Nový vek Konohy (I.) 041: Krajina Železa

„Takže,“ ozval sa Madara, keď si všetci členovia posadali za okrúhlym stolom v tmavej miestnosti osvetlenej jediným stropným svetlom uprostred stola. Po jeho ľavici sedel kancelár, za ním Kankuro a Kejos. Po ľavici sedel Kisame, ktorý každú chvíľu sledoval Kankura, ale ruku z rukoväte Samehady nezložil. Keď upriamili členovia pohľad na vodcu, Madara pokračoval.
„teraz k tomu hlavnému. V prvom rade vysvetlím, prečo tu s nami nie sú ďalší traja členovia Zetsu, Shiro a Kabuto.“ Aj Madara sa pozrel na Kankura, ale ten sa tváril chladne, nezaujato. „Zetsu plní dôležitú misiu v Konohe ako špeh. Už dlhý čas pozoruje istý subjekt, ktorý je veľmi dôležitý v mojich plánoch.“ Kankuro vedel, že Madara hovorí v nejasnostiach kvôli nemu. Predsa len, nebol tu vítaný.
„Podľa posledných správ od Zetsuho, subjekt naberá na sile, ale nedokáže získať plné uvoľnenie.“ Teraz sa otočil ku kancelárovi. „K tomu by mal poslúžiť tvoj úspech v Piesočnej, kancelár. Nemýlim sa?“ Kancelár sa pousmial a oprel si bradu o ruky, ktoré mal položené na stole.
„Máte úplnú pravdu, Madara-sama. To, že Piesočná bola vybraná za cieľ nebola náhoda.“ Kankuro pevne zovrel ruky pod stolom. Nechcel, aby to niekto videl.
„Kroky, ktoré som podnikol by mali byť dostačujúce. Kazekage Gaara je zlomený muž. Stratil úplne všetko. Stratil samotný zmysel života.“
„Tak ho dorazme.“ Vyprskol Kejos pohrúžene, na čo Kisame udrel päsťou o stôl.
„Si snáď idiot? Takáto vzniknutá situácia nám výborne nahrá do karát, Kejos! Odstránením Kazekageho by sme ničím nedocielili. Aspoň zatiaľ nie.“
„Dávaj si pozor na ústa, Kisame. Nezabúdaj, s kým sa rozprávaš!“ na to sa Kisame nadýchol, že mu odpovie s rovnakým hnevom, ale Madara ich uzemnil.
„Dosť obaja! Kejos,“ pozrel sa na muža v maske. „Kisame má pravdu. Gaarova zlomená vôľa je nateraz našou zbraňou. On je prostredník, ktorý prebudí temnotu v subjekte. A v spojitosti so Sasukem v Konohe, temnota bude silnieť. Vyhľadá nás tak ako tak. Áno, Kisame?“
„Prepáčte, ale čo ak sa mýlite?“
„Ako to myslíš?“ dožadoval sa Madara vysvetlenia.
„Zoberme do úvahy, že on... subjekt.“ Dokončil Kisame. „prebudí tú silu a temnota sa rozrastie. Ale čo ak napriek tomu nás nevyhľadá? Čo ak subjekt ninjovia z Konohy ochránia?“ nad Kisameho úvahou sa Madara rozosmial. Kejos si odfrkol, akoby Kisame povedal hroznú hlúposť. Kankuro sa snažil byť pokojný, ale srdce mu tĺklo ako zvon. Bilo tak hlasno, až mal strach, či ho nepočujú všetci. Kancelár len v tichosti sedel a žmúril oči, pričom sa mu v nich odrážal temný záblesk.
„Celkom dobrý postreh, Kisame. Svojim spôsobom máš pravdu a preto... ťa poverím úlohou, ktorú splníš až neskôr.“ A z neznámeho dôvodu sa pozrel na Kankura. Kisame sa pousmial a dodal s neskrývanou radosťou a zápalom.
