MINATO TI TO NEDOVOLÍ

,,Umrieš chlapče... Máš síce ešte čas, no umrieš predsa len skôr, ako by bolo potrebné....“
,,Umriem? Nechcem umrieť!“
,,Umrieš, všetci umrieme. A ty zomrieš pri ochrane toho, čo ti je drahé.“
,,A kto to potom bude ochraňovať?“
,,Chlapec, vidím chlapca... Ktorý zdedí tvoju vôľu... Pravda, takých budú stovky. Ale tento nezdedí len tvoje ciele... Zdedí aj tvoju tvár, vlastnosti a zvyky... Bude to tvoj syn. Tvoj a tej, ktorú ľúbiš...“
,,A ja? Aký je môj osud?“
,,Ty? Ty umrieš neskôr. Ale... Ale tvoj osud je horší. Stratíš tých, ktorí ti boli drahí... Stratíš dôveru ľudí, ktorých si rešpektoval... Ostaneš sám, v temnote a zúflastve pre vlastnú pýchu urobíš hlúposť a stratíš všetko, na čom ti kedy záležalo... Ty, drahý chlapče, budeš zradcom...“

,,Umriem...“
,,Hej, už si to spomínal.“
,,Ja zomriem....“
,,Áno, hovoril si mi to.“
,,Zomriem skoro!“
,,Viem, opakuješ to celý deň.“
,,Ona povedala že...“
,,Dopekla Minato, počul som to!“
,,Viem, viem, prepáč,“ ospravedlňujúco mykol plecami blonďák. ,,Ale keď ona mi povedala...“
,,Minato!“ varoval ho jeho čiernovlasý priateľ. ,,Ešte raz to zopakuješ a... Hádam nebudeš veriť povedačkám starej baby!“
Minato zamyslene naklonil hlavu.
,,Fugaku, nie!“ vykríkol naraz a Uchiha Fugaku, jeho priateľ a tímový kolega zamrmlal s rukou v ktorej držal prázdny téglik od ramenu natiahnutou nad odpadkovým košom.
,,Nevyhadzuj to, prosím!“
,,Oh, zabudol som že ich zbieraš,“ uškrnul sa Fugaku a hodil mu ho. Namikaze Minato ho chytil s blaženým úsmevom. ,,Nechápem, ako môžeš zbierať tégliky od ramenu...“
Minato mykol plecami a otvoril ďalší ramen.
,,A tiež nechápem ako môžeš zjeť toľko tej slanej polievky s rezancami a všetkými tými vecami, čo si ty do ramenu pcháš,“ pokračoval Fugaku.
,,Je to dobré, dattebayo!“ vyhlásil minato so širokým úsmevom.
Popoludnie v Skrytej Listovej, ako každé iné, pravda, pre týchto dvoch priateľov výnimočné. Popoludnie, v ktoré nemali žiaden tréning ani misiu. Ani jeden z nich takmer nepamätal popludnie, kedy by mohli len tak sedieť na lavičke, vyjedať ramen a obzerať zadky mladým dedinčankám. A ešte aj slniečko im na ne svietilo.
Uchiha Fugaku a Namikaze Minato. Dôverčivý, slušný, zodpovedný blonďavý zázrak a neprístupný, hlučný, netaktný dedič Uchiha klanu. Dvojica na pohľadania, aj keď v začiatkoch ich dlohorčného priateľstva nevyzeralo, že by sa boli hľadali. Už na akadémii chlapci spolu súperili, obaja talentovaní a obľúbení, hoci každý iným spôsobom. Jediná rovnaká vlastnosť bola nesmierna tvrdlohlavosť a vytrvala snaha byť lepší ako sotatní. Bohužiaľ, práve to nie sú vlastnosti ktoré by ľudí spájali, naopak. Až neskôr zistili, že v skutočnosti sa znamenite dopĺňajú a ich tím sa preto stal takou malo Listovou legendou, i keď sensei im nikdy nezabudol pripomenúť počiatočné nezhody. Takmer, akoby mu ich súperenie chýbalo, hoci ktohovie - možno prve tie zúrivé hádky boli korením jeho života.
