manga_preview
Boruto TBV 07

Ibiki a Nemravný Anjel 02:Zatratenie

Časť Druhá: Zatratenie

Bol piatok večer a začala som sa pripravovať na cestu. Obliekla som si vyzývavé šaty, namaľovala sa, no po chvíli sa odlíčila, pretože som až príliš pripomínala dievča z červenej štvrte sa nalíčila čo najprirodzenejšie. Obliekla som si kabát, na hlavu nasadila kapucňu a vykročila do chladnej noci. Pod nohami mi upokojujúco vŕzgal čerstvo napadnutý sneh a s každým krokom som sa blížila k jeho bytu. Býval v bytovom dome, na prvom poschodí a tak som naň vyšliapala po schodoch. Stála som na presklennej chodbe, po pravici šestoro dverí, no iba tie na konci boli v centre môjho záujmu. Kráčala som k nim, na cestu mi svietil mesiac a každý krok sa rozliehal po chodbe. Klopkanie bolo tak intenzívne, tak ohlušujúce až sa mi zdalo, že tu bývajúci musia vyjsť zo svojich bytov a vynadať mi.
Nič sa nestalo a doklopkala som až k jeho dverám, vlastne, ani neviem prečo, hovorila som mu on. Žiadne meno, žiadne dôstojné oslovenie, iba to chladné, nič nehovoriace on. Keby mal meno, mal by i tvár a oči, práve tie oči, ktorými na mňa hľadel, keď som ho urážala. Pohladila som dvere, zhlboka sa nadýchla a zaklopala na ne. Okamih bolo ticho, keď sa spoza dverí ozvalo unavené:
„Moment, hneď som tam!“ a o pár sekúnd sa otvorili. Otvoril mi oblečený v župane, asi chcel ísť do sprchy a ja som ho vyrušila. Na tvári mal unavený výraz, no stačilo, aby ma zočil a okamžite zbystril: „Čo tu robíte?“ Hneval sa, nezazlievam mu to, keď sme sa videli naposledy, nakričala som naňho zlé veci. „Prepáčte, že vás vyrušujem, tak neskoro v noci, ale.....ale čo? Nevedela som si spomenúť, čo mu mám povedať a to som si to pritom vopred pripravila. Mlčky sme na seba chvíľu hľadeli, keď zrazu úplne otvoril dvere, postavil sa na bok a prikázal mi: „Vojdite, vymačknete sa vo vnútri!“ Vošla som dnu a ako za mnou zabuchol, hneď zo mňa vypadlo: „....potrebujem vašu pomoc!“ Sadol si na gauč a mne ponúkol kreslo. „Prečo by som vám mal pomôcť, pokiaľ si dobre spomínam, nazvali ste ma monštrom, čo nivočí vašich blízkych?!“ spýtal sa chladne a mal pravdu. „Prosím, odpusťte mi, čo som vám povedala, bola som vystrašená a mala som strach o dvoch ľudí, na ktorých mi najviac záleží. Prišla som kvôli goreijou, som zúfalá a ochotná spraviť čokoľvek budete žiadať, len aby ste mi pomohli. Prosím, povedzte mi, ako mám zachrániť svojho tenshiho.“ žobrala som hodiac sa na zem. „Vstaňte, taká pekná žena ako vy, by nikdy nemala žobrať!“ reagoval na nepríjemnú situáciu, vstal a sklonil sa aby mi pomohol vstať. Je síce pravda, že vyzerám celkom dobre, no vtedy som vyzerala dosť zle. Pomohol mi vstať, no okamžite som sa rozplakala: „Prepáčte....ale ja....ja už nevládzem. Môj milovaný tenshi sa uzavrel do seba a shiyujin, ten ma ponechal samote a bolesti a sám od nej utiekol dúfajúc, že ju zaženie prácou. Čo je mesiac dlhý sa doma neukázal. Bože môj, aká som len sama. Ničí ma to a neviem sa brániť......prosím vás, aspoň vy ma neodmietajte......pomôžte mi.....prosím vás.....veľmi vás prosím!