Tulákov Návrat 04: Štyri Tiene Bolesti a Posledná Pokojná Noc

Tak si sa vrátil?! Pomyslel si Sasuke, otočil sa a podišiel k diere v stene. Na perách sa mu objavil letmí úsmev.
„Sasuke čo je to, čo to znamená?“ spýtala sa vystrašene Ino.
Obrátil sa a povedal: „Vrátil sa a toto je jeden z jeho žartíkov! Keď tak nad tým premýšľam ty si vlastne ešte jeden zo žartíkov tohto typu nezažila, však?“
„Počkaj, chceš mi tým povedať, že je to práca toho magora?“ spýtala sa, teraz už naštvane, Ino.
„Áno je, pozri, Kai!“ odpovedal a zrazu sa ocitli v normálnej nemocničnej izbe.
Niečo však bolo predsa len iné, chýbala diera v stene po výbuchu a aj krvavé stopy na Sakurinej posteli a krvavý nápis na stene. Namiesto neho bol na stene veľký, vysmiaty smailík a pod ním veta: Stretneme sa na začiatku! O tom, že sa niečo stalo hovorila iba zranená sestrička, na zemi.
„Ten cvok vedel vždy prekvapiť, no bolo by vhodné keby ho niekto naučil kedy je toho tak trochu moc!“ povedala naštvane Ino a začala rozháňať skupinku čo sa zhromaždila pred dverami. A potom sa postarala o zranenú sestričku. Ako ju ošetrovala pozrela naňho: „Počuj, vieš čo znamená ten nápis na stene?“
„Áno viem, znamená to, že mám ísť domov. Podľa všetkého ma doma čaká prekvapko,“ odpovedal a vykročil k dverám. „Zbohom a dúfam, že to o čom sme hovorili si necháš pre seba!“
„Tak sa maj a nemusíš sa báť, nikdy sa to nestalo! Pozdravuj toho magora a odkáž mu, že keď to spraví ešte raz tak si ho nájdem a nakopem do zadku,“ uistila ho a rozlúčila sa s ním úsmevom.
Úsmev jej opätoval, podišiel k oknu, otvoril ho a vyskočil.
O pätnásť minút bol doma a už od dverí volal: „Sakura....Sakura?!“
Z kuchyne sa vynorila jej ružovlasá hlava: „Nemusíš tak kričať, veď počujem! Poď najeme sa spolu, trochu mi vyhladlo.“
Rýchlo sa vyzul a vošiel za ňou, keď zrazu zostal ohromene stáť. Sakura mala oblečené jedny z tých krásnych šiat, ktoré viac ukazovali ako zahaľovali a stôl bol prestretý na romantickú večeru pre dvoch. Hneď zabudol na celodenné útrapy a posadil sa za stôl. „Čo sa to tu deje?“ spýtal sa akoby nechápavo.
„Už sme si dosť dlho nespravili večer iba pre nás dvoch a tak som zavolala mátinke, či by nám dnes nemohla postrážiť naše dve ratolesti. Súhlasila a hneď aj dofrčala a odviedla si ich, máme tak celý dom iba pre seba,“ odpovedala a usmiala sa naňho jedným zo svojich hriešnych úsmevov.
„Uhm!“ skonštatoval a začali jesť, no už teraz sa tešil na zákusok.
Ľahkú večeru doslova zhltli, prišiel čas na zákusok a tak Sakura vstala a spratala zo stola. Potom podišla k chladničke, vybrala zákusok a otočila sa, no spravila iba krok, stúpila si na šaty a viazanie na krku zrazu povolilo. Šaty spadli na zem a Sakura zostala stáť nahá, keď si to uvedomila chytila tanieriky a rýchlo si nimi zakryla intímne partie. To, že na nich bol zákusok jej nevadilo.
„Dofrasa, to je trapas! Ehm, daj mi chvíľku hneď sa prezlečiem, hej?“ povedala zahanbene a chcela vyjsť z kuchyne, keď ju zadržali Sasukeho ruky.
