtal sa Kotetsu s rozšírenými zreničkami. Vôňa jedla sa mu dostala priam do brucha, ktoré mu bolestne zaškvŕkalo. Kurenai sa usmiala.
„Aj preňho. Je to celý otec. Udržať ho doma je nad moje sily.“
„Sarutobi Asuma bol skvelý chlap!“ pridal sa Izumo. A vynorila sa mu bolestná spomienka na vyškereného Hidana, ako si v kliatbe prebodol srdce a tým... Ale aby túto skutočnosť zamaskoval, nasilu sa usmial. Kotetsu sa na Izuma zamračil. Spomínať Asumovo meno bolo pre Kurenai vždy náročné. Z ničoho nič sa im Kurenai otočila chrbtom a pozrela na oblohu. Obaja si pomysleli, že nechce aby ju videli plakať.
„Vidíš, čo si urobil?“ hrešil ho Kotetsu. „Čo si zabudol, že pred ňou nesmieš spomínať jeho meno?“
„Prepáč, zabudol som.“ Obaja šeptali tak potichu, že ich nemohla počuť, aj keď stála od nich necelé dva metre.
„Ale vážne, už by...“ Izumo náhle zmĺkol. Prižmúril oči, dokonca nimi aj dvakrát mrkol, ale tá vec z jeho vzorného uhlu nezmizla. Zdalo sa mu, že vidí biele perie, ako sa vznáša po oblohe a dokonalými ladnými pohybmi letí k nemu. V tom z oblohy začali padať ďalšie biele peria, pričom pri pohľade na nich Izumo pocítil spokojnosť a úľavu.
„K-kureai?“ prehovoril Kotetsu s prekvapením. „Čo to robíš?“
Miesto jej odpovedi sa z diaľky ozvali zvončeky. Dokonalá symfónia súzvukov desiatich zvončekov pripevnených na čiernych klobúkoch.
„Prepáčte mi to.“ Hlesla a sledovala, ako sa obaja zvalili na stôl a zaspali.
***
Potom sa Kurenai otočila k bráne a sledovala, ako sa desať siluet blížia k nej. Jedna silueta sa rozplynula na mrak čierneho dymu, ktorý v tme splýval a Kureai ho uvidela len vďaka obrysom. Mrak dymu sa pred ňou rozplynul a povstal z neho muž v čiernom plášti s nakreslenými prameňmi jasne červenej krvi od krku až po koniec plášťa. Na tvári mal železnú masku a klobúk zakrýval zvyšok. Z tváre mu bola vidieť len šedá pokožka a tmavé červené oči.
„Ty musíš byť Kurenai.“ Oslovil ju šeptavý hlas, aj napriek tomu, že hovoril hlasne.
„To som.“ Odpovedala a snažila sa tváriť čo najvážnejšie. Cítila silu pohľadu tohto tvora. Nebol to obyčajný muž.
„Veľmi ma teší. Volám sa Spix a som kancelárovými očami i ušami. A len
tak medzi nami, som aj...“
„Len jej nepovedz, že si najsilnejší ty prízrak!“ zakričal najvyšší muž z pomedzi nich urastenej postavy s dlhšími snehovo bielymi vlasmi, ľadovo modrými očami a výrazným orlím nosom. Na tvári mal výraznú jazvu cez pravé oko, ktorá ale nijako neporušila zrak. Keď Kurenai zbadala toho obra, cítila sa taká krehká a slabá. Stačilo by jediné zovretie od neho a skončila by ako mastný fľak.
„Nesmierne ma teší, madam! Ja som Yuto Ureu, ale inak ma prezývajú ľadový obor.“ Keď jej stisol ruku, pochopila prečo. Bol neuveriteľne ľadový. Trúfala si odhadnúť, že jeho telo malo teplotu až v mínusových hodnotách.
„Ale, ale. Už zas sa predvádzaš, Yuto?“ oslovil obra mladík, nie viac ako dvadsaťročný, ktorý mal položené ruky na rukoväti katán čiernej farby s krásnou červenou stuhou. Mladík bol asi o päť centimetrov vyšší než Kurenai, ale v jeho mladých smaragdových očiach sa odrážali roky bojových skúseností. Yuto sa náhle otočil, pričom vytvoril rozvírený vzduch, ktorý Kurenai o pár milimetrov posunul vzad a podišiel k mladíkovi. Keď Kurenai uvidela čoho je ten obor schopný jediným otočením tela, dostala neopísateľný strach. Najradšej by zdrapila mladíka za plášť a utekala s ním čo najďalej od toho obra. Bála sa, že ho obor zabije.
„Ako sa to so mnou rozprávaš, Mioru?! Ty decko!“ Mioru sa na Yuta len usmial a odpovedal mu s chladnou vážnosťou bez štipky strachu.
„Už dávno som dospelý a skúsený, Yuto. Nenamýšľaj si len preto, lebo si myslíš, že silou vyriešiš všetko.“
„Hááá?! Chceš si to snáď rozdať?!“
„Ale nie, už zas začínajú.“ Ozval sa ženský hlások. Keď Kurenai zbadala to dievča, najprv si myslela, že je to Sakura. Ale tú možnosť ihneď zamietla, aj napriek ružovým vlasom. Žena bola staršia než Sakura a taktiež jej ženskosť prekvitala vo všetkých oblastiach.
„Ty sa do toho nemiešaj, Yoru!“ a zahľadel sa na mladíka.
„Prepáč, že ťa ruším, Kurenai.“ Zbystrila pozornosť. „ale ak niečo neurobíš, tí dvaja sa do seba pustia a to by našej situácií neprospelo. Dokážeš ich skrotiť?“ Kurenai pochopila, že to je skúška. Ak teraz sklame, nebudú ju počúvať nikdy. Pozrela sa prízrakoví do očí.