“ Vzal ma do náručia, pevne objal a do ucha mi zašepkal: „Neplačte, keďže vás tomu nechal čeliť samotnú, dodám vám trochu sily, aby ste sa tomu mohli postaviť aj sama!“ Plakala som a plakala a s každou slzou prichádzala úľava. No prichádzalo i čosi iné, ako ma držal v tom svojom pevnom náručí a ja som vdychovala jeho vôňu začala som pociťovať, ako ma jeho telo páli. Pomaly som prestávala plakať, no o to väčšmi som sa k nemu pritískala. Samota a bolesť, ktoré sa ma zmocňovali sa pod jeho dotykom strácali a ja som zatúžila po jedinom, aby moje telo spálil tým svojim. Slzy mi došli, utrela som si tých pár, čo mi zostali v očiach oči a pozrela do tých jeho. Vidiac v nich ľútosť sa mi z úst vydrali slová, čo mi vravieval chichio: „Keď ti nepomôžu tí, ktorých miluješ, nájdi si pomoc sama!“ Vyčkával! Moje pery sa priblížili k tým jeho a zašepkali: „Prosím, zachráň ma!“ a naše pery sa spojili. Pomohol mi a spaľoval ma svojím plameňom do svitania, potom sa na chvíľu zavrel do pracovne a keď vyšiel držal v ruke malý diktafón.
„Toto daj Keikoku, no nesmie to počuť nikto iný. Okrem toho, keby chcel niekto vedieť, čo je na páske nahrané a nebola by to ona, diktafón urobí bum. Diktafón sa po prehratí pásky Keikoku zapáli a páska zničí. Pre prehriatie stačí, aby si jej diktafón vložila do dlane, špeciálna pečať, ktorá na ňom je sa napojí na jej chakru, rozochveje ju, pričom mozog si bude myslieť, že sa niekto napája na jej myseľ a spojí ich. Nemám voľnú pásku, takže som použil nahrávku z jedného vypočúvania a upravil prehrávanie tak, že je počuť iba mrmlanie, no i tak je to nebezpečné. Mimochodom táto noc sa nikdy neodohrala!“
zahlásil a podával mi ho. Vstala som z postele, no nešla k nemu, ale k oknu a opatrne vykukla von, moje evino rúcho môže vidieť iba pár oči. Bolo skoro ráno a vonku nebolo ešte nikoho, tak som ho otvorila a nadýchala sa čerstvého rána. Keď som sa obrátila ležal na posteli, ale hlavu mal obrátenú ku mne, robil sa, že spí. Tvárila som sa, že odchádzam a začala sa veľmi pomaly obliekať, no cítila som, že sa pozerá. Tak, ako každý čestný chlap cítil vinu a výčitky, no tou, ktorá to zavinila, bola ako obvykle žena. V tomto prípade tá, ktorú som vídala ráno v zrkadle. Napriek tomu, čo cítil a hovoril, si chcel vryť do mysle každý detail tela, ktoré ho zviedlo. Keď som sa obliekla, vrátila som sa k oknu, zavrela ho a zastrela záves. V spálni nastalo príjemné šero, musel sa predsa trochu vyspať. Obrátila som sa, podišla k posteli a zohla sa k nemu. Chcela som si vziať ešte kúsok jeho plameňa a hoci ani jeden z nás nepovedal slovko obaja sme počuli, čo si ten druhý myslí. „Nerob to, ublížiš si,“ varoval ma. „Neublížim, veď je to naposledy!“ a moje pery sa ďalej blížili k tým jeho. „Keď naposledy, tak naposledy!“ zareagoval a daroval mi poriadny kúsok. Ja som mu tiež darovala kúsok zo svojho, no keď mi došlo, čo to vlastne robím, odtrhla som sa od neho, vzala diktafón, vybehla na chodbu, obliekla si kabát a vyletela z jeho bytu.