„Nikam nepôjdeš, ešte si mi nedala zákusok!“ zašepkal jej do ucha a hodil ju na stôl. Potom jej chytil ruky, zložil tanieriky a začal ho z nej jesť. O chvíľu už bol všetok fuč a tak Sakura vyzliekla Sasukemu košeľu a prekotúľala sa, tak že bola nad ním. Najprv ulahodila jeho perám vášnivým bozkom a potom ho začala bozkávať po hrudi a schádzala čoraz nižšie.
„Zavri oči!“ zašepkala.
Poslúchol a na bruchu opäť pocítil jej žiadostivé pery. Pomaly, pomaličky schádzali nižšie a nižšie až sa ocitli nad nohavicami. Myslel si, že mu ich dá dole a bude pokračovať k jeho najcitlivejšiemu miestu, no namiesto toho pocítil ako doňho čosi bodlo. Otvoril oči a zbadal nad sebou stáť neznámu maskovanú postavu. Pozrel dolu a uvidel, že má v sebe zabodnutý meč, ktorý prebodol i Sakurinu hlavu.
V Sasukeho žilách začala prúdiť nenávisť a prísaha, ktorú si dal pred rokmi, zapadla do zabudnutia. Chcel zabiť neznámu, no nedokázal pohnúť ani len prstom. „Čo sa to deje, kto si a prečo si to spravila?“
Neznáma postava podišla k meču, stúpila na Sakuru a vytiahla svoj meč. Potom skopla Sakurinu mŕtvolu zo stola a kľakla si nad neho.
„Ty p*** k*** za toto mi zaplatíš!“ skríkol, no neznáma vytiahla kunai a bodla mu ho do hrtanu, takže už nemohol ani rozprávať .
„Nemám toľko času, takže to skrátim,“ povedala a zložila si masku. Karin?! Veď si mŕtva, ako je to možné? A čo tu vlastne chceš, prečo si ma bodla? Pomyslel si Sasuke a oči sa mu roztvorili od úžasu.
„Musím z teba dostať jednu vec, no tá sa dá získať iba tak, že ťa zabijem,“ odpovedala akoby mu čítala myšlienky. „Pozri Sasuke, Naruto dal do pohybu veci, ktoré ho môžu stáť existenciu na všetkých úrovniach, si jediný kto mu môže pomôcť. Ako mu môžeš pomôcť, na to už budeš musieť prísť sám,“ vravela hľadiac mu priamo do očí, z čoho bol celý nesvoj.
Počkaj, povedz mi viac, čo mu hrozí, čo spravil? Kričal v mysli, akoby ho mohla počuť.
„Zbohom môj milovaný,“ zašepkala zrazu a vášnivo ho pobozkala, potom sa postavila a odsekla mu hlavu.
Zobudil sa s výkrikom, vo svojej posteli. Obzeral sa okolo a hľadal akýkoľvek náznak ohrozenia, všade však bolo ticho a tma. Rozsvietil si malú lampičku a sadol si na posteli.
Čo sa to tu k*** deje? Pomyslel si, zobral vankúš, priložil si ho na tvár a začal doňho kričať. Trochu to pomohlo, no stále ho štvalo, že nevie čo sa deje. Náhle sa otočil, pretože necítil Sakuru, namiesto nej ležal na posteli popísaný papier. Vzal ho do rúk a čítal: Prepáč láska, ale už si spal a ja som ťa nechcela rušiť. Musím sa porozprávať s Hinatou, bude to chvíľu trvať, takže prespím u nej. Keby si sa zobudil a nechcelo sa ti späť pripravila som ti čaj z byliniek, pomôžu ti dobre sa vyspať. To vieš zajtra nás čaká dlhý deň, uvidíme sa ráno. List sa končil otlačkom jej pier, bozkom.
„Do p*** čo sa to tu k*** deje!“ kričal opäť do vankúša. Na nič však neprišiel a tak vzal šálku s čajom a rýchlo ho vypil. Chutí trochu zvláštne, to budú asi tie bylinky, pomyslel si.
Zhasol lampičku, ležal na posteli a snažil sa na nič nemyslieť. Hlavou mu však vírila myšlienka: Prečo bude zajtra dlhý deň? Odpoveďou mu bol spánok, ktorý mu za okamih zahalil myseľ a pozval ho do ríše snov.

