Mladý Vlk a Vločka - Prvé Stretnutie 01: Vlk a Snehová Kráľovná

Misia v Snežnej Zemi nedopadla zrovna podľa plánu a tak musel Kakashi s princeznou Koyuki utiecť z horiaceho paláca Snežného vládcu. Stalo sa tak včera večer. Po tom, ako si vládcov brat Dotou najal ninjov, započal prevrat a zakončil ho zavraždením snežného vládcu a podpálením jeho krásneho sídla. O to, že v ňom nezomrela posledná nádej snežnej zeme princezná sa postaral najatý shinobi zo Skrytej Listovej dediny. Bolo ráno a on stále poháňal psov k najbližšiemu pomocnému bodu dedine Cencúľ.
Dohodol sa z jedným miestnym mužom, že mu prichystá sane zo zásobami a čerstvými psami, no keď po hodine prišiel do dediny čakalo ho sklamanie. Cencúľ bol v troskách. Podľa toho ako to v ňom vyzeralo sa ním prehnala armáda Dotouových ninjov a nebolo domu, ktorý by nebol poškodený alebo zničený. Tých pár chudákov, čo prežili prezeralo domy a hľadalo kohokoľvek živého alebo čokoľvek čo by sa dalo použiť. Keď videli ako sa k nim približujú sane vedené shinobim ovládol ich hnev a tak si vzali palice a chceli naňho zaútočiť.
„Pozrite sa naňho, to je shinobi! Kvôli vrahom ako on sme prišli o rodiny a domovy, chyťte ho, ukážeme mu, ako u nás vítame vrahov!“ skríkol jeden miestnych a stojac v čele malého zástupu, kráčal oproti približujúcim sa saniam.
Do r***, nevyzerajú nadšene, že ma vidia. Zdá sa, že budeme mať problém. Pomyslel si Kakashi, vidiac nahnevaný zástup ľudí.
„Ľudia, stojte! Čo ste sa pomiatli? Nemôžete útočiť na každého shinobiho, ktorého stretnete. Okrem toho, tento je dobrý, zachránil môjho otca. Viem, že sa vo vás prebúdza nenávisť a pomstychtivosť, ale sú to práve tieto pocity, ktoré vyvolávajú neustále boje. Prosím vás, odložte ich, potlačte ich, schovajte ich do toho najzapadlejšieho kúta svojho srdca, nech sa nestanete ich otrokmi. Vráťte sa k hľadaniu a vyslobodzovaniu zranených i mŕtvych a k hľadaniu čohokoľvek, čo sa dá ešte použiť. Ja sa postarám o toho ninju.“ Postavilo sa pred nich dievča, vykričalo im to do tváre, otočilo sa a kráčalo naproti saniam.
Zahanbený ľudia mlčky stáli a pozorovali ju, až dokiaľ sa neozval ten istý muž, čo ich predtým huckal: „No tak vážený, počuli ste Polárku, všetci do práce. Je síce ráno, no tu svetla ubúda rýchlo a polovicu dediny sme ešte neprehľadali!“
Zdá sa, že ich to dievča upokojilo, prvé nebezpečenstvo zažehnané. Pomyslel si šedovlasí shinobi, prichádzajúc k povedomému dievčaťu. Zoskočil zo saní, zabodol do snehu kotvu a podišiel k nej.
„Zdravím, Polárka,“ riekol spomenúc si, že je to dcéra jeho spojky, „žiaľ bohu, prišiel som si po sane. Mimochodom, kde je tvoj otec?“
„Taktiež vás zdravím Šedý Vlk, včera pred obedom nás napadla armáda ninjov a otec sa snažil brániť dedinu. Zabili ho, tak ako aj mnohých ďalších a Cencúľ takmer celý zničili. Jediné dve budovy, ktoré prežili útok v jakom takom stave sú základná škola a škôlka. Stačilo pár opráv a dá sa v nich bývať. Tak sme si z nich spravili dočasný príbytok a nemocnicu pre zranených. Je mi ľúto, ale nemôžem vám dať ani sane ani psov.“ Odpovedalo smutne blonďavé dievča.