Dostal si matku a potom i dcéru, blahoželám! reagoval Tomoya, nedokážuc v sebe udržať štiplavú poznámku.
Do krvi dcéry sa hojne slabostí matky prenáša a hoc si toho vedomá nieto, predsa im podlieha rovnako! zafilozofoval Ibiki.
Carusos Blake: Tajomstvá Životodárnej Červene. Dobrá kniha, dobrý citát. Nikdy by som si nepomyslel, že jeho význam zistím na vlastnej koži. Zahlásil trpko Yamanaka.
O čom to tu vy dvaja trepete? A čo je to za knihu, že je tak super? zapojila sa mladá kunoichi.
Ale o takých chlapských blbostiach! O tej knihe si pohovoríme potom, Yumiko prosím pokračuj! zahovoril zjazvený shinobi a tak žena rozprávala ďalej.
Utekala som a utekala, ani neviem ako ocitla som sa na hlavnej ulici. Pomaly som po nej kráčala a hlavou mi vírili myšlienky: Túto noc by som si dokázala odpustiť, Otec by mi ju možno tiež odpustil, no za to, čo som spravila pred chvíľou, skončí moja duša v pekle. Zatúžila som po inom, než po tom, s ktorým som stála pred tvojím oltárom a preto je zo mňa hriešnica, nezaslúžim si odpustenie Otče a dobre to viem, no prosím, netrestaj za poklesky matky dcéru, snažne ťa prosím. V tom zo mňa zmizla všetka sila a odpadla som. V letku som ešte stihla začuť dva výkriky. Prvý: „Pani, čo je vám?“ a druhý: „Len kľud, je to moja kamisan, postarám sa o ňu!“
Keď som sa zobudila, ležala som na lôžku v nemocnici. Pozrela som do prava a zbadala som, ako mi do ruky ide infúzia. Pozrela som sa do ľava a v kresle som objavila spiaceho Tomoyu, bolo to po prvýkrát, čo som ho po mesiaci videla. Bol zarastený, oblečenie mal špinavé, na tvári mal škrabance a modriny, akoby sa vrátil z misie. Bola som šťastná, že ho opäť vidím, no zároveň mi behal mráz po chrbte, pri myšlienke, že ma sledoval a videl odkiaľ idem. Rýchlo ma to však prešlo, pretože som znovu začala myslieť na svoju goreijou. Pomaly som sa postavila, vytiahla si zo žily infúziu, navliekla si župan, potom podišla ku skrini, vytiahla s kabáta diktafón a vybrala sa do Keikokuinej izby. Bola o poschodie vyššie, takže to nebol problém. Prišla som k jej posteli, pobozkala ju na čelo a tíško riekla: „Ahoj zlatíčko, neviem, či ma počuješ, ale verím v to. Tak nejak som odpadla, odhadujem to na fyzický kolaps, ale to nie je dôležité. Bola som za Ibikim prosiť o pomoc a on ti niečo posiela.“ Vložila som jej do dlane diktafón a zároveň odviazala ruky. Neviem, či sa mi to iba zdalo, ale prisahala by som, že sa jej zablyslo v očiach. „Vráť sa mi, prosím, tenshi, vráť sa!“ vravela som, hladkajúc ju po hlave. „Musím sa už vrátiť na izbu, no podvečer ťa prídem pozrieť, zatiaľ si vypočuj, čo ti Ibiki nahral a potom.....a potom už....snáď sa mi....“ dokončiť som nedokázala, tak som ju zo slzami v očiach pobozkala na čelo a tíško vyšla na chodbu. Dokázala som však spraviť iba pár krokov a svet sa začal stmievať, spravila som ešte jeden krok a znovu som padla do tmy. Bola som dva dni v bezvedomí a keď som sa konečne prebrala moja milovaná goreijou ležala na mne, čo znamenalo, že bola späť.
Tu moje rozprávanie ukončím, ďalej sme už boli spolu, takže nič zaujímavé, no zaujímalo by ma čo sa dialo, keď som bola mimo, zatiaľ sme sa totiž o tom nebavili a nechcela som vyzvedať?!