„Budem sa tešiť.“
„Čo sa Shira týka,“ pokračoval Madara, „i naďalej plní úlohu v Oblačnej a čoskoro spustí druhú fázu. Kabuta som poveril dôležitou úlohou a úprimne, neviem či ju zvládne. A preto som rád, že si tu, kancelár.“ Kancelárovi sa zaligotali oči, vzpriamil sa a čakal na odpoveď.
„Svoj plán čo sa Konohy týka si mi už povedal. Je to výborný nápad a Konoha sa z niečoho takého nikdy nespamätá. Avšak, bol by som ti veľmi povďačný, keby si ešte dnes navštívil Kabutov úkryt v blízkosti Konohy. Odovzdáš mu odkaz, aby dokončil poslednú fázu, ale... ak ju nebude mať dokončenú, úlohu ponechám na tebe.“ Kancelár prikývol.
„O akú úlohu sa jedná?“
Madara sa s odpoveďou neponáhľal. Zaujímala ho reakcia ostatných, ale všetci až na Kejosa sa tvárili celkom bezvýrazne. Madara sa nadýchol a dokončil vetu s nezvyčajnou krutosťou.
„Priveď mi Uzumakiho Naruta.“
V tom okamihu sa Kankuro ťažko ubránil. Zreničky sa mu doširoka roztiahli a musel predstierať, že mu zabehlo, nakoľko mu takmer vyrazilo dych. V žalúdku pocítil ohromný chlad, ktorý pokračoval až k srdcu. Dúfal, že kašlaním odvedie pozornosť od pravej reakcie, avšak nikomu zjavne neušla.
Kisame sa víťazoslávne usmial a zodvihol Samehadu zo zeme. Kankuro ho sledoval so slzami v očiach od dusenia sa. Ten pohľad Kisameho náramne uspokojoval. Z celého srdca si želal, aby sa zadusil.
„Tak sa mi zdá, že ten bábkar predsa len nemá záujem stať sa jedným z nás.“ Postavil sa s prehodenou Samehadou cez plecia a obchádzal stôl ku Kankurovi.
„Dovol mi ho zabiť, Madara. K ničomu nám nebude a ak jeho mŕtve telo odovzdáme Kazekagemu, poslúži o to lepšie k subjektu.“ Miestnosťou sa ozvalo Samehadine zavrčanie a okraje obväzov sa rozochveli. Kankura priam ochromil nevysvetliteľný strach. Nedokázal sa ani pohnúť. Pokúšal sa z celých síl postaviť, ale skôr než sa o niečo pokúsil, to už pri ňom stál Kisame tvárou len pár centimetrov od jeho.
„Tak sa zdá, že tvoj čas prišiel, Kankuro.“ Kisame zodvihol Samehadu a prítomný až na kancelára, ktorý urobil nepatrný pohyb sledovali, ako ňou švihol a Kankurov zrak zahalila tma.

V miestnosti sa ozval rozhnevaný hlas plný nenávisti a odporu.
„Ako sa opovažuješ?!“
„Nie, ako sa ty opovažuješ.“ Kontroval mu druhý, avšak bez akejkoľvek nenávisti či hnevu.
Kankuro otvoril obe oči, pred ktorými mu vial kancelárov Akatsuki plášť a jeho telo bolo zohnuté, pričom ľavou rukou odrazil Kisameho a pravú mu pevne držal.
Kankuro zažmurkal a uistil sa, či sa mu to len nezdá. Samehada ležala na zemi za Madarom, zatiaľ čo Kisame ceril zuby a snažil sa dostať z kancelárovho zovretia a napadnúť Kankura.
„Prečo ho chrániš, kancelár? Veď je to úbožiak! Nepotrebujeme ho.“
„To si...“
„O tom ty nerozhoduješ, Kisame!“ zvolal Madara autoritatívnym hlasom.
„Tak sa upokoj a posaď sa.“ Dodal zostra a sledoval Kisameho reakciu. Ten sa díval na Kankura ako predátor, číhajúci na korisť. Kancelár sa mu postavil do výhľadu, pričom mu zadržal aj ľavú ruku, nakoľko sa ňou Kisame ohnal päsťou.