„Chápem, v tom prípade si tu budeme musieť my i psy odpočinúť, aby sme mohli večer pokračovať. Chcem vás o niečo požiadať. Pozrite sa do saní, ale nič nehovorte!“ riekol a ukázal na korbu.
Polárka pristúpila bližšie a keď zbadala malé dievča s čelenkou a spojila si to so smerom odkiaľ ninja prišiel, hneď vedela, kto to je a takmer vykríkla, nebyť Kakashiho, ktorý jej zapchal ústa.
„Dobre ma počúvaj, usadím za neďaleko tej vašej základky, ale nikto nesmie vedieť, že tu niesom sám. Sama si poznala toto dievča a vzhľadom na to, že s ňou utekám tak ti je jasné, že ju chce niekto vidieť mŕtvu. Použil som na ňu jutsu, preto bude spať, dokiaľ ju nezobudím. Jej život je veľmi cenný pre budúcnosť tejto zeme a preto ťa žiadam o spoluprácu, rovnako ako som požiadal tvojho otca.“ Dohovoril a zložil jej ruku z úst.
„Môj otec bol vojakom v službách jej výsosti a z jeho rozprávania viem, aký dobrý človek to bol. Keď ho niekto zabil a toto dievča je našou jedinou záchranou, rada obetujem i svoj život, aby som ju zachránila. Nasadnem na sane a zakryjem ju svojím plášťom, nikto tak nebude vedieť, že tu je. Kým spravíš skrýšu, ja zatiaľ prinesiem nejaké jedlo tebe i tvojim psom.“ Prehovorila Polárka, nasadla na korbu a schovala dievča pod svoj plášť.
Shinobi prikývol, vytiahol kotvu, nasadol na sane a poháňal psy dedinou.
Za pár minút boli na mieste, dievčina vystúpila zo saní a odišla po jedlo. Šedovlasí muž vybral kotvu, zapichol ju do snehu a rozhliadol sa okolo seba. Nikde nebolo nikoho, spravil pár pečatí, začal kráčať do kruhu a vypľúvať pri tom ľad do veľkého obdĺžnika. Ako tak robil kolečká, čoraz väčšmi sa jeho snaženie začínalo podobať na malý, ľadový domček. Psy ho so záujmom pozorovali pri vyrezávaní komína a otvoru veľkého asi ako polovica dverí. Schoval kunai, vrátil sa k saniam, vytiahol kotvu a nahnal psy dovnútra. V ľadovom domčeku ich odviazal a zložil z nich postroj. Sane z dievčaťom odtisol na opačnú stranu.
„Počuj, Sniežko, teraz musím na chvíľu odísť, pohľadať pár vecí, ty s kamošmi zostaňte tu a strážte to dievča; keď sa vrátim, najeme sa!“prihovoril sa vodcovi svorky, pohladil ho a vyšiel von.
Rozhliadol sa po okolitých rozpadnutých domoch a vybral si ten druhý napravo. Veľa z neho nezostalo, ale potreboval pár vecí, ktoré v troskách aj našiel. Trochu skrivenú kanvicu na kávu, dva poháre s obitými uškami, pár hrncov, ktoré poslúžia psom na vodu a malý hrniec, v ktorom si bude môcť on sám uvariť polievku. Odniesol to do domčeka a vrátil sa späť. Tentokrát pobral akúkoľvek látku, ktorá poslúži jemu i psom ako podklad, na ktorom budú spať a tiež našiel veľký plech, ktorý tentokrát neposlúži na koláče, ale na ohnisko. Znovu všetko odniesol do domčeka a naposledy sa vrátil do trosiek. Potreboval už len niečo, čo by poslúžilo ako dvere a drevo do ohniska. Ako dvere mu poslúžila veľká doska, ktorá bola kedysi stolom a dreva, čo sa dalo použiť, našiel tiež dosť. Dosku hodil na sneh a všetko použiteľné drevo naložil naň. Z ninjataštičky vytiahol povraz, odrezal z neho kúsok a priviazal ho o dieru v doske.