,,Ty, Fugaku....“ začal zas Minato. ,,Fakt myslíš, že si to tá ženská len vymýšľala?“
,,Jasné! Navešia na seba korálky a náramky a povie že je veštica. Pche! To by som mohol urobiť aj ja! A keby to aj obla pravda, plynie z toho jedna dobrá vec....“
,,Naozaj?“
,,Uhm. Povedala, že budeš mať syna. S tou, ktorú ľúbiš,“ mrkol po ňom Fugaku.
,,Tak to aby som ačal makať,“ zvesil hlavu Minato.
,,Prečo? S Kushinou to nejde dobre?“
,,Kdeže, napredujem. Už so mnou vydrží v jednej miestonsti tri minúty bez toho, že by po mne vrieskala.“
Fugaku sa rozosmial.
,,A pozri tam?“ usmernil jeho pozornosť na druhú stranu ulice. ,,My o vlku...“
,,Á-hoj, Fugaku!“ vyhŕkla červenovlasá kunoichi.
,,Ahoj, Kushina,“ krotko povedal Minato, menovaná ho však okázalo ignorovala a spokojne si sadla pred nich, priamo na zem, nohy skrížiac v tureckom sede.
,,Eh, nechceš si sadnúť sem?“ Minato sa ochotne dvíhal, aby jej uvoľnil miesto, no Kushina ani okom nemihla, len hypnotizovala pohľadom Fugaka.
,,Chcem sa s tebou rozprávať!“ oznámila mu.
,,Aha...“ Minato si zase sadol.
,,S ním!“ zdôraznila Kushina a prvý raz pozrela na modrookého Shinobiho.
,,Fajn,“ prehodil Minato a spýtavo zdvihol obočie.
,,Medzi štyrmi očami!“
,,My pred sebou nemáme tajomstvá.“
,,Minato...“ Kushinin hlas dostával nebezpečný odtieň. Minato zavetril nebezpečenstvo a dal sa zbierať svoje tégliky. Pootm múdro vzal nohy na plecia, no ešte rped tým ako zmizol za najbližším rohom, stačil zavolať:
,,Majte sa, Kushina, Fugaku!“
,,To sa vážne nijkdy nezabudne pozdraviť?“ precedila pomedzi stisnuté zuby Kushina.
,,Nie, on nie,“ uškŕňal sa Fugaku.
Od chvíle kedy sa mladučká červenovlasá kunoichi rozhodla, že jej rodná zem Vírov je pre ňu príliš malá a namierila si to do Listovej, bola Fugakova rodná dedina hore nohami. A odkedy prvýkrát dostal od nej Minato po hlave, a to bolo ešte v čase jeho a Fugakovej otvorenej vojny, Fugaku a Kushina boli priatelia. Fugaku sa okolo nej motal preto, lebo dokázala viac než dobre vzdorovať Minatovi a Kushina zas mladého Uchihu akceptovala preto, že mu nevadi jej zmysel pre humor, ktorý ostatní Listoví Shinobi značne nechápali. Časom sa z tejto zvláštnej symbiózy vytvorilo pevné a priateľské puto, rovnako ako sa na priateľstvo zmenila aj Minatova a Fugakova nenávisť. Minata však Kushina naďalej nemohla vystáť a on ju, paradoxne, za to ľúbil.
,,tak, čo máš?“ opýtal sa zvedavo Fugaku.
,,Geniálny nápad...“

,,Kushina, toto nedopadne dobre...“
,,Nestrestuj Fugaku! Je to perfektné!“
,,A načo pri tom potrebuješ mňa?“
,,Lebo vieš napodobniť kohúta,“ vysvetľovala mu Kushina. ,,Tsunade-sama sa vždy o totmo čase chodí kúpať a Jiraiya-sama ju chodí pozorovať. Ty zakikiríkaš, ona vybehne zistiť čo sa robí a keď ho načape...“
Kushina sa zachichotala.