To by som ti mohol čiastočne objasniť ja! Zahlásil Tomoya.
Dúfal som, že to povieš, len sa pokojne vyrozprávaj! Neodpustil si ironickú poznámku Ibiki.
Sklapni, kamoš je cvokár a podobnými vyjadreniami mi lezie na nervy! Hafol na neho podráždene shinobi.
Tvoj kamoš je cvokár zaujímavé, veľmi zaujímavé?! Rýpol si znovu zjazvený.
Viem na čo narážaš, ale môžem ťa ujistiť, že sa k nemu nechodím vyplakávať. A už ma nechaj rozprávať, lebo to budeš musieť urobiť sám! Riekol Yamanaka prikazovačným tónom.
Tak teda prepáč, prosím hovor. Povedal ospravedlňujúco Morino.
Už na druhý deň, po tej nemilej udalosti som cítil, ako sa od mojej najdrahšej kamisan začínam vzďaľovať. Cítil som sa za to všetko zodpovedný, keby som mu len povedal nie, toto by sa nestalo. Nedokázal som sa jej pozrieť do očí a nedokázal som sa pozrieť ani na svoju goreijou, tak som od nich radšej odišiel. Prvý týždeň som sa zavalil prácou, no nepomohlo to, po nociach som mával nočné mory. Musel som vypadnúť a prečistiť si hlavu, iba tak som sa mohol vrátiť k mojim milovaným kusabanam. Hokage mi vyšla v ústrety a zadala mi misiu v susednej zemi. Mala trvať okolo dvoch týždňov a išlo o sprevádzanie bohatého kupca, z bodu A do bodu B, väčšinu času som tak strávil pod širákom. Deň čo deň, noc čo noc som v mysli preberal, sekundu po sekunde, toho strašného dňa a dospel som k záveru, že som iba lístok zmietaný prúdmi, v rieke osudu. Moje najdrahšie kusabany mi chýbali, strašne, strašne moc, no vedel som, že dokiaľ v sebe nenájdem silu nemôžem sa k nim vrátiť, aj keby bolo dávno po misii. Po desiatich dňoch sa mi začala vracať a bol som odhodlaný vynahradiť im ten čas plný samoty a bolesti, ktorý museli prežiť. Do cieľa cesty sme dorazili o deň skôr, takže som sa mohol vrátiť domov, do Konohy. Ten ušetrený deň som chcel využiť na to, aby som sa dal vizuálne dokopy, no keď som skoro ráno išiel k hokage podať správu, zbadal som svoju kamisan a srdce mi poskočilo radosťou. Utekala po hlavnej ulici, náhle zastala a pomalým krokom kráčala ďalej. Nechcel som, aby ma videla v tom stave, tak som rýchlo vyliezol na stĺp a pozoroval ju, keď odpadla uprostred cesty skoro som sa od ľaku strepal. Zoskočil som dolu a utekal k nej, nereagovala, tak som ju zobral do náručia a rýchlo s ňou utekal do nemocnice. Kanbyouninky boli veľmi ochotné a pomohli mi s ňou. Doshiba, čo ju vyšetril, mi oznámil, že si tam asi tak týždeň poleží, pretože prekonala ľahší fyzický kolaps a musí trochu zosilnieť. Sadol som si do kresla a čakal až sa prebudí, no v noci som toho veľa nenaspal a tak sa mi po chvíli začali zatvárať očká, až som zaspal. Keď som sa zobudil posteľ bola prázdna, vybehol som z izby a s obavami som sa rozhliadol po chodbe, no nikde som ju nevidel. Vtom som si spomenul, že o poschodie vyššie leží náš teshi a pomyslel som si, že ju určite chcela vidieť a tak som rýchlo vybehol po schodoch na prvé. Keď som vybehol na chodbu zbadal som kanbyouninki, ktoré sa dohadovali, kam