Chytil povraz a chcel náklad potiahnuť, keď v tom začul zastonanie. Okamžite vošiel do trosiek domu a započúval sa. Stonanie sa ozvalo znovu a vychádzalo z pod veľkej hromady trosiek. Opatrne ich odpratával, až odkryl starého muža, nanešťastie mu kus dreva prepichol brucho a nohy mal zavalené kusom plafónu.
„Prosím, pomôžte mi!“ ozval sa starec, keď zbadal Kakashiho.
„Nehýbte sa, pozriem sa, ako by som vás mohol vytiahnuť!“ povedal shinobi a obzeral si jeho zavalené nohy.
„Nemusíte sa robiť, že mi chcete pomôcť, obaja dobre vieme aký druh pomoci mi treba, no najprv vás chcem o niečo požiadať. O pár hodín má prísť moja dcéra s vnučkou, prosím pomôžte im. Zajac mi včera ráno priniesol správu, že Dotouva jednotka ninjov zničila jej dedinu, Biela Sova a ona utrpela ľahšie zranenie. Ako sa zdá, na našu dedinu udrela iná jednotka, no všetky mali jediný cieľ. O to však teraz nejde, musíte pomôcť mojej dcére Bielke a mojej vnučke dajte toto,“ hovoril k nemu, keď si náhle siahol do košele, vytiahol z nej retiazku s príveskom v tvare vločky a podal mu ju. „A teraz mi už môžete pomôcť.“
„Pane, ja niesom miestny, som shinobi na misii, ktorá nedopadla veľmi dobre a musím sa čo najskôr dostať z krajiny. Preto vám v tejto záležitosti nemôžem pomôcť, ale je tu jedno dievča, ktorej to môžem zveriť a ona vám iste..."
"Nie, nikomu inému neverím! Ako bývalý shinobi žiadam iného shinobiho o poslednú službu. Otoč sa a pozri sa pod tamtú kopu dreva, nájdeš tam truhličku, prines mi ju!“ skočil mu do reči starec a ukázal zaňho.
Šedovlasý muž sa neradostne otočil, spod kopy dreva vyhrabal drevenú truhličku a podal mu ju. Ten ju otvoril, ukázal mu obsah a riekol: „Pokiaľ mi nechceš pomôcť zadarmo, tak si ťa kúpim. Dobre sa pozri, túto kôpku diamantov som zhromažďoval celý svoj život a dúfal, že ním zabezpečím pohodlný život svojmu dieťaťu i jeho dieťaťu. Môj život sa však končí a ony sú ešte dosť ďaleko, a preto si ťa sprosto kupujem, ako ten najhorší lotor. Vezmi si ich, vezmi si ich všetky a výmenou za ne ťa prosím o jediné, pomôž mojej dcére a vnučke. O nič iné ťa neprosím, iba o túto jedinú vec!“
Na okamih sa muž v maske zahľadel na toľké bohatstvo, v takej malej truhličke a povedal: „Viem, že to raz budem ľutovať, ale prijímam. Pomôžem tým dvom a túto retiazku s príveskom odovzdám tvojej vnučke, tak ako si praješ. No povedz mi, ako ich spoznám!“
„Jednoducho, všetci z našej rodiny máme biele vlasy. A teraz mi už môžeš pomôcť!“ Odpovedal starec.
Kakashi si schoval truhličku s príveskom do ninjataštičky, vytiahol kunai a bodol mu ho do srdca. O pár sekúnd bolo po ňom, nasmeroval teda chakru do svojej pravačky a jediným úderom rozdrvil kus plafónu, čo mu privalil nohy. Potom prehľadal vedľajšie trosky a našiel niečo, čo mohlo byť kedysi závesmi a balil do nich mŕtve telo, keď konečne prišla Polárka.
