Cesta ninji III.

3.časť

"Dobre." Povedal Naruto a pomaly otvoril dvere. Nakukol dovnútra, ale videl len dlhú chodbu. Vošiel teda dovnútra a kráčal chodbou. Kakashi si zatiaľ sadol pod strom a vybral si knihu. Kráčal už asi päť minút až konečne uvidel dvere.

Boli drevené a v strede mali vytesaný znak Konohy. Otvoril dvere a vošiel. Miestnosť bola obrovská. Na pravej strane boli zbrane od kunaiov až po katany a na ľavej strane boli zvitky a knihy. Naruto toľko zbraní ešte nikdy nevidel. No najviac ho zaujal plášť a katana, ktoré viseli na stene hneď oproti. Prikráčal ku nim a opatrne ich zvesil dole. Najskôr si obliekol plášť a potom si vzal katanu spolu s puzdrom . Plášť bol biely s červenými plameňmi na koncoch a so znakom na chrbte.
Katana mala pozlátenú rukoväť, na ktorej bol rovnaký znak ako na plášti. Naruto vedel, teda aspoň predpokladal, že je to znak klanu Namikaze. Obzerajúc sa po miestnosti pátral po zrkadle, no našiel však niečo úplne iné a oveľa lepšie. Na jednej z políc bola zaprášená stará škatuľa. Sfúkol z nej prach a pomaly a opatrne ju otváral, aby ju nijak nepoškodil. Boli v nej fotky. Vybral ich a začal si ich prezerať. Na viacerých fotkách sa opakoval stále ten istý chlapec, muž. Vyzeral akoby Narutovi z oka vypadol. Bol to jeho otec, Minato Namikaze. Našiel aj fotky, kde bol jeho otec s krásnou kunoichi a aj s malým dieťaťom. Z fotky sa na neho usmievali tri šťastné a spokojné tváre.
„Mama,“ povedal a so smutným úsmevom hladil fotku. Bolo mu ešte horšie pri myšlienke, že mal to všetko po čom celý život túžil a o všetko prišiel ešte skôr ako sa o tom dozvedel. Vzal si ich spoločnú fotku, strčil si ju do vrecka a ostatné odložil na ich pôvodné miesto. Prešiel k zvitkom a začal si ich prezerať. Strávil by tam ešte dlhé hodiny, keby si v tom momente nespomenul na Kakashiho, ktorý ho čakal vonku už pekne dlho. Všetko dal tak ako to bolo až na plášť a katanu. Otvoril dvere, ktorými vošiel a chodbou vyšiel von zo skaly. Hneď po tom ako za sebou dvere zavrel, zmizli.
„Kakashi-sensei?“ Ozval sa Naruto a začal sa obzerať, ale nikde ho nevidel.
„Hmm .. Asi to tu tak dlho nevydržal,“ pomyslel si.
„Keby som nevedel, že si do tej skaly vošiel ty, myslel by som si, že blúznim,“ ozval sa Kakashi. Naruto sa na neho nechápavým pohľadom pozrel.
„Vyzeráš ako on. Si ako on,“ vysvetľoval Kakashi. Naruto už pochopil, čo tým Kakashi myslel, no neodpovedal, len ticho hľadel do zeme. Premýšľal.
„Dobre teda. Ukážem ti ako otvoríš tú skalu a potom,“ odkašlal si „môžeme skočiť na ramen.“ Naruto pri slove ramen spozornel a uprene sa na neho pozrel.
„A?“ Povedal Naruto. Kakashimu najskôr nedochádzalo, čo tým myslel, až potom mu to doplo.
„Hmm .. Fajn, platím ja,“ povedal Kakashi. Naruto sa zaškeril a poškrabal sa po hlave.

Medzitým v parku
Hinata sa prechádzala po parku a vychutnávala si vôňu rozkvitnutých kvetov. Kráčala chodníkom, ke´d zbadala v diaľke Sakuru, ktorá sedela na lavičke. Usmiala sa a pridala do kroku.
„Ahoj,“ pozdravila sa a znovu sa usmiala, no keď zbadala Sakurinu tvár úsmev jej hneď na to aj opadol.
„S-Sakura, čo sa ti stalo?“ Opýtala sa. Sakura sedela na lavičke, tvár mala zaliatu slzami a oči celé červené od toľkého plakania. Keď si uvedomila Hinatinu prítomnosť, začala si rýchlo utierať tvár.
„Och, ahoj Hinata“ Ozvala sa Sakura a snažila sa o úsmev. Hinata si k nej prisadla a znova sa začala vypytovať:
„Čo ti je? Prečo plačeš?“
„Uhm .. nič,“ povedala a snažila sa potlačiť ďalší nával sĺz.
„Nič? Tak potom ako by si mi vysvetlila tie slzy? Len mi nevrav, že ti niečo spadlo do oka!“
„Ale nič sa nestalo, naozaj.“ Snažila sa ju presvedčiť úsmevom , no bez úspechu. Hinatu neoklamala.
„Zbytočne sa usmievaš. Tento tvoj falošný úsmev ti slzy zakryje asi tak, ako mňa oklame! No tak, prečo sa mi nezveríš?“ Povedala Hinata a chytila ju za ruku. Sakura chvíľu váhala, no nakoniec si povzdychla a povedala:
„Tie slzy, to všetko kvôli Narutovi.“
„Narutovi?“ Spýtala sa Hinata, ktorú to očividne prekvapilo, pretože nikdy predtým sa o neho Sakura nezaujímala a už vôbec kvôli nemu neplakala.
„A-ano,“ povedala roztrasene Sakura a pri spomienke na dnešné ráno sa znovu rozplakala.
„Ale čo ti urobil?“
„No vlastne, všetko sa to začalo smrťou Tsunade. Po jej pohrebe...“ Začala jej Sakura hovoriť všetko čo sa stalo. Hinata len počúvala a neveriacky sa na ňu pozerala. Nespoznávala Naruta, o ktorom Sakura hovorila, teda aspoň nie túto stránku jeho povahy. Na druhú stranu ho však chápala. Keď Sakura skončila, Hinata jej chytila aj druhú ruku a povedala:
„Neboj sa, určite ho to prejde. Jeho správanie je nezvyčajné, ale nie je sa čomu čudovať, v priebehu niekoľkých mesiacoch stratil dvoch blízkych ľudí, ktorí znamenali v jeho živote veľmi veľa. Nič mu nevyčítaj. Čas vylieči všetky rany, len treba, aby si bola trpezlivá.“
„Ja viem,“ povzdychla si Sakura a pokračovala „ale...“
„Haruno Sakura?“ prerušil ju niekto za ňou.