Pokojnú noc v Konohe preťal výkrik. Bol to výkrik ženy, s ružovými vlasmi, ktorá sedela na posteli a vystrašene sa obzerala dookola. Keď zistila, že je v bezpečí zapla lampičku a posadila sa na posteľ.
Čo to bolo za strašný sen? Alebo žeby to nebol sen ale skutočnosť? Hinata ma zabila a potom i seba, ale kto bola tá tajomná postava a čo to z nás vybrala? AAAAAaaaa.......,neviem, neviem, neviem! Musím hovoriť z Hinatou, hučalo jej v hlave, keď sa náhle postavila a začala sa rýchlo obliekať. Obrátila sa a na posteli zbadala spať Sasukeho, i keď to skôr pripomínalo kómu než spánok. Chvíľku naňho hľadela, či by sa ho nemala pokúsiť zobudiť ale rýchlo to zamietla.
Nechám mu správu, nech sa o mňa nebojí, pomyslela si a zo zásuvky v nočnom stolíku vytiahla pero a papier a rýchlo naň načmárala pár viet. Potom pobozkala Sasukeho na líce, položila papier na posteľ a utekala preč.
Beh po nočnej Konohe mala vždy rada, pretože shinobi musel utekať po pamäti, no i tak nebolo isté či sa niečo nezmenilo a či nespadne na držku. Chladný nočný vzduch ju hladil po tvári a jej bolo čoraz väčšmi jasné, že sa niečo deje a nočná mora, ktorú mala to iba dokazuje.
O chvíľu už videla svetlá sídla klanu Hyuuga a tak si musela na rýchlo pripraviť nejakú výhovorku, ktorá by znela aspoň trochu uveriteľne. Preskočila múr sídla klanu a ocitla sa v záhrade. Bolo jej jasné, že ju pozoruje mnoho očí a tak zvolala: „Prišla som za Hinatou Hyuuga, volám sa Haruna Sakuro a sme dobré priateľky, potrebujem s ňou súrne hovoriť!“
Zrazu sa pred ňou objavil jeden zo strážcov, s kopijou v ruke. „Prečo by sme vám mali veriť? Prečo prichádzate práve teraz v noci a nie za dňa? Okrem toho slečna Hinata už spí, odíďte a vráďte sa ráno!“ povedal a kopijou jej naznačil aby odišla.
„Je mi ľúto ale to nemôžem urobiť, potrebujem s ňou nutne hovoriť a bola by som rada keby ste jej to tlmočili,“ vravela Sakura, hľadiac naňho neústupčivým pohľadom.
„Je mi ľúto ale to nieje možné, prosím okamžite opustite sídlo, inak budem nútený použiť násilie!“ reagoval na žiadosť strážca a zaujal bojovú pozíciu.
„Prosím zaveďte ma k nej, násilie nieje nutné, potrebujem s ňou nutne hovoriť“ snažila sa ho ešte naposledy obmäkčiť, no bolo jej jasné, že bez trochy násilia to nepôjde.
„To nieje možné, nedávate mi na výber,“ povedal strážca a zaútočil.
V tom sa záhradou rozozvučal zvuk zvonu a strážca si okamžite kľakol.
„To by stačil Osore!“ ozvalo sa vedľa nich a z tmy vystúpila Hinata, oblečená v nádhernom bielom župane, vyšívanom striebornou a zlatou niťou. Na mesačnom svetle sa nite trblietali a v spojení s jej čiernymi vlasmi pripomínala skôr temnú nymfu, než obyčajnú ženu.
„Hei!“ povedal strážca rýchlo sklopil zrak, pretože si uvedomil, že na ňu zíza, s otvorenými ústami.
„Môžeš sa vrátiť na svoju pozíciu a nabudúce použi klon, nevystavuj sa zbytočnému nebezpečenstvu! Sakura poď so mnou, čakala som ťa,“ povedala a kráčala do tmy.