„Viem, že to chvíľu trvalo, no moji milý spoluobčania sa najprv nevedeli rozhodnúť, či vám máme nejaké jedlo dať. Nakoniec sa rozhodli, že áno a potom sa zase nevedeli dohodnúť, koľko vám ho vlastne máme dať. Zhodli sa, že vám dáme dosť na cestu do susednej dediny Ľadovky. Do tohto červeného batohu sme vám to napratali a v tomto zelenom máte zase niečo pre psov. A v tomto hrnci máte niečo na večeru, takže....“ hovorila naňho z niekoľkometrovej diaľky a zrazu stíchla, keď prišla dosť blízko, aby zbadala zabalené telo. Zostala stáť ako socha, zdalo sa, že jej pohľad na mŕtvoly, aj keď zabalené, robí veľké problémy.
Kakashi podišiel k nej, otočil ju, hľadel jej do očí a upokojoval ju: „Pokoj, dievča, nič sa nedeje, teraz pôjdeš pekne so mnou do domčeka a tam si pohovoríme. Dobre?“
Prikývla a tak zdvihol zo zeme povraz a odtiahol desku s drevom do domčeka. Následne vysypal drevo na kôpku a deskou zakryl vchod. Potom si odkryl ľavé oko, aktivoval sharingan a pozrel sa dievčaťu do očí. A keby ju včas nechytil, ozvalo by sa i slabé buchnutie, takto sa však neozvalo nič, pretože ju položil na provizórne lôžko, ktoré malo pôvodne slúžiť jemu. Následne rozložil oheň, dal jesť psom, sám si spravil polievku a ako kutral v červenom batohu, narazil aj na balíček z kávou. Okamžite si trochu nasypal do kanvice a išiel si von nabrať trochu snehu.
„K***, to si robíš p***l?!“ skonštatoval, vyjdúc do snehovej búrky. Zohol sa a naštvane si nabral plnú kanvicu snehu, keď sa ho zmocnil zvláštny pocit. Chvíľu stál vo víchrici a vtedy mu to došlo: Toto nieje obyčajná snehová búrka ale jutsu a hodne dobré jutsu. Vystrel ruku, vyhrnul si rukáv, nastavil dlaň, zavrel oči a analyzoval každú vločku, ktorá dopadla na jeho ruku. Zistil, že sú to malinkaté kúsočky niečej chakry, niečej neznámej chakry.
Ten starec bol ninjom, takže aj tá jeho dcérenka by mala byť ktosi. A ako sa tak pozerám, mohla by mi spôsobiť dosť problémov, otázka znie, čo z toho, čo mi povedal ten starý muž, je pravda. Možno by som ju mal preventívne zneškodniť, no dal som svoje slovo a hoci som shinobi, som i muž a mužove slovo má platiť. Na druhej strane som na misii a pokiaľ mi bude táto metelica, toto jutsu vadiť, najrýchlejší spôsob ako ho ukončiť je zrušiť jeho tvorcu. Najem sa, oddýchnem si a ďalej sa uvidí! Premýšľal, vošiel do domčeka a položil kanvicu na oheň.
Ľahol si k Polárke a tá sa k nemu okamžite pritúlila, nenamietal a zaspal.
O tri hodiny neskôr otvorila mladá žena oči a keď zbadala, že spí shinobimu na hrudi, od prekvapenia ňou trhlo, takže zobudila i jeho.
„Prepáč... ja... ja... ja..." habkala, keď sa ju Kakashi pokúsil upokojiť: "To je v pohode, nič sa nedeje!“
„Naozaj? Takže... takže.... sme nič..." začala znova habkať.
"Nie, nič, iba sme spali!“ a tentokrát sa mu ju už podarilo upokojiť.
„To som rada, vieš predsa, ako je to v malých dedinách; každý každého pozná, začali by sa šíriť chýri a zo mňa mi sa hneď stala radodajka. Mimochodom, posledné čo si pamätám je, ako som kráčala k tebe a zrazu bum, zobudím sa tu, pri tebe, nevieš ako je to možné?“ spýtala se, červená od rozpakov.
