Nový vek Konohy (I.) 013: Gaara a Anamo, spojenie osudu

Anamo sa prechádzala po meste. Išla do obchodu neďaleko hlavnej budovy. Cestou rozmýšľala o svojom živote a o podstate, ktorú by chcela ovládnuť. Keď bola len kúsok od obchodu, spadla na zem. Keď sa zdvihla a pozrela na hor, videla, že sa zrazila s Gaarom. Anamo sa začervenala a Gaara takmer nedýchal.
„Pre... Prepáč mi, ja....“ Gaara sa usmial.
„Nie, ty mne prepáč, Anamo. Nedíval som sa pozorne.“ Obaja sa na seba usmiali a vybrali sa svojou cestou. Anamo bola celú cestu červená a ruky si zvierala pri srdci. Bol to príjemný pocit. Keď sa vracala domov, neďaleko hlavnej budovy si všimla Gaaru, ktorý na ňu kývol. Anamo opatrne k nemu prichádzala. Každý krok jej bol ťažší. Srdce sa jej zrýchlilo.
„Anamo, ako sa máš?“ Anamo bola zaskočená, že sa s ňou Gaara dal do rozhovoru.
„Práve sme spolu hovorili, ak dobre vieš, Gaaro. Ale keď si sa ma už opýtal, teraz už dobre, keď si...“ Anamo sa začervenala. Gaaru ju sledoval veľmi pozorne.
„Čo si chcela povedať?“ Spýtal sa jej Gaara zachrípnutým hlasom.
„Ja? Nič, nič. A čo ty, ako sa máš?“
„Ja sa mám vynikajúco. Je to už dávno, čo si ty a tvoja rodina prišli sem. Myslím, že to bolo v dobe, keď sme mali krízu.“
„Áno, to bolo vtedy. Prišla som k tebe do kancelárie a s Niky sme ti vypomáhali.“
„Áno. Pamätám si. Vďaka vašej bystrosti sme našli hľadaného zločinca. Od doby, čo som sprísnil isté pravidla sa tu žije lepšie.“
„To áno. A čo tvoja priateľka?“ Anamo sa neovládla. Otázka sa z nej dostala sama. Gaara sa na ňu prekvapene pozrel.
„Nikdy som žiadnu nemal. V duši cítim, že už nájdem pravú lásku. Verím, že sa mi to podarí.“
„To aj ja. Už nech si ma nájdeš. Koniec koncov je nám už osemnásť.“ Povedala si Anamo v mysli. V tom k nim prišiel Kankuro.
„Nerád vás dvoch ruším, ale Gaaro, máme núdzovú poradu. Z mesta zmizli úradné informácie.“ Gaara prudko vstal až sa Anamo zľakla.
„Prepáč, Anamo. Už musím ísť. Dúfam, že sa ešte spolu stretneme, aby sme sa lepšie porozprávali.“
„Ja môžem kedykoľvek.“ Obaja sa na seba usmiali a Gaara s Kankurom odišli preč.
„Ty ju máš rád, že Gaaro. Nemyslím, ako kamarátku, ale niečo viac.“
„Máš pravdu, Kankuro. Celý čas ma k nej niečo silno priťahuje, akoby ona bola tou pravou. Rád by som jej povedal, ako veľmi ju mám rád, ale... nenašiel som dostatok odvahy.“
„Tá príde Gaaro. Príde, keď to budeš najmenej čakať. S tebou a tvojimi citmi to bolo vždy veľmi ťažké. Nikdy si žiadnej nedokázal povedať čo cítiš.“ Obaja pokračovali do Gaarovej kancelárie, kde preberali dôležité informácie.

