Mladý Vlk a Vločka - Prvé Stretnutie 02: Posledný Bozk

Ľadovým domčekom sa ozývalo pochrapkávanie zmiešané s praskaním dreva. Vonku stále zúrila fujavica a vnútri bolo veľmi príjemne. Hoci sa zdalo, že všetci spia nebolo tomu tak. Kakashi bol hore, vo svojej normálnej podobe a kochal sa pohľadom na nádhernú, spiacu, bielovlasú ženu. Neodolal a pohladil ju po tvári.
Otvorila oči a zahľadela sa do tých jeho. Bol naštvaný sám na seba, že ju zobudil a nemohol sa dlhšie kochať pohľadom na tú spiacu nádheru. Na druhej strane sa mu páčilo, že je hore, že sa naňho pozerá. Jej blízkosť ho uvádzala do rozpakov, bola predsa cudzou, neznámou ženou a predsa mu bola bližšie ako ktokoľvek iný.
Pohladila ho po tvári, pohladila ho prstami po perách, dráždila ho. Na tvári sa jej objavil znudený výraz a chcela sa obrátiť, stiahol ju späť na chrbát a tentokrát sa jej tvár skrivila bolesťou.
„Prepáč Bielka, nechcel som!“ zašepkal kajúcne.
„To nič, odkiaľ poznáš moje meno?“ spýtala sa udivene.
„Tvoj otec mi ho povedal, snáď si nemyslíš, že by my ťa opísal, ale samotné tvoje meno by nespomenul.“ Odpovedal snažiac sa zachovať vážnu tvár.
„No jasné, na to som vôbec nepomyslela a kde vlastne je?“ spýtala sa a hlas sa jej zachvel. Tušila to.
„Je mi ľúto ale váš otec je mŕtvy, spadol naňho dom a už som mu nemohol pomôcť, no stihol ma najať, na to aby som sa o vás postaral!“ odpovedal a snažil sa aby sa mu nezachvel hlas.
Žena zobrala jeho ruku, priložila si ju k perám a začala bozkávať jeho dlaň. Pozrela mu do očí a z dlane pomaly prechádzala na prsty, ktoré začala olizovať a cmúľať. V Kakashim sa začala prebúdzať vášeň.
„Páči sa ti to?“ spýtala sa sladko.
„Niesom si istý!“ zahováral.
„Tak to by som sa mala viac snažiť, nechcem predsa aby si sa o nás postaral ako otca, však?!“ riekla ešte sladšie, no jemu to pripadalo ako ofúknutie mrazivým vetrom.
„Čo tým myslíš?“ spýtal sa čo možno najpokojnejšie.
„Nemusíš sa báť, vločky mi všetko povedali, toto ber prosím ako poďakovanie, za to, že si pomohol otcovi. No a toto je poďakovanie za nás dve.“ Upokojila ho a v okamihu naňho vysadla a skláňala sa k bozku.
Chytil ju a odtiahol od seba: „Prečo to robíš, už si sa mi poďakovala?“
Usmiala sa naňho smutným úsmevom: „Otec ma učil, že dobrá žena má mužovi ďakovať vždy, keď niečo dostane. No a ty si ma zachránil, musím ti teda veľmi poďakovať.“
„Je to choré, to by si mohla ďakovať za každú blbosť, ktorú by ti kde kto spravil. Poďakovala si my, to stačí!“ povedal ostro, zložil ju zo seba, postavil sa a chcel odísť.
Bielka sa mu však vrhla okolo nôh a doslova žobronila: „Prosím, prosím dovoľ mi poďakovať sa ti. Prosím, prosím!“
„Čo to robíš, prestaň sa predomnou plaziť, je to odporné!“ okríkol ju a chcel ju z nôh striasť, nedala sa a primkla sa ešte tesnejšie.
Čakal čo sa bude diať, keď začala rozprávať: „Môj otec mi už ako malej hovoril, že vyzerám ako Snehová kráľovná. Tešila som sa tomu, vtedy som ešte nevedela, čo to bude pre mňa znamenať. Keď som mala pätnásť prvý krát ma otec znásilnil, potom ma znásilnil ešte niekoľko krát. Nenávidela som ho za to, no vtedy bol ešte silný a moje schopnosti sa iba prebúdzali a tak som ho nechala, nech si so mnou robí, čo chce.