A tak ju nasledovala až do jej izby, kde ju prekvapila veľká olejomaľba Naruta a Hinaty, v póze akú vídala na starých šľachtických obrazoch v múzeu. Naruto mal vážny výraz a pozeral sa na diváka, vzbudzoval pocit hrdosti a sily. Hinata sedela v kresle pred ním, v nádherných svetlo-modrastých šatách. Taktiež pozerala na diváka, no narozdiel od Naruta vzbudzovala pocit lásky, oddanosti a teplej materinskej náruče.
„Je nádherný, ako si dokázala zariadiť aby sa neustále nesmial?“ spýtala sa po chvíli.
„Keď sa začal kresliť odfotila som ho v podobnej póze, takže maliar ho potom dokreslil podľa fotky. No iste si neprišla obdivovať náš obraz však?!“ odpovedala, ponúkla jej miesto na posteli a zamkla dvere.
Sakura si sadla a pozrela na Hinatu ako si dáva dole župan, zaujala ju nočná košieľka, ktorú mala na sebe. Bola saténová, sýto-modrej farby, na tenkých ramienkach, s vyzývavým výstrihom a dĺžkou jej konkurovala už i minisukňa. Košieľka zvýrazňovala jej veľké prednosti, štíhli pás a vytrénované nohy. Bola presne tým kúskom oblečenia, ktorým sa dráždila mužská fantázia a ona si s hrôzou uvedomila, že začala dráždiť i tú jej. Zavrhla nemravné myšlienky a chcela odpovedať, no jej kamarátka spravila pár ladných krokov a zohla sa k nej tak, že mali tváre blízko seba a jej očiam sa naskytol pohľad do jej výstrihu.
„Zdá sa že sa ti páči moja nočná košieľka, mám jednu podobnú, no je červenej farby a tá mi nesvedčí. Nechcela by si si ju vyskúšať a popri tom by sme sa mohli i porozprávať?!“ zahlásila akoby nič.
„D...Dobre, no prejdime k veci. Mala som sen, teda skôr nočnú moru a v nej....som ťa zabila a potom i seba. Neznáma postava z nás potom čosi vytiahla a sen sa skončil a ty nevieš čo si máš o tom myslieť, však?“ dokončila za ňu Hinata, otočila sa, podišla k šatníku a začala sa v ňom prehrabávať.
„A...Ako je možné, že vieš o mojom sne, veď sme ho nemohli mať obe, to nieje možné?!“ spýtala sa a šokovane na ňu hľadela.
„Znie to síce neuveriteľne ale je to možné! Najprv by som sa ti za to chcela ospravedlniť, aj keď ma tá postava ovládala nemusela to spraviť takým brutálnym spôsobom. Vieš čo asi bude najlepšie keď ti poviem to čo mi o tom povedal on,“ odpovedala a na okamih sa zamyslela a stíchla. Bola však hneď späť a v rukách držala nádhernú, červenú, saténovú, nočnú košieľku, podobnú tej čo mala na sebe.
„Ten on je Naruto že?!“ skonštatovala Sakura.
Hinata prikývla a naznačila jej aby sa vyzliekla. Poslúchla a začala sa vyzliekať, keď váhala, či by si nemala nechať aspoň spodné prádlo pohľad jej priateľky dával jasne najavo nesúhlas.
„Je pre mňa dosť bolestivé spomínať na slová, ktoré vravel s takým veľkým smútkom v hlase, no iste by nebol proti keby si to počula,“ zahlásila a nahej, červenajúcej sa Sakure pomohla obliecť nočnú košieľku. Postavila ju pred veľké nástenné zrkadlo a podrobila skúmavému pohľadu, načo sa jej kamarátka začala červenať ešte viac.
„Takže....,“ chcela začať vysvetľovať, keď zrazu niekto zaklopal na dvere: „Hin otvor to som ja!“
Podišla k dverám, otočila kľúčom a objavil sa v nich Neji v čiernom, nočnom župane a hneď spustil: „Bol by som rád keby tvoja kamoška dala najprv echo, aspoň by sme sa vyhli takýmto zbytočným....,“ keď zbadal červenajúcu sa Sakuru nie nepodobnú farbe košieľky čo mala na sebe. Zahlásil iba vše naznačujúce: „Aha! Nevedel som, že je to takto, nemám ti priniesť niečo na pitie, sestrička?“
„Nie vďaka, to nebude treba, máme tu pár vecí ktoré musíme poriešiť, takže by to nebolo vhodné. Nabudúce dá echo, tak prosím už choď, nech môžeme pokračovať,“ odpovedala a naznačovala mu aby už išiel.
