Narutova sestra 1 - Návrat

Bolo skoro ráno. Slnko začalo teplo hriať, vial teplý letný vzduch. Ružové nebo sa začalo sfarbovať do modra. Konoha sa začala prebúdzať do ďalšieho dňa. Službu pri hlavnej bráne mali Kotetsu a Izumo. V diaľke sa začali objavovať obrysy nejakej osoby.

„Izumo, pozri!“ povedal Kotetsu a ukázal prstom na osobu. „Takto skoro ráno sem predsa nikto nechodí.“
„Možno je to nepriateľ.“ uvažoval nahlas Izumo.
Osoba sa približovala. Nakoniec spoznali, že je to mladá žena. Bola, jedným slovom, prekrásna. Mala žlté dlhé vlasy a veľké modré oči. V tvári mala chladný výraz. Mala na sebe modro-čierne polodlhé šaty, čiernu ninja obuv, na chrbte obrovský svitok a okolo pásu ninja čelenku. Na čelenke bol znak vodopádu. Bola jounin.
Izumo a Kotetsu sa na ňu zadívali. Keď sa asi po troch minútach konečne spamätali, prišli až k nej.
„Dobré ráno.“ povedala.
„Kto ste?“ spýtal sa Izumo a zároveň si ju premeriaval pohľadom.
„Moje meno je Nana Uzumaki. Hľadám Naruta Uzumakiho.“
Izumo a Kotetsu vytreštili na ňu oči.
„U-Uzumaki? Vy ste Narutova príbuzná?!“ spýtal sa Kotetsu prekvapeným hlasom. Vedeli, kto je Naruto a vedeli aj to, že z rodu Uzumaki ostal už len Naruto.
„Nemám chuť vám to tu všetko hovoriť. Nie som nepriateľ Konohy, tak ak dovolíte, pôjdem za ním.“ povedala chladne Nana.
„V poriadku.“ povedali potichu Izumo a Kotetsu.
Nana vošla do Konohy. Konoha bola obrovská a nepoznala to tam. Nevedela, kde Naruto býva, kde zvykne chodiť, kde môže byť. Vedela len trochu ako vyzerá, ale takých chlapcov podobnému Narutovi tam bolo veľa. Chodila po Konohe pol hodinu, hodinu, dve. Stále nič. Až keď išla okolo malej, skromnej reštaurácie kde podávali ramen, začula vetu :
„Ahoj, Naruto, tvoj žalúdok sa zase ozýva?“ povedal s humorom pán, ktorý ramen pripravuje.
„Haha! Jasné!“ povedal Naruto.
Keď to Nana počula, vedela že je to on. Išla teda tam.
„Dobrý deň,“ povedala Nana mužovi.
„Dobrý deň.“ odpovedal jej.
„Jednu misku ramenu, prosím.“
Nana sa pozrela na Naruta. Boli si dosť podobný. Naruto sa pozrel na Nanu. Usmial sa na ňu, ona na neho. Naruto sa na ňu díval. Mal pocit, že ju pozná, ale nevedel odkiaľ.
„Ako mu to mám povedať?“ hovorila si v podvedomí Nana.
„Ty si Naruto? Uzumaki?“ spýtala sa ho Nana.
„Hej, prečo?“
„Potrebujem sa s tebou porozprávať o niečom dôležitom.“
Naruto bol prekvapený, lebo to dievča vôbec nepoznal. Bolo mu to trochu čudné a tak začal vyzvedať.
„O čom? Deje sa niečo? Mám ísť niekde bojovať na nejakú nebezpečnú misiu? Čo je to?“
„Fajn!“ prekríkla ho. „Ale musíš ma najprv pustiť k reči.“ povedala Nana a usmiala sa na Naruta. „Ale nie tu. Poď so mnou.“
Najedli sa a zaplatili. Nana zobrala Naruta za ruku a odviedla ho do lesa blízko Konohy. Obidvaja si sadli na vetvu stromu.
„Moje meno je ... Nana Uzumaki. Naruto, ja ... som tvoja sestra.“ vyvalila zo seba naraz Nana.
Naruto na ňu vytreštil oči a trhol so sebou tak, že sa vetva pod nimi zlomila. Našťastie, Nana mala rýchle reflexy a sústredila do svojich nôh chakru a tak sa udržala na strome a zišla bezpečne dole. No Naruto nemal to šťastie. Dopadol priamo na hlavu. Nana sa len usmiala a pokrútila hlavou. Prišla až k Narutovi a pomohla mu vstať.
„Au, moja hlava.“ povedal nešťastne Naruto a na hlave sa mu začala robiť hrča.
„Prepáč, musela som ti to nejako povedať.“
„Prečo ti to mám veriť? Myslím to, že si moja sestra.“
„Neviem prečo by si mal. Nevšimol si si ani trochu, ako veľmi sme si podobný?“
„Možno je to len náhoda. Myslím si, že keby si bola moja sestra, tak by si bola z Konohy nie? Ale ty si zo zeme Vodopádov.“
„Hmm ... Hej som. Dostala som sa tam, keď som mala dva roky. Veľmi si to nepamätám. Viem len to, že ma niekto uniesol z Konohy preč. Už od malička som vyrastala v zemi Vodopádov. Vedela som že pochádzam z Konohy, ale rozhodla som sa, že sa stanem nijou tam. A musím priznať, že sa mi tam darí. Chcem povedať, že som na úrovni vyššieho jounina. Keď som dostala hodnosť chuunin, už som sa nechcela vrátiť do Konohy. A potom som už bola jounin a na Konohu som zabudla. Ale keď som sa dozvedela, že mám brata v Konohe, rozhodla som sa, že ťa nájdem. Naruto prosím, ver mi.“
Naruto sa na ňu len díval a nevedel od nej odtrhnúť oči. Preto mal ten pocit, že ju pozná.
„Verím ti Nana, verím ti.“ odpovedel dôveryhodne Naruto.
Nanu to trochu prekvapilo. Myslela si, že bude musieť Naruta presviedčať, ale on jej to uveril hneď.
„Vážne? To som rada.“
Keď sa Naruto postavil, objal ju a ona jeho. Naruto zavrel oči a nasával jej vôňu. Nana sa milo usmiala a od radosti jej začali po lícach stekať slzy. Takto tam stáli asi päť minút. Keď sa už začalo stmievať, pobrali sa naspäť do Konohy.
„A kde prespíš?“ spýtal sa Naruto.
„O mňa sa neboj, niekde už určite. Asi sa niekde ubytujem.“
„Môžeš bývať u mňa. Mám byt, zmestíme sa tam. A navyše, sú tam dve postele.“ povedal Naruto, pozrel sa na ňu a usmial sa.
„Ďakujem ti Naruto, ale nechcem ťa otravovať.“
„Nie, ja budem rád. Naozaj. Prosím.“
„Tak fajn.“ povedala Nana.
Keď došli až do Narutovho bytu, obaja si vydýchli. Boli unavení. A Nana z tej dlhej cesty ešte viac. Zložila z chrbta ten veľký svitok a hodila sa na posteľ. A tiež aj Naruto. Nemysleli na to, že nie sú v pyžame. Hneď, ako si ľahli, zaspali.