Jedného večera som vymetala popol z kozubu a našla som kúsok nezhoreného papiera, na ktorom stálo: Už je tehotná? To písmo som poznala okamžite, bolo to písmo starého otca a vtedy mi to došlo, otec za nič nemohol, iba plnil rozkazy starého otca. Keď sa večer vrátil ukázala som mu ten nezhorený kúsok papiera a on mi povedal ako sa veci skutočne majú. Moja podoba a nezvyčajne čistá dna ma predurčili aby som sa stala matkou dieťaťa, ktoré prinavráti našej rodine hrdosť a meno.
Malo to háčik, moje telo odmietlo s otcom splodiť potomka a tak som musela cestovať po dedinách a oddávať sa iným mužským príslušníkom našej rodiny. Nenávidela som to a vždy som plakala otcovi v náručí. Až sme prišli do dediny, ktorá je od tejto vzdialená necelých sto kilometrov a oddala som sa predposlednému mužovi z našej rodiny a vtedy som otehotnela. Otec z toho nebol nadšený, pretože sa od ľudí z dediny dozvedel, že je veľmi žiarlivý a majetnícky a iste si ma bude chcieť vziať, čo sa i stalo. Požiadal ma o ruku, no ja som si ho odmietla vziať, dokiaľ nebudem mať dieťa v náručí. Hoci nerád súhlasil a tak ma tam otec nechal a dal mi malí darček i plán ako sa ho zbaviť. Bolo to síce nebezpečné, no chcela som si vziať iba toho, koho budem skutočne milovať.
Aby nemal podozrenie poprosila som ho aby mi pomohol so zlepšením schopností a každé ráno som sa s ním milovala. Po štyroch mesiacoch som však už nemohla trénovať, moje tehotenstvo začínalo na mne byť vidieť. Brucho sa mi postupne nafúklo ako balón a tak som mohla iba ležať. Prišiel deň pôrodu a narodila sa mi krásna dcérka, zároveň mi môj nastávajúci pripomenul dohodu a ja som ju predĺžila o ďalšie dva mesiace. Zúril, no keď som mu povedala: ,,Čo by na to povedali dedinčania, keby si si bral pupkatú nevestu?" Veľmi rýchlo vychladol a začal zariaďovať svadbu. Odo mňa sa samozrejme tiež očakávala aktivita a tak som sa začala venovať výberu šiat, príprave hostiny, spisovaniu hostí a podobným somarinám.
Zároveň som však vymýšľala plán ako sa ho zbaviť, no žiadny sa mi nezdal dosť dobrý aby zo mňa bola vdova ešte pred svadbou. A vtedy to prišlo, dedinou sa šírila správa, že vládcov brat Dotou proti nemu povstal a chce sa zmocniť trónu a pri svojom pochode na vládcove sídlo napáda a ničí i niektoré dediny. Dúfala som, že zaútočia i na tú našu a naozaj, Otec vyslyšal moje prosby a zaútočili na nás. Stalo sa to pred pár dňami, neváhala som teda, zabila jedného z útočiacich ninjov, prezliekla sa zaňho a zaútočila na svojho nastávajúceho.
Že ma hneď spoznal snáď hovoriť nemusím, keď totiž s niekým trénuješ štyri mesiace dostanú sa ti do oka jeho postavenia pred jutsu, jeho spôsoby robenia pečatí, jeho pohyby, forma i štýl útokov. Pochopil, že ho chcem zabiť a že len jeden z nás môže prežiť. Bol to ťažký boj a hoci ma dosť zle zranil zabila som ho a bola tak opäť slobodná. Zobrala som dcéru a utekala k otcovi. Počas cesty nás začali sledovať vlci a hoci som aktivovala jutsu, ktoré nám ich malo držať od tela, sledovali nás naďalej. Keď sme sa dostali neďaleko dediny dohnali nás a napadli, keby nebolo teba neviem čo by sa s nami stalo.''