„OK, tak teda dobrú noc!“ skonštatoval, žmurkol na sestru a odišiel.
Hinata zavrela dvere, zamkla a spolu zo Sakurou si ľahli do postele.
„Nuž začalo sa to vlastne už pred desiatimi rokmi, keď Naruto zmizol. Vtedy....,“ začala rozprávať a porozprávala jej všetko čo vedela: „A dostávame sa k dnešnej noci. Teraz keď už vieš čo vieš iste chápeš, že to musel urobiť inak by sa nemohol vrátiť späť. Keby by bol iný spôsob iste by to využil a spravil by to inak. No vieš ako to chodí, nový život prichádza v bolestiach.“
„Takže preto to všetko....,“ zašepkala, chvíľu mlčky sedela a hľadela na obraz. Potom pár krát pozrela na Hinatu až konečne nabrala odvahu a dostala to zo seba: „Ja....musím ti niečo povedať! Keď sa Naruto vrátil a objavil sa u nás doma povedal mi niečo čo ma zasiahlo viac ako by som chcela. Povedal, že....že....ťa miluje, no chce žiť so mnou. Vždy si milovala Sasukeho, no potom dlhom čase strávenom pri Narutovi si sa doňho zamilovala a keď potom prišiel Sasuke nevedela si sa rozhodnúť, ktorému z nich máš dať svoju lásku,“ dokončila za ňu Hin a pozerala jej do očí.
Sakura odvrátila zrak a zakryla si tvár: „Ako to vieš?“
„Potom čo Naruto zmizol so mnou trávil veľa času Kiba. A ako čas plynul začala som si myslieť, že ho milujem. No nebola to láska, bola to iba jej náhrada. On ma skutočne miluje a jeho láska je skutočná, tá moja nie. Naruta som vždy milovala a keď zmizol moje srdce potrebovalo milovať a byť milované a tak som sa zamerala na toho najbližšieho človeka, ktorý tu pre mňa bol. Stále som však milovala Naruta a on slúžil iba ako náhrada, ktorú som mohla využiť, až dokiaľ sa ku mne nevráti ten koho skutočne milujem.
Ty cítiš to isté, jedného si milovala no nebol tu a tak si sa otvorila druhému. Zrazu tu však boli obaja a ty si jedného milovala a druhého nechcela raniť. Vtom zasiahla vyššia sila a zostal ti ten komu patrilo tvoje srdce. Naruto zmizol na dlhý čas a láska, ktorú si cítila k Sasukemu ti zovšednela a tak keď sa znovu objavil vynorili sa staré spomienky a tvoje srdce dostalo chuť na zmenu, na románik ktorý by oživil všednosť, ktorá sa vkradla do tvojho života,“ odpovedala a zahľadela sa na plafón.
Sakura chvíľu mlčala, až zrazu zvolala: „Doriti, bez chlapov to nejde a s chlapmi tiež nie, prečo nemôže byť láska jednoduchšia?!“ a pozrela na Hinatu.
„Asi preto, že potom by život nestál za to,“ odpovedala a zahľadela sa Sakure do očí.
Chvíľu tak na seba hľadeli až sa opäť ozvala Sakura: „Počuj čo keby sme sa na jednu noc vykašľali na chlapov a venovali sa len sebe?“
„Dobrý nápad, no ako to chceš spraviť?“ odpovedala Hin otázkou, hoc poznajúc podpoveď.
„Veľmi jednoducho,“ skonštatovala Sakura, nahla sa k nej a vášnivo ju pobozkala.
„Skvelí nápad,“ stihla zašepkať Hin, kým jej ružovlasá dievčina znovu nezavrela ústa vášnivým bozkom.
