Založená stránka

"Nerozumiem, ako môžeš písať v ženskej osobe, keď sa do ženy ani nevyznáš," povedala Tsunade po odložení stránky jedného z Jiraiyových príbehov. Ten len pokrčil ramenami. Rozhodol sa dať jej to prečítať, pretože táto knižka bola iná ako všetky ostatné. Bola z časti aj o nej, len keby sa dokázala natoľko otvoriť, aby to pochopila.

Komentovala každú jednu stránku, ktorú odložila na čoraz zväčšujúcu sa hŕbu, ale stále tam nevidela, čo chcel. Zobrala do ruky pohárik a kopla ho do seba, pričom sa trochu otriasla. Celá. Zamrazilo ho. Prešiel si rukou po krku, kde sa mu postavili chĺpky a sledoval čísla na stránkach. Blížila sa k tej pasáži, ktorá mala byť podstatná.
Nahol sa k nej trochu bližšie, aby videl jej oči pobehujúce po riadkoch.

Po chvíli už nekomentovala. Začítala sa do toho príbehu ako blázon, sem-tam sa jej v očiach mihlo to, čo tam chcel vidieť. To pochopenie, ten cit, to, čo sa jej snažil povedať, ale dokázal to len napísať do ticha papierových listov, ktoré sa mu nevyhrážajú násilnou smrťou.

Už len jedna stránka a bude tam, pomyslel si, keď odložila jednu a chmatla po ďalšej. Dal priniesť ďalšiu fľašku, hneď ju aj zaplatil, nalial si pohárik a čakal. Bol schopný čakať ešte tú jednu stránku. Vo vlasoch sa jej odrážala lampa, niekedy jej padli do tváre, aby si ich odhrnula, bola nádherná. Ako zvonka, tak aj zvnútra. Bol o tom presvedčený, dúfal v to.

Prisunul pohárik k jej ruke, mimovoľne ho vzala a zase ho do seba kopla. Sedeli oproti sebe. Kým čítala, mohol študovať jej reakcie, jej tvár, jej objavujúce sa vrásky. Mohol ju aspoň chvíľu poznávať. Nalial si ďalší pohárik a cítil, ako mu udiera do hlavy. Trochu ho tlačili oči, čo mu vadilo, lebo nemohol pokojne sledovať jej nádheru. Zrazu si vydýchla, usmiala sa, odložila predposlednú stránku a chcela siahnuť po ďalšej. Potešil ho jej úsmev, učaroval mu už toľko krát, aj keď bol zriedkavý. Možno preto nemal žiadnu ženu.

O chvíľu pochopí, pochopí všetko.

Avšak mohol len s hrôzou sledovať prázdny stôl. Aj Tsunadino nadšenie ustúpilo.
Porozhliadala sa okolo, či náhodou nespadol pod stôl, neprisadla ju, hľadala dôkladne..... ale už stratila všetky súvislosti. Už nebolo cesty späť. Natrvalo ostali oddelení.

"To je koniec? Čakala som nejaké vyznanie, alebo niečo, čím by ju obmäkčil," zapremýšľala, chytila do ruky rovno celú fľašu a spláchla ten podivný pocit niekde do žalúdka. Pritom hlavou kývala, akoby povedala nejaký veľkú múdrosť. Ani nebola tak ďaleko od pravdy.

Jiraiya si podložil hlavu rukami, najprv bezmocne zakvílil a potom začal vzlykať. Možno to zapríčinil aj ten alkohol, že sa mu takto rozviazali emócie a možno to dlhoročné trápenie sa pre nič. Pre poslednú stránku. Tsunade vstala od stola, pobúchala ho po chrbte, zaštupľovala fľašu a vsunula mu ju pred hlavu.

"To prejde, nie každý je dokonalý," povedala ešte stále s rukou na fľaši,"už si ju zaplatil? Môžem si ju zobrať k sebe?" Jiraiya len mlčky prikývol, nezmohol sa na slovo. Tsunade neveriacky pokrútila hlavou, mľaskla jazykom a ešte raz ho dôverne pobúchala po pleci.
"Ak to raz dopíšeš poriadne, daj mi to prečítať, bolo to zaujímavé, ty jeden chlípnik starý," zasmiala sa a čakala odozvu.

Ticho.

Pokrčila ramenami, ukázala obsluhe, aby boli tichučko, že je spoločensky unavený a vypotácala sa z baru. Zase raz...

Jiraiya sa po dlhšom čase tiež rozhodol odísť. Vtisol obsluhujúcemu mladíkovi papiere do rúk so slovami: "Nebuď taký sprostý ako ja, pouč sa, máš život pred sebou..." a vyparil sa.

Mladík knihu prečítal a nechal si ju vydať na vlastné meno. Nedokončil ju, pretože príbeh sa ho ani v najmenšom netýkal a neporozumel mu. A ani nemal čo dokončovať. Strana sa našla. Prilepená nejakou tekutinou k predposlednej stránke.

Tsunade knihu raz zhabala Kakashimu, ktorý nemohol uveriť a tak čítal na schôdzi dookola tú istú pasáž.
A tak prečítala prvé stránky a spoznala ju.
Prečítala si teda posledné strany.

Nebudem písať, čo na nich bolo, pretože kniha sa prestala predávať a ku mne sa nedostala. Nanešťastie. Dostal sa ku mne len príbeh dvoch ľudí, ktorí trpeli a zároveň milovali vzájomnú prítomnosť v rovnakej miere. Povedali by ste si, že sa zmení a začne ho hľadať, vyzná mu city...? Nikto to od nej nečakal, ani ja a ani Jiraiya. Preto odišiel z dediny Tsunade po jeho odchode ostala rovnaká. Na povrchu, ale tak ako Jiraiya, aj ja si myslím, že jej vnútro je krehké.... Možno častejšie navštevovala priateľky, než bary.

O pár mesiacov prišla správa o jeho smrti.

A po nej sa rozpútalo peklo, v ktorom naňho už našťastie, nestihla myslieť.

Možno tá strana končila takto a možno šťastnejšie. Ale čo všetko zmenila sa nedá ani opísať...

Poznámky: 

Možno si poviete, že som strašne precitlivelá, možno si poviete pravý opak.
Možno ma poženiete a možno sa vám to bude páčiť.
Možno som krava a možno nie ale aj tak to niekomu venujem...

tak poďte

Yamate, Akumakirei a Sorinke za tie komentáre, ktoré povzbudili Vždy a všade, ale hlavne pri srdci.
Yame, pre ktorú som toto celé napísala, ani neviem prečo, možno len preto, lebo mi zase raz pomohla tým, že si so mnou písala.
Kikul, ktorej som to dala čítať ako prvej a dlho predlho mi neodpísala Ani teraz
Lucii, ktorej zdrbávanie ma doslova "vyťahuje zo s*ačiek" do ktorých sa zahrabávam a celému teamu v Kumogakure, t.j. Dan, Honza,Péťa a Zdenda , lebo keď som sa chcela smiať, stačilo kliknúť na ten chat a napísať "ahoj"
A to by bolo všetko. Hádam už len svojím prechodným náladám :)

Ďakujem za komentáre...