by mali ísť s posteľou, na ktorej ležala nejaká žena. Pristúpil som bližšie a zistil, že tou ženou je Yumiko, okamžite som k nej pribehol: „Koishii si v poriadku....koishii?" neodpovedala, no kanbyouninki sa hneď otočili a jedna z nich mi povedala: „Pane keď tú ženu poznáte, povedzte nám z ktorej je izby, musíme ju okamžite pripojiť na infúziu!" Jej hlas znel tak naliehavo a nástojčivo, že som dostal o Yumiko veľký strach a rýchlo som jej odpovedal: „Je to moja kamisan a leží na prízemi, izba číslo sedem!" „Dobre zoberieme ju do výťahu a čo najrýchlejšie ju napojíme!" rozhodla staršia z nich a spolu s mladšou ju k nemu ťahali. „Nebolo by lepšie, keby som ju vzal na ruky a rýchlo zišiel dolu?" spýtal som sa plný obáv, na čo mi mladšia kanbyounin odpovedala: „To nie je dobrý nápad, nemalo by sa s jej telom hýbať, je totiž veľmi zoslabnutá a pri zrýchlení krvného obehu by jej mohlo srdce začať vynechávať, prípadne ešte horšie dočasne vypovedať, čo by pre ňu malo katastrofálne dôsledky!" „Chcete povedať, že by mohla znovu skolabovať?" položil som im zbytočnú otázku, na ktorú mi odpovedali vševraviacimi pohľadmi.
To predsa nieje možné, aby súčasná situácia mohla byť ešte horšia, alebo snáď hej?! Pomyslel som si pozorujúc kanbyouninky, ako mladšia znovu napicháva moju koishii na infúziu a staršia jej prilepuje na telo snímače a čosi nastavuje na prístroji, čoho výsledkom bolo tiché pípanie a svietiaca čiarka na malom displeji, ktorá sa pri každom pípnutí skrivila. To tiché, pravidelné pípanie mi liezlo strašne na nervy, no bol som zaň vďačný, lebo som vedel, že je to zvuk Yumikoinho srdca. Keď kanbyouninki odchádzali poďakoval som sa im, no oni len riekli: „Niet za čo!" a už ich nebolo. Podišiel som ku koishiinej posteli a položil si hlavu na jej hruď a naozaj, začul som tiché: Buch-buch, buch-buch, buch-buch....Pomaly sa moje srdce začalo synchronizovať s tým jej, no to by znamenalo spánok a to som nechcel, najprv som totiž chcel vidieť milovaného tenshiho. Vstal som, pobozkal ju na pery a išiel na prvé. Potom ako som vyšiel z výťahu kráčal som do stredu pravej strany chodby, k izbe číslo päťdesiatšesť. Chytil som kľuku, no nedokázal ju stlačiť a tak som tam len tak stál a držal ju. Po chvíli som predsa len v sebe našiel tú odvahu a stlačil ju, nikto však v izbe nebol, iba prázdna, rozostlaná posteľ a otvorené okno, na ktorom viala záclona. Dostal som neblahé tušenie, podišiel som k posteli a ohmatal ju. Bola teplá, takže v nej môj tenshi ešte pred chvíľou ležal, no to otvorené okno neveštilo nič dobré. Chcel som ísť k nemu a pozrieť sa dolu, či tam nebude niečo čo by mi pomohlo objasniť situáciu, no stačil iba krok a do čohosi som kopol. Zohol som sa a zdvihol nejakú roztopenú vecičku, pripomínala mi diktafón. Táto roztopená a začmudená vecička musela byť dôvodom kvôli, ktorému Yumiko takmer obetovala všetko. Zaujímalo ma čo bolo na páske, no z toho čo som videl, som usudzuval, že bola ošetrená ochrannou pečaťou, takže aj keby sa mi ju podarilo vybrať, nemohol by som ju prehrať. Chvíľu som ešte diktafón otáčal a skúmal ho, či na ňom nie je niečo, pomocou čoho by sa dal zistiť majiteľ, dosť ľudí si ho totiž nejako označuje, nanešťastie na tomto nič nebolo. Vložil som si ho do vrecka a predsa len sa pozrel von oknom. Na stene podo mnou som si všimol malé, krvavé fliačiky.