„Zbadal som, že ideš ku mne, tak sme išli do domčeka a ty si sa pošmykla, spadla a udrela si hlavu. Nieje to nič vážne, ale podľa toho, ako to zadunelo, si sa dosť udrela. Očakávaj, že ti pár minút bude chýbať.“ Odpovedal a pohladil ju po líci, čo malo za následok jej ešte väčšie sčervenanie.
„Dobre, tak ja už pôjdem, vďaka za pomoc a maj sa!“ postavila sa ako strunka, no stačilo aby otvorila dvere, zbadala snehovú búrku a pomaly ich zavrela.
„Ehm, mohla by som tu chvíľu ostať, aspoň kým sa tá fujavica trochu upokojí?!“ spýtala sa, znova červenajúc.
„Isteže, za chvíľu je noc, ľahni si na lôžko, ja zatiaľ pripravím niečo na jedenie, jedla máme zatiaľ dosť.“ Odpovedal a začal sa prehrabávať v červenom batohu.
Poslúchla a ľahla si; ako tak ležala a pozorovala, ako čosi pripravuje v hrnci, viečka jej začali oťažievať a o chvíľku už podriemkávala. Shinobi sa iba usmial a ďalej pripravoval gulášovú polievku. Nezabudol ani na psov a im tiež niečo pripravil. Počkal, až sa najedia a až mu vychladne polievka a sám sa najedol. Potom si ľahol chrbtom k Polárke a zaspával s pohľadom na spiacich psov, keď sa zrazu Sniežko zobudil a začal štekať. Ostatný sa zobudili tiež a pridali sa k nemu.
„Ocko, čo sa deje, prečo havkovci štekajú?“ zamrmlala zo spánku Polárka.
„To nič nieje, pokojne spi ďalej!“ reagoval Kakashi a okamžite bol pri nich a tíšil ich: „Čo je kamarát, čo je tam, hm?“
Psi stáli oproti dverám v pozore pripravené zaútočiť, nech už na čokoľvek.
„Idem tam, zostaňte tu a strážte tie dve!“ povedal a vyšiel do fujavice. Zakryl si dlaňou oko a škárami medzi prstami hľadal zdroj problému. Bola už takmer noc, takže v spojení s búrkou nevidel takmer nič a tak sa započúval do spevu vetra a naozaj, zazdalo sa mu, že neďaleko začul zavíjať vlkov. Neváhal a použil svoje nevybrúsené jutsu, pri ktorom sa dočasne zmenil do svojej zvieracej podstaty, obrovského, šedého vlka a utekal tam. Ako sa metre míňali, zbadal svorku vlkov, naháňajúcich ženu, so zvláštnym vakom na hrudi a katanou, ktorou sa ich snažila držať od tela. Ešte väčšmi zrýchlil a o pár sekúnd bol pri nej. Keď ho žena zbadala utekať k nej, strach, ktorý zbadal v jej očiach, bol nesmierny; no on ju preskočil a jediným podriapaním roztrhal krk prvému vlkovi a upriamil tak pozornosť svorky na seba. Na okamih sa obrátil a zachrčal na šokovanú ženu: „Choď!“ a vrhol sa na ďalšieho.
Žena sa trochu spamätala, postavila sa a utekala k dedine. Keď zbadala zničené domy, vykoľajilo ju to, no v tom zbadala ľadový domček. Rozbehla sa k nemu, roztvorila dvere a tam zočila vrčiacich psov. Odložila katanu, ponúkla im dlaň a vravela: „Prosím pusťte ma dnu, naháňajú ma vlci, no objavil sa tam jeden obrovský vlk a pomohol mi!“
Sniežko sa k nej pomaly priblížil, oňuchal jej dlaň a náhle zaštekal. Ostatné psy ju vpustili dnu, no to už bola hore aj Polárka a pomáhala neznámej žene posadiť sa: „Opatrne, ste zranená?“
„Áno, som, no najprv prezrite moju dcéru!“ odvetila, odopla si vak, ktorý mala na hrudi a začala si rozopínať kabát. Dievča opatrne vak položilo a rozoplo ho; naskytol sa jej pohľad na nádherné dievčatko so snehovo-bielymi vlasmi. Začalo ju prezerať a pri každom jej dotyku sa na ňu dievčatko usmialo. Nemalo žiadne zranenie a tak sa dievča obrátilo na ženu a vyjavene povedalo: „Ste nádherná!“
„Prepáčte ja som to tak nemyslela, teda vlastne myslela, ale nie tak ako si vy myslíte, že som to myslela, teda ja... ja..." spamätalo sa a začalo bľabotať, až dokiaľ ju neznáma nezastavila otázkou.