Na chvíľu sa odmlčala, ale z hlasu vycítil, že to nebolo všetko a tak sa ujal slova.
„Je ti jasné, že hoci nepatríš do žiadnej ninjadediny, potom čo si mi povedala ťa môžem oznaciť za zločinnú kunoichi a bez váhania ťa zabiť?!''
„Ale nespravíš to!'' odpovedala konštatovaním.
„Prečo nie!?'' spýtal sa chladne.
„Pretože cítiš to isté čo ja!'' skonštatovala a pohladila ho.
„Som shinobi a shinobi nič necíti, iba plní rozkazy!" odporoval nevierohodne.
„Shinobi sú tiež iba ľudia a ako každý človek i oni cítia, no city potlačujú. Napríklad ja cítim ako sa v tebe chveje chakra a ty cítiš to isté u mňa." reagovala Bielka a zrazu sa mu rozbúchalo srdce.
Chytil sa za hruď a rozrušene na ňu pozrel: „Čo sa to so mnou deje, srdce mi ide z hrude vyskočiť?!"
„Nemusíš sa báť to iba cíti blízkosť toho môjho." upokojovala ho a znovu ho pohladila.
„To nemyslíš vážne, veď sa poznáme iba pár hodín?!" ozval sa rozpačito.
„Nepoznáme sa iba pár hodín ale pár tisícročí, jediné čo musíš urobiť je spomenúť si, spomenúť si na to kto v skutočnosti si a kto som v skutočnosti ja!" usmiala sa naňho žena a podala mu ruku.
Sadol si na zem a ona si položila hlavu do jeho lona.
„Tak hovor, čo si nám zamlčala?!" vypadlo z neho naštvane.
„Pamätáš si na ten príbeh, čo sa ti tak páčil, nuž zamlčala som vám istú časť a to, že tomu chlapcovi hovorili Vlk a vyzeral ako ty. Keď mi otec prvý krát rozprával ten príbeh bola som ním unesená, predstavovala som si, že som Snehová kráľovná a že muž, ktorého budem milovať bude vyzerať presne ako Vlk. Nikdy som však nestretla muža, ktorý by sa mu podobal a tak som prijala skutočnosť, že sny do tohto svete nepatria. No dnes som stretla teba a môj sen vo mne znovu ožil. Boh mi ponúkol poslednú možnosť, na splnenie môjho sna. Si shinobi, cítiš chakru ľudí okolo seba a ako som pred chvíľou povedala, cítiš i tú moju.
Kakashi nezostáva mi mnoho času, preto sa ti chcem oddať, bolo by to po prvý krát, čo sa niekomu oddám dobrovoľne. Mohol by si to pre mňa spraviť?" dohovorila a prosebne sa mu zahľadela do očí.
„Ty tomu príbehu naozaj veríš?" odpovedal jej otázkou a ona prikývla.
„Dobre teda, splním ti tvoje želanie, pod podmienkou, že utíšiš tú fujavicu, dosť na to aby sme mohli odísť!" odpovedal a zahľadel sa jej do očí.
„To ti môžem pokojne sľúbiť, snehová búrka o dve hodiny skončí, no dosť bolo slov, prejdime k činu!" dala mu dole masku a bojazlivo vzdychla, keď sa k nej zohol k bozku.
Ich pohľady sa stretli, ich pery boli od seba vzdialené ledva milimeter a predsa sa ostýchali dotknúť, sťa by boli mladými milencami.
Po Bielkinom chrbte prebehol mráz, Kakashiho oko sa zmenilo z ľudského na vlčie. Vedela čo bude nasledovať a tak počiatočný strach vystriedalo radostné očakávanie nastávajúceho.
Okamih na ňu vlk pozeral a potom sa po nej vrhol. Ten bozk bol tak vášnivý, tak zverský až to bolelo a predsa neuhla, vychutnávala si každý kúsok bolesti, ktorú jej dával a ešte väčšmi ju tak rozpaľoval. Ako ju bozkával rozopínal jej šaty a schádzal čoraz nižšie a nižšie. Zahryzla si do rukávu, bola totiž čoraz hlasnejšia a nechcela zobudiť dcéru, alebo Polárku.