V tú noc ich padlo ešte mnoho i spadli z nich šaty a blízkosť tiel sa stala prísľubom rozkoše akú môže dať iba žena žene. A až rozkoš zhorela v plameňoch ich tiel zaspali si navzájom v náručí, prikryté prykrívkou z mesačného svitu a mesiac si len tak hovel na hviezdnej oblohe a hľadal na dve krásne ženy, snívajúce svoj nočný sen.

Maskovaný shinobi skákal zo strechy na strechu až doskákal na strachu domu susediaceho z hokagehouse. Na jeho streche zbadal piatu, no neschoval sa ale vyskočil a mieril priamo k nej. Keď Tsunade zazrela neznámeho shinobiho na okamih zaváhala, no hneď bola v strehu a čakala čo neznámi spraví. Pred piatou sa zrazu objavili dvaja Anbu a zaútočili na neznámeho, ktorý sa postavil na vrchol koruny stromu. Maskovaný shinobi na nich namieril ruky a z rukávov mu vystrelili dva hadi a doslova ich prišpendlili na stenu hokagehouse. Tsunade zostala zhrozene stáť, poznala totiž jedinú osobu, ktorá mala niečo spoločné s hadmi a dokázala by niečo takéto, Orochimaru. Anbu sa rozpadli, pretože tí skutočný čakali v úkryte z ktorého vyskočili, postavili sa pred piatu a utvorili tak jednoduchú obranu.
„Hokage, nemohol by to byť.....NIE!“ prerušila rozhodne jedného z Anbu piata.
Nie to nemôže byť on, veď je mŕtvy, mŕtvy. No čo keď.....Správy predsa hovoria, že si Orochimaruove dna vložil do tela Kabuto a to dna začalo pohlcovať jeho telo. Žeby sa to Kabutovi predsa len podarilo a vrátil späť do života svojho milovaného tatsujina, uvažovala keď ju z myšlienok vytrhol útok neznámeho.
Maskovaný shinobi spravil sériu pečatí, skočil smerom k nim, keď sa zrazu v letku rozpadol na dážď malých hadou a ten dopadol na nich. Desiatky sa im ich plazilo po rukách, tele i nohách, no všetci traja vedeli, že to bol iba trik na odlákanie ich pozornosti a tak sa obzerali okolo seba a hľadali čokoľvek podozrivé. A vtedy sa to stalo, na oboch Anbu čosi prsklo, keď sa obrátil zbadali ako z hokaginej hrude trčí čepeľ meča.
„H...HOKÁGE!“ vykríkli obaja a kotúľom sa vrhli do boku a bodli mečmi.
Niečo ich však zadržalo, sklopili zrak a zistili, že sú obaja nabodnutý na dvoch obrovských anakondách. Obe zrazu zmizli a Anbu spadli na zem a zomreli, no stihli ešte začuť, ten pre Tsunade starý známi hlas, ktorý skonštatoval: „Už vtedy keď ste na mňa zaútočili ste boli obaja mŕtvy a naša milovaná Tsunade tiež!“
„S...Si...to ty....Orochimaru?!“ spýtala sa neveriacky piata, skúšajúc sa obzrieť.
„Áno som a prišiel som ťa zabiť, taká už bola dohoda z našim mladým priateľom,“ povedal svojim slizkým hlasom a ešte slizkejším jazykom jej oblízal krk a pery.
Zhnusene sa chcela odtiahnuť, no nedokázala sa ani pohnúť a tak aspoň sklopila zrak a všimla si ako sa jej z výstrihu rozširujú po tele zlaté žilky. „Goldpois!“ zašepkala tíško a cítila ako jej z tela uniká život. Pomaly, pomaličky. Bodlo ju v srdci, to z nej Orochimaru vytiahol svoj meč a rana sa za okamih zacelila.
„Vidím, že už si si to všimla. To vieš pre princeznú iba ten najdrahší jed,“ zašepkal chytiac ju pri páde.
Ty s***syn ja sa len tak nedám....nedám....nedám....,kričala zúfalo v mysli piata.
„Kto....kto....je to tam?“ spýtala sa keď zbadala niekoho stáť pri zábradlí a pozerať sa na Konohu.