Takže tadeto zliezla dolu, no kam mohla ísť v jej stave!? Pomyslel som si a mráz mi prebehol po chrbte, kamisanin obraz som mal stále pred očami. Dosiba, ktorý mal na starosti goreijou, dostal na starosť i hahaoyu, takže ma informoval, ako to s ňou vyzerá, boh vie, čo to nebolo. Na premýšľanie nebolo času, pristúpil som k postely a stlačil spínač na privolanie kanbyounin. Potom som rýchlo trielil k hokage, podať správu a požiadať ju o pomoc. Vyšla mi v ústrety a nechala zvolať voľných ninjov, ktorí mi ju pomáhali hľadať. Nenašli sme ju a to sme hľadali celé popoludnie, až do noci. Znovu sme sa všetci zišli na streche hokagehouseu, dohodli sme sa, že budeme znovu hľadať od skorého rána. Všetkým som sa poďakoval za pomoc a rozišli sme sa. Keď som prišiel domov samota, ktorá na mňa doľahla bola neznesiteľná, tak som sa osprchoval, obliekol si čisté šaty a infiltroval sa do Yumikinej izby. Schoval som sa pod posteľou a keď kanbyounin skontrolovala či v nej kamisan leží, opatrne som si ľahol k nej. Samota v momente zmizla, objavili sa však výčitky, ktoré som nedokázal potlačiť. Pritisol som sa k nej a šepkal jej do ucha, dúfajúc, že začuje moju trpkú spoveď i sľub, že ju i goreijou už nikdy nenechám samé.
Myslela som si, že sa mi to iba snívala, že to bol iba zlý sen!? Skočila mu do reči Yumiko a začala rozprávať o tej noci z vlastného pohľadu: Dali mi sedatíva, takže som spala a predsa som vedela, že je noc. Zrazu som pocítila staré známe teplo môjho kawaiiho. Bola som rada, že je opäť pri mne, chcela som ho pohladiť, objať, pobozkať, pomilovať sa s ním, tak strašne mi chýbalo jeho teplo. Keby využil situáciu a vzal si ma nehnevala by som sa naňho, práve naopak bola by som tomu rada. Zrazu mi niečo začalo gniaviť srdce a po líci začalo stekať čosi horúce, plakal. Chcela som ho objať, utešiť, no nemohla som, o to väčšie bolo moje utrpenie. V tom som začula ako ku mne hovorí, vyznáva sa z vlastnej bolesti, no zároveň prosí o odpustenie, za bolesť, ktorú nám sám spôsobil a sľubuje, že už nás nikdy viac neopustí. Gniavenie srdca povolilo, zdá že mu táto trpká spoveď pomohla, no moje srdce si nevydýchlo v okamihu ho premkol mrazivý strach. Od shiyujina som sa totiž dozvedela, že náš milovaný tenshi zmizol a ja som tušila, že to bolo kvôli tomu, čo počul z pásky. Kawaiimu som sa snažila povedať meno toho shinobiho, dúfajúc, že pochopí, no nedokázala som nič povedať. Sústredila som všetku svoju snahu na vyslovenie toho mena a muselo sa mi to podariť, pretože shiyujin mi dal vášnivý bozk a jeho teplo zmizlo. Náhle zmĺkla, dúfajúc že bude pokračovať a naozaj pokračoval.