"Pokojne, dievča, pokojne, chápem a teraz ma prosím ošetri! Vieš vôbec poskytnúť zdravotnú pomoc?“
„Som dcéra miestneho doktora, nenájdete tu nikoho povolanejšieho. A teraz mi ukážte, kde ste zranená!“ odpovedala Polárka.
Neznáma si zložila kabát a dievča si hneď všimlo krvou zafarbený ľavý bok košele. Pomohla jej ju vyzliecť a naznačila žene, aby si ľahla na bok. Otec ju nútil, aby mala stále pri sebe taštičku prvej pomoci a teraz sa jej to vyplatilo. Vybrala z nej potrebné veci a začala ju ošetrovať. Rana, ktorú mala žena na boku, bola dosť hlboká, no Polárka si bola istá, že to zvládne, tak ako aj horšie zranenia, ktorých za posledné dva dni ošetrila mnoho. Nemala už sedatíva a tak sa rozhodla zranenú rozptýliť konverzáciou.
„Otec mi ako malej čítaval rozprávky a v tej knihe boli aj obrázky. A keď som vás tam zbadala stáť, myslela som si, že ste snehová kráľovná. Vyzerali ste totiž úplne rovnako, ako na obrázku v tej knihe.“
„Moja rodina bola kedysi mocným klanom a pamätám si, že moja stará mať mi rozprávala legendu, ktorá sa viaže k vzniku nášho klanu. Vravela, že pred mnohými storočiami sa snehovej kráľovnej zunovala samota a tak sa rozhodla, že si z ľudských mužov vyberie toho, ktorý jej dá dieťa. A tak sa i stalo, no malo to háčik; vždy, keď do nej nejaký muž vstúpil, zmenil sa na ľad. Aby predišla panike ľudí, rozšírila klebetu o tom, že všetkých mužov hostí vo svojom paláci a že sa majú dobre. Keď sa jej spýtali, prečo potom chce ďalších, odpovedala, že hoci je bohyňou i jej by sa časom jeden muž zunoval a tak ich chce mať viac.
Ľudia však neboli taký hlúpy a jeden zvedavý mladík sa vybral zistiť do jej paláca, ako sa veci skutočne majú. Nanešťastie na seba so snehovou kráľovnou natrafili a ona ho chcela kúzlom zmeniť na kus ľadu. Párkrát sa mu podarilo vyhnúť kúzlu, no v tom sa pošmykol a spadol. Kráľovná to využila a zmenila ho na kus ľadu, no tesne predtým stihol vykríknuť jediné slovo: Dieťa! Keď to bohyňa začula, okamžite ho rozmrazila a spýtala sa ho, čo tým myslel. Mladík odvetil, že pokiaľ ho nechá žiť dá jej to po čom tak túži.
Samozrejme, že mu neverila a tak ju chytil a vášnivo začal bozkávať. Prekvapilo ju to, no už dlho nepocítila mužskú náruč a preto ich premiestnila do jej spálne. Chlapec neprestal, práve naopak, čoraz väčšmi v nej rozpaľoval vášeň. Už to nevydržala a prosila ho aby do nej vnikol. Vybral si teda, z malej taštičky na opasku, malú drevenú krabičku a z nej sa čímsi smradľavým natrel. Potom sa na ňu vrhol a na jej prekvapenie nezamrzol. Naradostene prijala všetko, čo jej dával a o nejaký čas sa jej narodili dvojičky, chlapec a dievča.