,,Ale je to môj sensei...“ zamrmlal.
,,Ten starý zvrhlík si to zaslúži a nevrav že nie!“
Fugaku stíchol, niežeby s amu to páčilo, ale hádať sa s Kushinou... Okrem toho, ľahko ich niekto mohl začuť a keby sa tak stalo... Fugaku na to nechcel ani pomyslieť. Boli v dievčesnkých kúpeľoch, s dôrazom na slovo dievčenské. Veľmi jednoducho by sa mohlo stať, že načapú jeho a kopa rozhnevaných kunoichi, ktoré ho naháňajú ulicami Listovej, to nebola zrovna jeho predstava ideálneho večera. A tak len potichu cupkal za Kushinou a nervózne sa obzeral okolo seba.
,,Sme tu!“ oznámila mu.
Schovaný v kríkoch, pomedi halúzky pozorovali strapatú bielu hlavu, zízajúcu pomedzi škárky medzi doskami...
,,Fugaku, ideš na to!“
,,Kushina, ja...“
,,Ty sa bojíš?“
,,Nie, ja len že...“
,,Uchiha je zbabelec, Uchiha je zbabelec!“ vysmievala sa mu bezcitne.
,,Nie som zbabelec!“
,,Tak to sprav!“
„ ...“
,,Urob to, bábovka!“
Fugaku uvažoval, či sa má uraziť a odísť, alebo Kushine dokázať že bábovka nie je. Rozhodol sa pre to druhé.
,,Fajn, idem na to.“
,,Hurá!“ Kushina skoro zabudla, že nesmie kričať. ,,Uvidíš, je to skvelý nápad!“
Fugaku sa nadýchol a zakikiríkal z plných pľúc. Fungovalo to stopercentne.
Taký krik a buchot ani jeden z nich ešte nepočul a potom... Potom sa ozval hrozivý zvuk lámajúcich sa kostí. Fugaku s Kushinou sa na seba vydesene pozreli a ten zvuk sa ozval znova.
,,Ty jeden zvrhlík!“
Plesk!
,,Úchylák!“
Prásk!
,,Ja ti ukážem!“
Fugakov sensei zavyl od bolesti a v kríkoch si Fugaku pritisol na uši dlane.
Nebol to až taký skvelý nápad.

,,Ehm, Minato, podľa mňa je to málo...“
,,Preboha, Mikoto, čo iné mu chceš doniesť?“
,,Ale sensei skoro zomrel! A my mu nesieme len kvety...“
,,To sa chorým nosí...“ vzdychol Minato. ,,Čo myslíš ty, Fugaku?“
Čiernovlasá dievčina s prenikavými tmavými očami a modrooký blonďák sa dychtivo obrátili na dediča Uchiha klanu ktorý šiel povedľa nich mlčky so zvesenou hlavou a rukami vo vreckách.
,,Eh, čo?“ strhol sa Fugaku. ,,Áno, jasné, sú pekné,“ zamrmlal rozpačito a kráčal ďalej, hoci Minato s Mikoto zastali.
,,Čo sa to s ním deje?“ zašepkala Mikoto.
,,Netuším. Žeby ho tak zobralo sesnseiove zranenie?“
,,Aspoň teraz budeme mať voľno. Inokedy by sa tešil.“
,,Myslím že ho to tak nejak... Sklamalo. Chápeš, Jiraiya-sensei je taký silný a zmlátila ho žena.“
,,Takže urazená mužská pýcha?“
Minato odmerane mykol plecami a trochu urazene vykročil za Fugakom.
,,Takže urazená mužská pýcha,“ zaškľabila sa Mikoto a pozrela na kytičku vo svojich rukách. ,,No čo, bude musieť stačiť,“ vzdychla si a rozbehla sa nemocničnou chodbou za svojimi tímovými kolegami.
Pred bielymi dverami s číslom štyri na chvíľu zastali, napokon sa Minato odhodlal zaklopať a keď sa zvnútra neozval žiaden zvuk, vošli dnu.