Áno, začul som to meno z tvojich úst, meno môjho najlepšieho juujina, človeka, na ktorom som spáchal veľkú krivdu a prišiel čas ju odčiniť. Možno, vlasne takmer určite necíti ku mne nenávisť, no ja cítim hanbu, cítim takú strašnú bezvýznamnosť, že sa naňho nedokážem ani len pozrieť, nieto ešte naňho prehovoriť. Musím odčiniť, čo som napáchal a to sa dá iba tak, že pôjdem k nemu, áno pôjdem k nemu, stretnem sa s ním a všetko dáme doporiadku. Je tu však jedna otázka, ktorá ma trápi a to v akom stave je psychika našej goreijou, nášho tenshiho. Keď sa ňu pozrieme s odstupom času, musíme si my, ako ryoushin priznať, že sme pochybili. Nevšimli sme si, ako veľmi jej naša starostlivosť škodí, ako veľmi trpí. Goreijou nedokázala už viac znášať všetky tie tlaky, ktoré boli na ňu zo všetkých strán vyvíjané a našla si spôsob ako ich ventilovať. Zistila však, že spôsob, ktorý si vybrala nieje dostačujúci a musela si tak nájsť nový, čo sa jej aj náhodou podarilo. Ten spôsob mal háčik, bol k nemu nutný niekto ďalší a toho niekoho nečakane objavila v Ibikim. Aby všetko klaplo vymyslela si plán, ktorý vďaka jej itoko rýchlo prerobila. Plán, ktorý si vymyslela, mal tiež malý háčik, stalo sa z neho beštiálne monštrum, ktoré vyžadovalo priam fanatickú oddanosť a tú si vštepovala niekoľko mesiacov. Jedným zo záverečných bodov monštra bolo presvedčiť svoju stvoriteľku, že v prípade neúspechu je ďalší život nemožný, čo po predchádzajúcom narušení psychiky bola hračka. Výsledok sme videli na vlastné oči. Zároveň sa natíska otázka, pri ktorej mi behá mráz po chrbte: Existuje nejaký plán absolútneho konca? Odpoveď je tak nebezpečná a smrtiaca, že mi nedala spávať, teraz sa mi však opäť vysmieva z temnôt a ja nemám nič, čím by som zapálil sviecu. Dosť však bolo mrazivých predstáv, je čas ísť ku kagimu, uzavrieť túto bolestivú kapitolu a otvoriť novú.
Po týchto slovách na okamih stíchol, chcel si utriediť myšlienky, no prešlo iba pár sekúnd, keď začul tiché vzlykanie. Okamžite ho spoznal a trasúcim hlasom riekol: Tenshi prosím neplač, nechcem aby si viac kvôli mne ronila slzy!
Nemôžem, spôsobila som ti toľko bolesti a napriek tomu ma stále nazývaš svojou goreijou, svojím tenshim, to si nezaslúžim. Odpovedala uplakaným hlasom.
Keď som ťa po prvýkrát držal v náručí, bola si tak krásna, tak krehká, že som sa do teba okamžite zamiloval. Stále ťa mám rovnako rád ako vtedy, keď som ťa prvý krát zbadal a nech už sa stane čokoľvek vždy i budem. Reagoval pevným hlasom shinobi.
Mám ťa strašne rada chichio a sľubujem ti, že už nikdy nespravím niečo takého! Vyhlásila jemne sa chvejúcim hlasom.
Ach, tenshi....Hahao.....pípla uplakane Yumiko, na čo sa okamžite rozplakala aj Keikoku.
Ospravedlňujem sa, že vám vstupujem do tak dojímavej chvíle, ale pečate, ktoré majú slúžiť na ochranu mojej mysle pred tými vašimi, sa vplyvom vašich veľkých citových výkyvov začínajú zahrievať. Navrhujem, aby sme túto konverzáciu ukončili a dohodli sa na nasledujúcom, ako predposledná dostane priestor Keikoku a ja to celé uzavriem. Ozval sa prísnym hlasom Ibiki.
Súhlasím, no daj mi pár sekúnd nech tie slzy vydýcham! Odpovedala trasľavým hlasom. Po chvíli ticha zahlásila pevným hlasom: Dobre môžem!