„Nepočul si Madaru? Upokoj sa.“ Ale Kisameho kancelárov hlas ešte viac rozhneval.
„Ja mu neverím.“ Dodal ostro.
„To zatiaľ nikto.“ Podporil Kisameho tvrdenie a uvoľnil obe ruky. Kisame ich stiahol k telu a ešte chvíľu hľadel kancelárovi do očí. Napokon sa otočil a pokus o Kankurovo zabitie nateraz vzdal. Vzal si Samehadu a posadil sa na miesto, ale nenávistný pohľad teraz oplácal ako Kankurovi, tak aj kancelárovi.
„Kde sme to... och, áno.“ Začal Madara, akoby sa scéna odohratá pred chvíľou nikdy nestala. „Uzumaki Naruto. Podľa všetkého najmocnejší shinobi na svete. On jediný by bol schopný znovu zmariť naše plány. A to už nemôžeme dopustiť.“
„Aký je teda plán?“ opýtal sa Kejos. „nechcem spochybňovať kancelárove schopnosti, ale predsa len... zvládne to a sám?“
„Dovoľ, aby som mu odpovedal, Madara.“ Ten sa pohodlne usadil a prenechal kancelárovi slovo.
„Máš pravdu, Kejos. Uzumaki Naruto má ohromnú silu. Za posledné mesiace zdokonalil spojenie s Kyuubim a dosiahol novú úroveň schopností. Rovnako zlepšil aj sennin mód. Nechcem, aby to znelo namyslene, ale moje schopnosti sú priam ideálne k súboju s Narutom.“
„O akých schopnostiach to hovoríš?“ opýtal sa so záujmom Kejos. Dokonca aj Kisame zbystril pozornosť a hnev v ňom o čosi zoslabol. Na to kancelár vytiahol dve ampulky, jedna naplnená Gaarovým pieskom a druhá Shukakuho krvou. Zodvihol obe ampulky nad hlavu, aby si ich všetci mohli prezrieť.
„Toto som získal počas súboja s Kazekagom. Dobre si ich prezrite.“ Kejos sa naklonil cez stôl aby lepšie videl, no aj tak pokrútil hlavou.
„Toto je Shukakuho krv a jeho piesok novej úrovne.“
„No a?“ nad Kejosovou nechápavosťou si kancelár povzdychol.
„Inak povedané, celý čas sme sa mýlili. Schopnosti Bijuu sú oveľa rozsiahlejšie než sme tušili. Dostať sa k týmto materiálom si vyžadovalo moje Kekkei Genkai.“ Madara sa narovnal. Ani on z prítomných nikdy nepočul o kancelárovom Kekkei Genkai. Kancelára záujem spoločníkov náramne tešil, ale napokon zovrel v dlani ampulky a pousmial sa.
„Bude bezpečnejšie, ak si informácie o schopnostiach ponechám., ale aby som sa vrátil k tomu podstatnému.“ Nikoho odbočenie od témy nepotešilo, ale nemalo ani zmysel sa vypytovať. Kancelár by schopnosti neprezradil za nijakých okolností. Napokon, bol to triumf, eso v rukáve, ktoré mu zaisťovalo rešpekt, ako aj strach ostatných členov.
„Ako som už podotkol, Naruta som schopný zastaviť len ja, ale aby som toho docieli, potrebujem ešte trochu času.“
„Koľko?“
„Nanajvýš dva mesiace, Madara.“
„Máš ich mať.“ Dodal bez zbytočných otázok. „teraz ak dovolíš, rád by som túto schôdzu ukončil čo najrýchlejšie.“ Ani nepočkal, kým sa kancelár posadí a už rozprával.
„Ako vidíte, máme tu nováčika, ktorý by sa chcel stať našim členom. Je pochopiteľné, že k nemu nemáme dôveru, avšak to sa dá ľahko napraviť. Kankuro,“ postavil sa a tváril sa sebaisto. Kisameho zúrivý pohľad ho už nijako nezaujímal.