,,Dobrý deň sensei, to sme my, prišli sme vás navštíviť!“ hlásila ich Mikoto.
Jiraiya k nim obrátil tvár, vyzeral naozaj úboho.
,,To ste milé, decká,“ prehovoril chrapľavo. Ani po tých dlhých rokoch sa neubavil zlozvyku hovoriť im decká.
,,Ako sa máte?“
,,Bolí to veľmi?“
,,A fakt vás tak zmlátila Tsunade-sama? Ha-ha!“
,,Aspoň viete, že nemáte špehovať. Dúfam, že ste sa z toho poučili.“
Minato a Mikoto štebotali a vrteli sa okolo Jiraiyu, no Fugaku stál obďaleč a mračil sa.
,,Mali by ste už ísť,“ prehovoril Jiraiya po chvíli. ,,Potrebujem si odpočinúť,“ dodal na vysvetlenie a pokúsil sa usmiať, no na jeho dobitej tvári ten úsmev vyzeral skôr odstrašujúco.
,,Jasné, sensei!“ dvíhala sa okamžite Mikoto.
,,Rád som vás videl...“
,,Aj my vás! Dúfame, že vám bude čoskoro lepšie!“
,,Fugaku, ostaň tu ešte chvíľu,“ zastavil ho Jiraiya.
Minato s Mikoto na neho začudovane pozreli, no potom Minato len mykol plecami a obaja vyšli von. Jiraiya začal, len čo sa za nimi zavreli dvere.
,,To si bol ty Fugaku, však? Ty vieš tak kikiríkať.“
Nemalo cenu zapierať.
,,Mrzí ma to, sensei...“
,,Prečo si to urobil?“
,,Nepoviete to Mikoto?“ pýtal sa ustrašene chlapec.
,,Tak prečo?“
,,Keď Kushina...“
,,Vyprovokovala ťa? Iba preto?“ Jiraiyov hlas znel sklamane. ,,Pre vlastnú pýchu si urobil takú hlúposť...“
Fugaku zvesil hlavu.
,,Nie, nepoviem to Mikoto,“ vzdychol Jiraiya a odvrátil od neho zranenú tvár. ,,Ale vieš Fugaku... Cítim sa, ako keby si ma zradil.“

Fugaku sedel na zemi v jednej z tmavých uličiek, chrbtom sa opieral o stenu a tvár skrýval v dlaniach.
Pre vlastnú pýchu... urobíš hlúposť... Ty, drahý chlapče budeš zradcom... Zradcom!
,,Má sa dobre?“ ozval sa nad ním bojazlivý hlas. Fugaku vyvrátil hlavu.
Nad ním stála Kushina a tvárila sa ustráchane.
,,Bude v poriadku,“ zamrmlal a Kushina sa s výdychom plným úľavy zvalila vedľa neho.
,,A čo je potom s tebou?“
,,Vieš, boli sme s Minatom u veštice...“ začal opatrne. Kushina sa mu určite vysmeje. ,,Povedala, že budem zradcom...“
,,A ty tomu veríš?“ vyprskla.
,,Neveril som, ale... Sensei mi to pripomenul. „Cítim sa, akoby si ma bol zradil“,to mi povedal.“
,,Takže vidíš, už to máš za sebou!“ spokojne sa zasmiala Kushina.