Chyba, tá bola po celý čas hore, pozerala sa na odraz na kanvici a takmer nedýchala, aby začula každé slovko a teraz i to najtichšie vzdychnutie. Čím väčšmi sa bielovlasá žena snažila stlmiť čoraz hlasnejšie stony o to väčšmi bola blonďavá žena vzrušenejšia. Po chvíli už bola tak vzrušená, že nedokázala zadržať vzdych. Dúfala, že ju dvojica nezačula...
Bielovlasá žena otvorila oči, opatrne zo seba zložila Kakashiho ruku a odplazila sa k jeho ninjataštičke, z ktorej vybrala písacie potreby. Potom vybrala zvitok, kus z neho odtrhla a položila pred seba. Vzala do ruky štetec, namočila ho do atramentu a začala písať. Keď dopísala vrátila veci na miesto a zvitok, spolu s malou drevenou krabičkou a príveskom v tvare vločky vložila do dcérinho kabátika. Doplazila sa späť k mužovi, ľahla si mu na hruď, opatrne vrátila jeho ruku na seba a zaspala. Oko Vlka sa otvorilo, chvíľu sa pozeralo na ženu, potom pozrelo na ninjataštičku, následne na nádherné, spiace dievčatko a znovu sa zavrelo.
Oči blonďavého dievčaťa sa neotvorili, pretože boli zavreté tvrdým spánkom, no boli to práve jej oči, ktorá sa nasledujúceho skorého rána otvorili ako prvé. Keď videla ako tí dvaja pokojne spia rozhodla sa im za minulý večer odvďačiť a tak vstala, obliekla sa a pripravila raňajky im i psom. Príjemná vôňa čerstvo uvarenej kávy zobudila i spáčov, ktorý sa taktiež obliekli a prisadli si k Polárke a raňajkám.
Ako tak jedli ozval sa Kakashi: „Už musím ísť!"
„A nemohol by si tu zostať ešte jeden deň?" reagovala blonďavá žena.
„Nie nemohol, pokiaľ si zabudla je na misii a my sme ho už aj tak zdržali viac než dosť!" odpovedala namiesto neho Bielka.
Shinobi nič nevravel iba dopíjal kávu a pozeral do ohňa. Keď dopil zdvihol sa a začal pripravovať na cestu. Psou vyviedol z ľadového domčeka do nádherného, mrazivého rána, potom spolu s ženami vytiahol sane so spiacim dievčatkom. Zobral popruhy, navliekol do nich psou a priviazal ich o sane. Polárka s Bielkou mu priniesli batohy a pribalili i pár užitočných vecí. Na rad prišlo lúčenie a hoci sa poznali iba okamih nikomu sa nelúčilo ľahko.
„Zbohom!" riekol shinobi a naposledy objal a pobozkal Polárku.
Maj sa a keď by si mal niekedy cestu okolo zastav sa!" odpovedala objímajúc ho.
„Isteže!" pritakal a pristúpil k Bielke. Boli to kecy, obaja to vedeli, no dúfať mohla naďalej.
„Prosím nič nehovor, iba ma naposledy pobozkaj!" prehovorila bielovlasá kráska.
A tak ju naposledy vášnivo pobozkal a spolu s jeho bozkom z nej odchádzal i jej život, ale nie hneď, odchádzal pomaly, pomaličky. Nasadol na sane, naposledy pozrel do tých nebesky modrých očí, usmiala sa naňho i on na ňu a popohnal psov. Obaja vedeli, že je to naposledy.
Ako sa sane vzďaľujú shinobi cíti ako z nej uniká posledná trocha chakry. Svišťanie vzduchu prehluší Polárkin výkrik, neobzrie sa, chce si ju pamätať živú, krásnu. Jeho oči začali roniť slzy, utrel si ich, shinobi predsa nikdy neplače. A Vločka tá predsa patrí Snehovej kráľovnej a oheň by ju spálil, zabil. Netušil aký len bol naivný, keď si myslel že tú jednu, jedinú jeho plamene ušetria, ale to je už iný príbeh.