„To zvládnem.“ Spix ju detailne sledoval, keď skladala sériu pečatí a vystrela obe ruky. Mioru vysúval katany a svetlo mesiaca sa odrazilo od čiernych čepelí so zlatými žilami, v ktorých čosi tieklo a pulzovalo. Čosi také Kurenai nikdy nevidela. V tom istom okamihu sa v Yutových rukách vytváralo čosi biele a chladné, pripomínajúce guľu.
„Teraz zomrieš!“ Z guli sa uvoľnila masa chakry, ktorá prešla telami okolitých krvavých ako tlaková vlna a povyrážala sklá na lampách. Kurenai sa musela uzemniť chakrou na chodidlách. Yutova chakra bola chladná a chvíľami rozmýšľala či na tvári nemá snehové vločky.
„Tak dosť!“ skríkla a sledovala, ako jej genjutsu technika koná svoje.
Yuto aj Mioru náhle zastali a sledovali, ako ich telá obmotáva šedá reťaz s dračími hlavami na koncoch, ktoré sa vsadili do zeme a na telách sa im objavili aj čierne symboly znehybňujúcich pečatí.
„Veľmi zaujímavé.“ Podotkol Spix. „Ale toto nie je obyčajná genjutsu technika, ktorá má znehybniť, všakže?“ Kurenai sa tvárila vážne a nehodlala Spixovi odpovedať, aj keď istým spôsobom mal pravdu. Tie časy, kedy vedela len jednoduché genjutsu sú preč. Yuto napol svaly a reťaz pod náporom sily zaškrípala, ale nepovolila.
„Yuto, Mioru!“ obaja sa k nej otočili, ale cítila pohľady aj ostatných ôsmych Krvavých.
„Len sa pozrite, čo ste práve spôsobili! Snažili ste sa medzi sebou bojovať na mieste, kde máte byť neviditeľní? Čo ste si mysleli, že čo bude, keby sem prišli ostatní obyvatelia a ninjovia?“ Yuto si odfrkol.
„Tak by sme všetkých zabili a bolo by.“ Na to sa Kurenai zamračila a reťaz sa otočila aj okolo jeho krku.
„Na takéto reči a myslenie môžeš hneď zabudnúť, Yuto. Nebudeš nikoho zabíjať bez môjho súhlasu. Je ti to jasné?“ neodpovedal. Bol rovnako ohromený ako ostatní. Kurenai zovrela ruku v päsť a reťaze sa ešte viac utiahli.
„Je ti to jasné?!“ Aj napriek tomu, že bol spútaný, rozosmial sa, až z toho dunela zem.
„Ako poviete, Kurenai.“ Na to lúsklo prstami a reťaze zmizli. Yuto si ponaťahoval telo a v tichosti čakal, čo bude ďalej.
„Teraz sa presunieme do úkrytu a už nikdy. Opakujem, nikdy nechcem vidieť, že máte medzi sebou rozbroje. Je to jasné?!“
Nečakala na odpoveď ostatných. Otočila sa im chrbtom a vydala sa smerom k úkrytu, pričom protekčné genjutsu ihneď zastrelo zmysly každému, kto by ich videl. Usmiala sa do chladnej noci a bola spokojná, ako si poradila s touto situáciou. Bola presvedčená, že obstála. Teraz im rozkazovala ona a Kurenai už dobre vedela, akú úlohu pre nich nachystá.
***
Severne asi sto metrov od nich sa na jednom zo stromov zavlnila kôra a vychádzalo z nej čosi divné. Otvorilo sa to na dve polky ako kaktus a mesačné svetlo sa odrážalo od čiernobieleho tela. Zetsu pozoroval Krvavých so znepokojením.
„Čo myslíš, kto sú?“ ozvala sa biela polovička.
„To neviem, ale nezdá sa, aby Kurenai chcela, aby ich niekto videl. Ale vyzerajú byť silní. Mali by sme to oznámiť Madarovi.“
„Ja pôjdem. Ty dozri na subjekt.“
„Prestaň jej už hovoriť subjekt.“ Napomenul ho čierny. „Volá sa Niky a je to vzácna kunoichi. Jej schopnosti sú jedinečné. Nepochybujem, že jej schopnosti nám budú viac než k úžitku.“
„Ale je pod ochranou. Na to nezabúdaj.“ Pripomenul mu biely Zetsu.
„Kakashi a Tsunade budú mať plné ruky práce. Už čoskoro ju skontaktujeme. Vlastne, opýtaj sa to rovno Madaru, keď tam budeš. Ja sa zameriam ako na Niky, tak aj na týchto ľudí.“
„Tak dobre. Ja už idem. Čím dlhšie budeme vyčkávať, tým to bude len horšie.“ Na to bolo počuť puknutie ako pri lámaní kostí, biela polovička sa oddelila od čiernej a zmizol.
„Tak... aj ja budem pokračovať.“ Dodal čierny a aj on zmizol. Asi po necelej minúte na mieste, kde boli Zetsuovia sa prikrčil muž.
„Hm. Takže Zetsu.“ Konštatoval a aktivoval Sharingan.
„Myslím, že už je ten správny čas.“ Dodal Sasuke a chladne sa usmial.
Odrazil sa od stromu a na okamih sa zazdalo, akoby bol Mesiac na jeho dlani a po chvíli na to, ho zatienili tmavé mraky.
Koniec 43. časti.
Informácie do budúcna:
- Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.
http://147.32.8.168/?q=node/99097 *FC Gohan35*