Kráľovná si ho chcela vziať, no bohovia a ľudia sa nesmú spájať a tak odišla poprosiť najvyššieho boha, Otca, aby z neho spravil jej manžela. Vedel, že bola stále sama a tak jej dal kryštálovú guľu, do ktorej dal kúzlo, ktoré z mladíka spraví nesmrteľného.
Naradostene sa náhlila do svojho paláca, no keď tam dorazila, nebolo nikde nikoho. Pozrela von oknom a zbadala, ako sa jej milý hrá aj z deťmi v doline; no nevšimli si, ako sa k nim blíži medveď. Celá vystrašená sa zmenila na víchor a zletela k nim. Bolo však neskoro, medveď chcel napadnúť ich dcéru a mladý muž sa ju snažil chrániť. No mal pri sebe iba kunai a tak ho medveď smrteľne zranil. Snehová kráľovná zmenila medveďa na kus ľadu a mohla sa iba pozerať, ako jej drahý zomiera. Krištáľová guľa, ktorú jej dal Otec sa rozbila pri pristátí, nemohla ju teda použiť, no napadlo ju zakázané kúzlo. Použila ho a vymenila dušu medveďa s dušou svojho milého. Rozmrazila ho a keď na ňu medveď prehovoril známym hlasom rozplakala sa a objala ho. Od tej doby ju sprevádza biely ľadový medveď, ktorý sa tiež stal časom nesmrteľný. Za trest, že snehová kráľovná zabránila duši svojho milovaného v odchode, už nikdy viac nesmel nadobudnúť ľudskú podobu. Aj napriek tomu sa i naďalej milovali a zostali spolu až do dnes.
Ako čas plynul, ich deti sa spájali z ľuďmi a ich potomkovia potom medzi sebou, až do dnešných dní nás zostalo iba pár. A to je príbeh, ale skôr legenda o našom zrode.“ Dorozprávala neznáma a zároveň s jej rozprávaním dokončila ošetrenie aj Polárka.
„Pekný príbeh!“ zachrčal obrovský, šedý vlk, ležiaci na lôžku, vedľa pokojne spiaceho dievčatka.
Obidve sa od ľaku strhli, div si navzájom neublížili. Polárka chytila katanu a trasľavo ňou naňho mierila. Chvíľu sa naňho pozerala a zakoktala: „Ka... Ka... Kakashi?“
„Zdravím!“ odchrčal na jej otázku a zakýval jej labou.
„Zachránili ste mňa i moju dcéru, ďakujem vám! Nieje vám nič, nevyzeráte dobre?“ ozvala sa neznáma.
„Som shinobi, ktorý prechádzal touto dedinou a ktorého si váš otec najal, aby vám pomohol. Toto je moje nové jutsu a ešte nieje celkom doladené, takže keď dovolíte, na chvíľu si zdriemnem a vrátim sa tak do svojej pôvodnej podoby. Potom sa porozprávame!“ Zachrčal znovu vlk, položil si hlavu na laby a zavrel oči.
„Isteže, pokojne si odpočiňte, aj ja si potrebujem zdriemnuť, tiež som unavená.“ Reagovala žena, postavila sa, ľahla si k dcérke, chrbtom sa opierajúc o obrovského vlka. Ten otvoril oko, pozrel sa na ňu a znovu ho zavrel.
Polárka si spravila nové lôžko oproti nim, chcela sa totiž na nich pozerať. Chcela sa na nich pozerať a pohltiť aspoň trošku toho pokoja, no nevydržala to, obrátila sa a tíško plakala. Sniežko zbadal, že plače a tak sa k nej pritúlil, naučil sa totiž, že ľudia plačú, keď ich niečo bolí a on to neznášal. Dievčina ho rada prijala a pritúlila sa k nemu. O chvíľu prestala plakať a zaspala.