Poznámky: 

A je tu druhý dielik tejto trochu nevšednej trilógie. V prvom dieli ste mali možnosť nazrieť do mysle Ibikiho a Keikoku a tentokrát ste nazreli do sužovaných myslí jej rodičou. Kto vie čo vás čaká v záverečnom dieli?! Laughing out loud

Goreijou-Dcéra
Tenshi-Anjel
Shiyujin-Manžel
Chichio-Oco
Kamisan-Manželka
Kusabana-Kvet
Kanbyounin-Sestra(Zdravotná)
Doshibovia-Možno ich chápat ako právoplatných doktorov. Doshiba môže byt taktiež iba titul a nemusí to mat nic spoločné s medicínou.
Koishii-Drahá
Kawaii-Drahí
Juujin-Priateľ
Hahao-Máti

5
Průměr: 5 (6 hlasů)

Volby prohlížení komentářů

Vyberte si, jak chcete zobrazovat komentáře a klikněte na "Uložit změny".
Obrázek uživatele Akumakirei
Vložil Akumakirei, Čt, 2010-04-01 13:53 | Ninja už: 5620 dní, Příspěvků: 2346 | Autor je: Editor všeho, Editor FF, Prostý občan

A já budu souhlasit se Sorafay i Yamatou. Je to zajímavý příběh, mrazí mě, když čtu ty výpovědi Tenshiných rodičů, ten jejich různý náhled na stejnou věc... O to víc mě zajímá, jak to nakonec dopadne.

.Seznam FF, Poslední FF: Šampioni těžké váhy | Na kočku a na myš | Rozkaz zněl jasně | Bohům padají z talířů drobky
. • V noci jsou všechny kočky černé.
.Some days, some nights...

Obrázek uživatele Hagiku Biseki
Vložil Hagiku Biseki, St, 2010-03-24 19:59 | Ninja už: 5779 dní, Příspěvků: 442 | Autor je: Tsunadin poskok

Dakuvala, som rád, že si to aspoň niekto prečítal.

FF BY HAGIKU
YURI FAN Ano i já jsem Yurifanista Kakashi YES Smiling



Máš niečo čoho sa chceš zbaviť, alebo naopak niečo hladáš, tak neváhaj a pridaj sa do fb skupiny Anime a Manga Burza! Kakashi YES
http://www.facebook.com/groups/478036032208994/

Obrázek uživatele Yamata no Orochi
Vložil Yamata no Orochi, Út, 2010-03-23 20:03 | Ninja už: 5890 dní, Příspěvků: 3064 | Autor je: Prostý občan

A já nemůžu nic víc, než souhlasit se Sorafay... jsi skvělý básník - fantasta. A navíc dobře víš, o čem píšeš.
A já se nemůžu než opakovat jako u všech tvých předchozích příběhů - všichni, kdo si tohle nepřečtou, jsou trdla... slušně řečeno, a o moc se připraví...

FFkaři, prosím, čtěte Pravidla FF sekce!!! Evil

Kdo umí číst a psát, je gramotný. Kdo umí pouze psát, stává se spamerem!

Obrázek uživatele Fňu
Vložil Fňu, Út, 2010-03-23 19:47 | Ninja už: 6008 dní, Příspěvků: 6029 | Autor je: Prodavač v květinářství Yamanaka

Vieš, naozaj závidím, ako dokážeš písať... Tak pútavo, tak zaujímavo, tak výýborne ^^ A hlavne také dlhé vety, celé sránky... Hrozná je tá zelená potvorka Laughing out loud
A toto je skvelá poviedka, iná, ako ostatné, a aj preto sa mi tak páči ^^


Autori poviedok čítajte Pravidlá FF!! Smiling
Inak vaše poviedky skončia na našom externom blogu ^^
A takisto čítajte aj Důležitá sdělení pro spisovatele a čtenáře FanFiction!!!
Ak si nie ste istí písaním, nájdite si nejakú betu - Inzertní FF nástěnka.

----
Čiarka, taká maličkosť, ale dokáže úplne zmeniť význam vety.
Nezabúdajte na to.