„Spomínal som ti, že mám pre teba úlohu, na ktorej nám môžeš dokázať vernosť.“
„Počúvam, Madara-sama.“
„Nie je náhoda, že sme tu, v krajine Železa. Zrejme si jediný, kto nevie, že sa koná týždeň osláv k ucteniu našej porážky a ukončení štvrtej vojny, ktoré zaviedol Tsuchikage, starý Oonoki.“ Kancelár sa na Madaru chladno pozrel.
„Madara, snáď nechceš...“ ale ten zodvihol ruku, aby ho umlčal.
„Správne, kancelár... mám v úmysle tieto oslavy prerušiť, mesto zničiť a... Tsuchikageho zabiť.“
„A ako to súvisí so mnou?“ opýtal sa Kankuro opatrne, no Madara aj napriek opatrnosti vycítil Kankurove znepokojenie.
„Nemusíš sa znepokojovať, Kankuro. Ty mesto nenapadneš. Mám pre teba úlohu ešte dôležitejšiu.“
„Už len tak preňho.“ Dodal Kisame pohŕdavo.
„Kankuro, si v podstate jediný, kto sa môže voľne po meste pohybovať.“ Prikývol.
„V podstate ide o to, že v tom meste žije Deidarov a Sasoriho učeň.“ Prítomným sa zatajil dych. Kejos spustil ruky, ktoré mal položené na stole, kancelár sa zamračil, no i naďalej sa tváril chladne, Kankuro nepatrne pootvoril ústa a Kisame sa vypočítavo pousmial.
„Takže to je napokon predsa len pravda.“ Ozval sa Kisame s miernym záujmom.
„Áno, Kisame.“ Odpovedal mu, ale zvyšok venoval Kankurovi.
„Ten muž sa prezýva Diuk. Či ide aj o jeho skutočné meno, netuším. Raz som sa s ním pokúsil stretnúť, ale povedal mi, že sa k nám pridá, len ak ho porazí niekto s podobnými schopnosťami, aké má on. Z toho usudzujem, že bude mať útoky podobné bábkarom.“
„A po mne chcete, aby som ho priviedol za akýchkoľvek okolností.“
„Áno.“ Kankuro sa zatváril ešte znepokojenejšie.
„A ak neuspeješ.“ Dodal Madara. „už sa ani nevracaj, Kankuro.“
„Rozumiem.“
„Výborne. Kejos bude na teba dozerať. Kancelár, ty choď ešte za Kabutom a informuj ho o ďalších postupoch. Kisame, ty poď so mnou. Je každému všetko jasné?“ Madarov pohľad spočinul na kancelárovi.
„Prepáč, Madara, ale osobná návšteva u Kabuta už nebude nutná. Všetko som mu už preposlal technikou.“
„Snažíš sa ušetriť čas? Dobre. V tom prípade sa venuj svojim záležitostiam. Končím dnešne zasadanie.“

Následne Madara opustil úkryt s Kisamem, ktorý naposledy venoval Kankurovi vražedný pohľad. Kejos sa tiež staval na odchod, ale kancelár ho uzemnil rukou na pleci.
„Ešte chvíľu počkaj. Chcem Kankurovi niečo povedať. Kankuro, poď sem.“
Počkal, kým za ním prišiel do kúta.
„Kankuro, nepochybujem, že za týmto všetkým bude oveľa viac. Útok na mesto a zabitie Tsuchikageho je len začiatok. Nechápem čo tým Madara sleduje, ale buď v strehu. Nemyslím si, že ti ohľadom Diuka povedal pravdu. Akosi pochybujem, že jeho pravé schopnosti sú bábky. Musíš byť pripravený naozaj na všetko. Nesmieš zaváhať. To čo dnes podnikol Kisame je jasná odozva na jeho cieľ.“ Videl v Kankurových očiach, že už to pochopil, no aj tak dopovedal.