„Á, konečne si si všimla nášho mladého priateľa!“ odpovedal posmešne, prehodil si jej ruku cez ramená a niesol ju k nemu. Maska sa mu rozpadla a objavila sa stará známa tvár.
Keď boli bližšie zbadala zlatisté vlasy a starý známi plášť.
„N.....Naruto!“ vykríkla a hľadela k nemu s nádejou.
Schladila ju však jeho divná otázka: „Svojho strachu z krvi si sa zbavila už dávno však Tsunade?“
„Áno, zbavila som sa ho už pred rokmi, no čo tu robíš, kde si bol celé tie roky a čo sa to tu deje, počuješ Naruto?“ vykríkla, keď sa ani vtedy neotočil. Znepokojovalo ju, že jej tiká, akoby boli starý priatelia, hoci z určitého uhla pohľadu nimi aj skutočne boli.
„Do toho kde som bol ťa nič nieje, to sa týka iba mňa a Sasukeho a čo tu robím? Nuž rozhodol som sa podrobiť Konohu skúške, ktorá ju najprv utopí v krvi a to čo z nej ostane spáli oheň na popol. Ale aby si nepovedala, že som nedal Konohe šancu môžeš zostaviť tým, ktorý sa postaví mojim shinobi, mojim yottsu shado itami. Orochimaru mohol by si ich vyvolať, chcel by som ich predstaviť Tsunade?!“ odpovedal jej hľadiac stále na Konohu. V tom sa otočil a ona zbadala jeho oči, oči v ktorých sa pomaly otáčal uzurengan.
„Naruto, čo sa to len s tebou stalo?“ zašepkala tíško.
„Počuj mladý ako to mám podľa teba urobiť, keď ju musím držať?“ posťažoval sa Orochimaru.
„To je jednoduché posaď ju na chvíľu na zem a vyvolaj ich!“ odpovedal Naruto podráždene.
A tak posadil Tsunade na zem a spravil sériu pečatí. Zo zeme sa začali dvíhať štyri obdĺžniky, ktoré sa následne zmenili na drevené truhly. Keď jutsu dokončil opäť ju zdvihol.
„Nie....nie....to nie!“ vykríkla Tsunade a zhrozene hľadela na otvárajúce sa truhly.
„Ale áno, tými shinobi sú Nidaime – Senju Hashirama, Shodaime – Senju Tobirama, Sandaime – Sarutobi Hiruzen a Yondaime – Minato Namikaze. Oni budú tí, ktorý rozhodnú o osude Konohy.“
„Prečo to robíš, veď si dedinu vždy chránil a teraz ju chceš zničiť?“ kričala a hľadela svojim predchodcom do očí. Nenašla však v nich nič, iba rovnako chladný uzurengan aký mal Naruto.
„Za ten čas čo som bol preč som videl mnoho bolesti a tak som začal premýšľať či nemal náhodou Pein pravdu a či si naša milovaná dedina nemala vtedy zaniknúť. Čas môjho návratu sa blíži a tak som zisťoval, či by sa nenašiel nejaký test, ktorý by mi pomohol tento problém vyriešiť. A naozaj v starých rukopisoch som našiel skúšku Raifutaimu. Je to skúška, ktorou sa zisťuje či si dediny alebo krajiny zaslúžia svoju existenciu a budúcnosť. Dedina alebo krajina ktorá neprejde skúškou bude vyhladená. Čo myslíš prečo je kamenná zem kamenná, no proste preto, že ňou neprešla. Ja sa tu vykecávam ale čas hrá proti tebe, takže nebudem zdržovať tu sú pravidlá:
Po prvé - Ten kto chce skúšku vykonať povolá štyroch shinobi, ktorý ho budú zastupovať v aréne. Každý shinobi predstavuje jeden živel.
Po druhé – Arénou sa stáva dedina alebo krajina ktorá skúšku podstupuje.
Po tretie – Dedina alebo krajina si zvolí štyroch shinobi ktorý ju budú zastupovať. Každý obdrží svoj vlastný kryfoel. Kryfoel si nemôžu vybrať, sám si ich vyberie. Podľa druhu kryfoela nastúpia proti protivníkovi, ktorý ho zastupuje. Môžu pokojne útočiť i na iných protivníkov avšak ich útoky nebudú mať žiadny účinok.