Anamo sa vrátila domov. Cestou myslela len na Gaaru a kedy sa s ním znova stretne. Dvere do domu sa otvorili a prask!
Anamo dostala ranu priamo do líca.
„Ideš neskoro, Anamo! Doma nie je čo jesť! Som hladná! Za trest mi spravíš jedlo! A nech to nie je chleba s maslom!“
„Ale, Niky.“ Niky zdvihla ruku ako varovanie, že protest neberie do úvahy.
„Nezabudni, že mama odišla na služobnú cestu na pár dní a ja ťa mám na krku! Tak preukáž svojej sestričke úctu a pomáhaj jej!“
„Stále na mňa len kričíš a berieš ma ako slúžku! Ale ja som tvoja sestra a tiež mám svoje potreby! A mimo toho, naši rodičia sú mŕtvy!“ Anamo sa rozplakala a vybehla z domu. Niky za ňou utekala, ale po chvíli sa jej stratila z dohľadu.

Anamo bežala k severnému jazierku na kopci, kúsok za mestom. Keď tam prišla, schúlila sa k vode a ticho nariekala.
„Je tu niekto?“ Anamo myklo, keď začula Gaarov hlas a hneď prestala plakať. Rozhliadala sa okolo seba, aby našla Gaaru.
„Ja som tu. Anamo.“ Okolité lampy zasvietili. Anamo sa začervenala, lebo Gaara sedel neďaleko nej. Gaara pozeral do Anamonich očí. Leskli sa ako jazerná voda pri ktorej sedeli.
„Anamo. Opäť sa stretávame. Rád by som ti niečo povedal.“ Anamo, Gaaru pozorne sledovala. Srdce jej tĺklo ako o preteky. Pozorne sledovala Gaaru, ktorý sa vlnil a snažil zo seba dostať slová.
„Anamo. Od chvíle, čo sme sa spoznali, som k te... Som k tebe c...“ Gaara nevládal hovoriť. Zhlboka dýchal. Anamo sa naňho dívala so zatajeným dychom. Dúfala, že Gaara jej povie niečo, čo rozohreje jej vnútro.
„Od chvíle, čo sme sa spoznali, som k tebe cítil niečo zvláštne. Neviem, ako ti to mám opísať, ale bolo to veľmi príjemné. Si pre mňa veľmi dôležitá a keď som s tebou, zabudnem na to, že som Kazekage a, že mám isté povinnosti. Keď som s tebou, tak sa môj svet zastaví. Rád by som ti povedal, že ťa mám veľ... Veľmi rád. Neberiem ťa len ako kam. Kamarátku, ale niečo viac. Ja ťa ľú... Ja ťa ľúbim!“ Posledné slová Gaara vykríkol. Anamo celá očervenela a z očí jej tiekli slzy. Celé telo jej stuhlo. Srdce jej bilo až v krku. Nevedela ani prehovoriť. Gaara sa k nej pomaly blížil a opatrne jej chytil ruku. Trochu sa začervenal a opatrne jej dal pusu. Anamo jeho bozku opätovala. Obaja sa objali a tiekli im slzy od šťastia. Anamo sa ledva premohla k slovám.
„Gaaro. Aj ja ťa ĽÚBIM! Ľúbila som ťa ako som ťa uvidela a veľmi som si priala, aby prišla táto chvíľa.“ Gaara ju pritisol k sebe ešte viac, aby jej preukázal svoju lásku. Pre oboch to bola najkrajšia chvíľa v ich živote. Povieval slabučký studený vietor a na oblohe svietili hviezdy s Mesiacom. Bol to prekrásny večer. Asi po hodine sa obaja rozišli, keďže už bolo dosť neskoro. Keď Anamo prišla domov a počúvala poučenia od svojej sestry, nebrala ich na vedomie. Myslela len na Gaaru. Rozhodla sa ísť spať. Celú noc sa jej snívalo o Gaarovi a o ich živote. Niky sa rozhodla nič nepovedať, kým si nebude istá, že ju pochopí. To isté spravil aj Gaara. Hoci Kankuro niečo tušil, nechal to tak. Nechal brata, nech konečne zažije najväčšie dobrodružstvo v živote, ktorým bola láska. Dúfal, že to Gaarovi vydrží.

Koniec 13. časti