„Kisame využije vhodnú chvíľu a pokúsi sa ťa zabiť. Nezáleží na tom, či si získať dôveru nás ostatných, Kisameho si nikdy nezískaš.
Rozumieš?“
„Samozrejme. Ani ja nie som presvedčený, že pôjde len o zregrutovanie nového člena. Pochybujem, že si jedinou úlohou získam ich dôveru.“
„To určite nie. Vždy sme veľmi opatrní, ak prijímame nových členov. Musíš byť trpezlivý a oddaný.“
„Urobím ako rozkážete.“ Kancelár prikývol. Mávol na Kejosa, aby sa k nim pridal.
„Nech už sa to vyvinie akokoľvek, veľa šťastia, Kankuro.“ Vzduch okolo kancelára sa rozvíril a opustil úkryt.
Kankuro sa pozrel na muža v maske, Kejosa, ktorý naklonil hlavu na pravú stranu.
„Nechápem, čo tým kancelár sleduje, že ťa sem priviedol, bábkar, ale zabudni na to, že sa staneš jedným z nás. Ten Diuk ťa zabije a aspoň sa zbavíme namysleného idiota.“ Na to sa Kejos ohnal päsťou, ale Kankuro sa včas uhol. Ale to už Kejos kráčal von z úkrytu.
„Tak už poď!“ zakričal na Kankura so znechutením, ale nepočkal ho.
Kankuro ešte chvíľu ostal v úkryte a o všetkom premýšľal. Až keď si uvedomil, že tam ostal pridlho, opustil úkryt, dobehol Kejosa a spolu sa vybrali k opevnenému rozľahlému mestu.

Kancelárov úkryt:
V presvetlenom dome sa rozvíril vzduch, z ktorého vychádzal kancelár. Bariéra obklopujúca celý dom sa uvoľnila a vpustila svojho pána. Kancelár bez akéhokoľvek čakania zamieril do suterénu domu, ktorý tvoril obrovská miestnosť pripomínajúca laboratórium. Položil obe skúmavky na stôl pri mikroskope a vzal si vreckovku z neďalekého stola. Vysmrkal sa do nej a takmer by ju vyhodil, keby si nevšimol čohosi tmavého. Cítil, ako mu čosi vyteká z pravého oka a aj to si pretrel vreckovkou. Keď dostal vreckovku na svetlo lámp, trpko sa usmial. Na vreckovke bola krv.
„Do čerta s tebou, Gaara. Kvôli tebe som musel použiť Enreigan.“ Napokon zahodil vreckovku a oči si dôsledne prezrel. Obe zreničky mal popukané, akoby na nich vznikali žilky, ale zrak mu nijako nenarúšali. Obe oči si prekryl rukou a z dlane mu vychádzalo biele svetlo. Keď sa opäť pozrel do zrkadla, zreničky už boli v poriadku, ale zopár krvavým slzám nedokázal zabrániť.
„Keby som nemal Enreigan, Kazekage, nikdy by som nedokázal využiť tvoje útoky a schopnosti. A...“ pozrel sa na obe dlane, okolo ktorých sa mu víril strieborný piesok.
„Nikdy by som nezískal časť tvojich schopností.“
Potriasol oboma rukami a piesok zmizol. Úsmev na tvári mu i naďalej ostával. Nahromadil v sebe chakru a bez akýchkoľvek pečatí, rovno povedal.
„Kuchiyose no jutsu.“ Asi meter od neho sa objavil čierny mrak, ktorý bol súčasťou postavy. „Volali ste ma, pane.“ Prehovorila postava priduseným hlasom.
„Áno, Spix.“ Oslovil tieňa a popritom si miesto plášťa Akatsuki dal plášť Krvavých.