,,Povedal akoby. To ešte nebola tá prvá zrada,“ Fugaku to cítil. ,,Dnes mám osemnásť...“
,,Fíha! Tak to som strašia ako ty!“
,,Kushina!“ už sa neudržal a začal kričať. ,,To nie je sranda! Nemôžeš aspoň raz brať niečo vážne? Je to... je to... Bavíme sa o osude!“
,,A ty veríš na niečo také ako osud?“
,,Ja... Neviem...“
,,Preboha Fugaku! Čo si nejaká poverčivá babka? Nič také ako osud neexistuje! Nie sme to, čo z nás robí osud, sme to čo si sami zvolíme. A vždy máš na výber! Len ty sám držiš v rukách svoju budúcnosť...“
,,Práve preto... Od dnes žiadne srandičky! Dnes sa stávam hlavou klanu, musím už dospieť... Musím si vedieť zachovať chladnú hlavu! Nesmiem sa dať uraziť a vyprovokovať! Nesmiem už robiť hlúposti!“ pozrel na ňu. ,,Ja chcem ten osud zmeniť...“
,,Už s tebou nebude taká sranda...“ vzdychla si Kushina. ,,Stane sa z teba taká skala ako je Hyuuga Hiashi.“
,,Hlavne, že nebudem zradcom...“
,,Vieš ty čo?“ Kushina sa postavila a pozrela na neho z výšky. ,,Ty sa podľa mňa nikdy zradcom stať nemôžeš! Minato by ti to nedovolil! Ja... Ja mu fakt verím!“
S týmito slovami sa Kushina pobrala na odchod.
,,Kushina!“ zastavil ju ešte. ,,Ďakujem a prepáč že som na teba kričal a... A dobrú noc!“
Pozrela na neho a jej oči sa už zase smiali.
,,Dobrú, Fugaku,“ usmiala sa a tryskom vrazila domov.
Fugaku sa tiež postavil a pozeral za ňou. Všimol si, že je bosá a usmial sa.
Tie slová ju prezradili. Mala Minata rada.
Presne ako hovoril osud.

,,Čože? Presťahovať sa?! Ale... Čože??!! Znížiť stavy vojenskej polície??! To snáď nemyslíte vážne... Och, áno, tie obvinenia... Ale pane... Rozumiem. Dovidenia, Hokage-sama.“
Fugaku vyšiel zo Sarutobiho pracovne a mal chuť do všetkého kopnúť.
Takto ich vysťahovať, odstaviť na vedľajšiu koľaj, kvôli nepodloženým obvineniam... Už dávno Fugaku pozoroval výstavbu novej štvrte na okraji Listovej a čudoval sa tomu. Ani vo sne by ho nenapadlo, že tam chcú vysťahovať jeho klan. Vysťahovať a izolovať! A mal vyhodiť polku svojej polície? Zachádzali s nimi ako so zločincami! Minato by niečo také nedovolil!
Fugaku sa zahľadel na priateľovu tvár vytesanú na najčestnejšom mieste.
,,Odišiel si priskoro, Hokage,“ vzdychol si a ani mu nezáležalo na tom, ako na neho každý hľadí. O Uchihovcoch si snáď ľudia už nemohli myslieť ani nič horšie. Špekuláciami o klane Uchiha a Kyuubiho útoku bola dedina presiaknutá. Fugaku cítil, ako on a jeho rodina strácajú úctu a ešpekt. Prepadli sa na to najhlbšie dno, do absolútnej temnoty... Len preto, že Sarutobi a rada to nemali na koho zvaliť! Kedysi by si nik čosi také nedovolil... Kedysi, keď ešte žili Minato a Kushina. Ale teraz prišiel o nich aj úctu dedinčanov, zmocnilo sa ho zúfalstvo.
Uchiha Fugaku bol urazený.
Nemohol to nechať tak. Nemohol prísť o tú poslednú štipku hrdosti, ktorá v ňom ostala. A tak schválne zatlačil do úzadia tie slová, ktoré mu kedysi dávno zneli v ušiach. Ako ich len popieral, ako sám sebe sľuboval že sa nedá zničiť vlastnou pýchou! Dnes však chcel zabudnúť. Ale zabudnúť neznamenalo ich vymazať... Pretože oni boli osud a každý je sám strojcom svojho osudu.
,,Stratíš tých, ktorí ti boli drahí... Stratíš dôveru ľudí, ktorých si rešpektoval... Ostaneš sám, v temnote a zúflastve pre vlastnú pýchu urobíš hlúposť a stratíš všetko, na čom ti kedy záležalo... Ty, drahý chlapče, budeš zradcom.“