Po štvrté – Boj v aréne sa začne útokom yottsu shado itami. Ich útok nebude vopred oznámený a ani presná lokalita v ktorej sa budú jednotlivý shinobi nachádzať, avšak shinobi s kryfoelmi budú svojho protivníka cítiť. Po stretnutí shinobi s ich protivníkmi sa aréna rozdelí na štyri samostatné arény a boj začne.
Po piate – Boj končí smrťou posledného shinobiho, z jedného z týmov.
A je tu aj jedno takzvané nulté pravidlo, avšak to sa týka iba človeka, ktorý skúšku vyvolal.
Tu sú kryštály,“ ukázal na malú drevenú truhličku, “dávam ti deň, pri západe slnka, až bude nebo krvácať, skúška započne! Tsunade odpočiň si, budeš to potrebovať,“ dopovedal Naruto a druhý, tretí a štvrtý zmizli, zostal iba prvý. Pomaly kráčal k nej a ako tak k nej kráčal ruky sa mu začali meniť na dva veľké zašpicatené koly.
Hokage iba šokovane stála a nedokázala sa ani pohnúť. V očiach mala prázdny pohľad, akoby bola jej myseľ veľmi ďaleko. A veru, že bola, stála sama ako prst, obklopená temnotou, z ktorej bolo počuť jej myšlienky.
To nieje pravda....To nieje pravda....To nieje pravda......,až dokiaľ nepocítila ako jej po tele steká čosi príjemne teplé. Sklopila zrak a zbadala, že má v tele dve veľké diery, z ktorých pomaly tiekla krv. Pomaly, pomaličky z nej unikal život a temnota ktorá ju obklopovala ju začala čoraz väčšmi objímať vo svojom upokojujúcom náručí. Nohy prestali poslúchať a tak spadla na zem, na chrbát.
Telo bolo mŕtve, no oči žili ďalej a zachytili striebrasté, mesačné svetlo dopadajúce skrz okno do jej spálne.
Som späť! Snívalo sa mi to alebo to bola skutočnosť?! pomyslela si a chcela sa posadiť, keď na prsiach pocítila čiusi ruku. „Na teba som úplne zabudla, ty môj malí strapáčik,“ zašepkala, pohladila ho po strapatej hlave a ruku mu zo seba jemne zložila.
V tom začula ako zo spánku mrmle: „Tú tvoju truhličku som dal vedľa na stolík, do postele také blbosti neťahaj!“
Truhličku? Pomyslela si začudovane, keď jej to došlo, rýchlo sa obzrela a naozaj, na malom stolíku, vedľa postele ležala malá, drevená, pokovaná truhlička. Vzala ju do rúk a otvorila. Na čiernom zamate ležali štyri kryfoely, väčšie priezračné guličky, v ktorých sa lenivo pohybovali chakry ohňa, vody, zeme a vzduchu. Jemne ich pohladila, no iba kryfeol ohňa sa rozžiaril.
Hľadela na kryfeoly a premýšľala čo by mala urobiť, keď sa opäť ozval spiaci muž: „Tsun ľahni si a spi, čaká nás dlhý deň!“
„Máš pravdu, ráno múdrejšie večera,“ zašepkala, pritúlila sa k nemu a zaspala.
Na oblohe bdel mesiac a tak ako tisíckrát predtým dohliadal na pokojný spánok spravodlivých. Niekto však nespal, niekto kto stál na špičke najvyššieho stromu a hľadel mesiacu do tváre. I on mu hľadel do tej jeho a videl smútok a bolesť, z nadchádzajúceho rozhodnutia. Chcel mu aspoň trochu pomôcť, aspoň trochu uľaviť jeho utrápenému srdce a tak ho zahalil do mesačného svitu a uspal ho tak ako mnoho utrápených duší pred ním. Až sa noc skončí, spánok, ktorý mu doprial osvieži jeho ubolenú myseľ a spolu s prvými lúčmi slnka sa do jeho srdca vkradne to, čo vždy rozdával on sám.