„Skontaktuj celú desiatku a povedz im, že je čas vyraziť. Kurenai vás už bude očakávať.“
„Ako rozkážete, pane.“ Na to tieň zmizol a kancelár v ruke vytvoril tyrkysovú guľu, ktorú hodil doprostred miestnosti. Guľa voľne pristála na podlahe a rozšírila sa na polkruh, z ktorého vznikol valec a v tom valci sa objavila Kurenaina postava.
Úctivo sa uklonila a prehovorila melancholickým hlasom.
„Volali ste ma, kancelár?“
„Áno, Kurenai. Vyskytli sa menšie komplikácie.“ Kurenai zbystrila pozornosť.
„Počúvam.“
„V Konohe sa nachádza Zetsu, ktorý špehuje istý subjekt. Potrebujem, aby si sa na Zetsuho zamerala a zistila mi, o koho javí taký záujem. Možno tým všetko lepšie pochopím.
„Zetsu? A v Konohe? Ste si tým istý?“ dovolila si spochybniť kancelárovu mienku, ale ten to tak vážne nebral. Nechal Kurenai, aby to rovno vysvetlila.
„Ja... chcela som tým povedať, teda nie že by som spochybňovala vaše postupy a plány, a-ale...“ Kancelár sa rozosmial. Dobre chápal, ako to Kurenai myslela a nezazlieval jej to.
„To nič, Kurenai. Len to dopovedz. Nič sa nestalo.“ Vďačne si povzdychla. Niekto iný, kto by si toto dovolil, by dopadol oveľa horšie, než len priateľským postrčením.
„Ja len, že Konoha má úplne nové bezpečnostné opatrenia proti narušiteľom a tak mi nejde do hlavy, ako by sa k nám Zetsu dostal.“
„Nové zabezpečenia, skutočne?“ kancelár nad tým so záujmom premýšľa.
„Tak sa zdá, že zabezpečenia nebudú až tak dokonalé.“
„Nie je možné, aby ich obišli.“ Trvala na svojom Kurenai. „Niekto im musel pomôcť.“
„Hmmm... Tým chceš povedať, že niekto Akatsuki vo vnútri Konohy pomáha?“
„Som o tom presvedčená.“
„Zaujímavé.“ Zamrmlal kancelár popod nos. „Tak sa zdá, že Madaru som podcenil. Je oveľa dôslednejší.“ Pozrel sa na Kurenain obraz, ktorá stála napätá ako struna.
„Toho agenta Akatsuki sa ti pokúsim pomôcť vypátrať prostredníctvom svojich ľudí. Už som ti ich spomínal.“ Kurenai ihneď prikývla.
„Áno, spomínam si. Vraveli ste, že ich bude desať?“
„Áno. Top desiatka. Sú to veľmi mocní shinobi a máš moju plnú dôveru, že sa ti ich podarí ovládať. Napokon, dal som im jasne najavo, že behom mojej neprítomnosti je tvoje slovo zákonom.“
„To je od vás veľmi milé, ďakujem.“ Ale v tom sa jej úsmev vytratil z tváre.
„P-počkajte. Povedali ste, behom vašej neprítomnosti?“ pokrčil plecia.
„Už je tomu tak, Kurenai. Musím na čas odísť.“
„Na ako dlho?“
„To ešte neviem. Ale nie na dlho. Musím si niečo overiť, Kurenai. Hneď ako to bude možné, pripojím sa k tebe v Konohe.“ Kurenai plánom nebola veľmi nadšená, ale protestovať či presviedčať by nemalo zmysel. Abdikovane vydýchla a odvrátila pohľad.
„Budem na vašich poddaných čakať, pane. Do tej doby zariadim všetko potrebné. V Konohe ich nik neodhalí.“
„To je všetko čo od teba žiadam. Si moja najlepšia asistentka, Kurenai. Ja na dlhy nezabúdam.“ Kurenai sa opäť uklonila a kancelár zrušil techniku prenosu.
Následne sa posadil na stoličku a zamyslene premýšľal nad Madarom a jeho plánmi, pričom upriamil prázdny pohľad na ampulky.
„Madara... tak sa zdá, že hra sa začína...“
Koniec 41. časti