Tulákov Návrat 03: Pokoj Svedomia a Plačúca Smrť

Naruto skákal po strechách, až doskákal na cvičisko s tromi starými, známymi stĺpmi. Oprel sa o ten stredný, o ktorý bol kedysi sám priviazaný a premýšľal o udalosti spred troch dní.
Upratoval sídlo Raivu a Shikyo a premýšľal. Z vedľajšej miestnosti bolo počuť hudbu, klasika či čo, pomyslel si a pokračoval v úvahách. Tatsujíni majú návštevu, Hádes a Lilit, s ktorými sa často navštevujú, vzhľadom k tomu, že je iba pár bytostí, ktoré existujú od stvorenia sveta. Pokiaľ som to dobre pochopil, tak Raivu a Shikyo predstavujú život a smrť svetla a Hádes a Lilit zasa život a smrť temnoty. Keď sa to tak vezme, sú si vlastne obrazom, to som si všimol aj pri údajných pracovných cestách Raivu. Väčšinou ma zobral zo sebou, čo sa Shikyo neveľmi páčilo, no on ju vždy odbil slovami: Chlapi musia držať spolu! A tak sa stretol s Hádesom a užívali si s mladými dievčatami v mojom svete, alebo poľovali na divokú zver.
Som mu za to vďačný, aspoň na okamih byť späť, avšak narozdiel od nich mi chýbala chuť na sex i lov, a tak som pobehoval po lese, kúpal sa v jazere, alebo len tak ležal v korune stromu a pozoroval okolie. Raivu a Hádes si boli naozaj obrazom, dosť ťažko sa to vysvetľuje, ale proste z Raivu a jeho chovania vyžarovala citlivosť a dobrota, zatiaľ čo z Hádesa tvrdosť a zloba. Aj napriek takému veľkému rozdielu sú najlepšími priateľmi, čo mi pripomenulo mňa a Sasukeho. V tých okamihoch som cítil obrovskú prázdnotu a bezradnosť.
Vtedy som utekal k Shikyo alebo Lilit a vrhal sa do ich náručia i postele. Hm, pri myšlienke ako ma zaúčali do tajomstiev lásky, sa musím zasmiať. Aj keď som mal väčšinou pocit, že sa im iba páči moja mladosť, ich náruč mi vždy pomohla. Keď sa nad tým zamyslím, sú si tiež obrazom, Shikyo miluje jemne, citlivo, ako bytosť dobra, zato Lilit, tá miluje tvrdo, drsne, ako zviera, ako bytosť temnoty.
Iruka-sensei vždy vravel, že sa máme učiť dokiaľ sme mladí, tak som sa učil. Učil som sa ako uspokojiť ženu a podľa reakcií mojich dvoch senseiok mi to ide skvelo. Teším sa, až svoje nadobudnuté schopnosti budem môcť zúžitkovať po boku jednej z nich. Jednej z nich? Už zase sa neviem rozhodnúť, ktorú chcem väčšmi, Sakuru, či Hinatu?
Z úvah ho vytrhla Lilitina hlava vytŕčajúca z dverí: „Hej mladý, poď dnu, chceme s tebou niečo prebrať.
Mlčky vstúpil dnu, všetky oči hľadeli naňho a tak zneistel: Čo sa deje?“
Prvý sa ujal slova Raivu: „Naruto, iste vieš, že naša dohoda o pár hodín skončí, má to však háčik, nemôžeme ťa len tak vrátiť do sveta živých!“
„Čo tým myslíte, veď som vám slúžil, robil som všetko, čo ste odomňa chceli. Znášal som vaše nálady, zmagorené nápady, vaše maniere a vy mi tu teraz hovoríte, že sa nemôžem vrátiť?!“ skríkol naňho naštvane.
„Pozor na ústa chlapče!“ zvolal prísne Hádes.
„Sám si dávajte! Čo som, čo pre vás znamenám, nič, veliké nič! Som iba váš pos*aný otrok, akých ste mali tisíce a tisíce ďalších ešte mať budete, tak mi nehovorte, že sa nemôžem vrátiť!“ kričal Naruto, keď v ich tvárach zbadal čosi ako smútok.
„Všetko, čo si povedal, je pravda ale jedno nie, nie si náš otrok, si náš Kouyuu. Naruto, si človek, ktorý s nami dokázal žiť a nezbláznil sa. Si jeden z ľudí, ktorý sa nám dokázali dostať pod kožu a teraz ho musíme nechať odísť. Chceš odísť, môžeš, ale musíš nás najprv vypočuť,“ prehovorila smutne Lilit a ponúkla mu svoje kreslo.
Prijal a sadol si, Lilit si sadla na jeho bok.
„Dobre, tak čo musím spraviť?!“ skonštatoval a pozrel na Shikyo, pretože ona jediná ešte nič nepovedala.
„Pokiaľ sa chceš vrátiť späť medzi živých, musíš získať čo najviac kryštálov Kaiko a vložiť ich do tvojich presýpacích hodín života. Tým, že si s nami uzavrel dohodu, si stratil všetky zrnká prachu života a musíš ho obnoviť. Sám však kryštály Kaiko získať nemôžeš, pretože si vlastne mŕtvy a tak môžeš použiť duše mŕtvych shinobi a uzavrieť s nimi dohodu Itami. Ty získaš predĺžené ruky a oni kratší pobyt v medzisvete. Dokonca môžeš ísť do sveta živých aj ty sám, avšak nemôžeš zasahovať, dokiaľ tvoje Ude nezískajú všetky kryštály.“ dopovedala a pomaly sa nadychovala.
„Tomu hovorím paráda, môžem ísť do sveta živých, ale zasahovať nesmiem, môžem sa iba pozerať. Počkať, v čom je háčik?“ zbystril Naruto.
„Jediný spôsob, ako získať kryštály Kaiko, je zabiť tých ,z ktorých by si ich mohol získať, ale nezabiješ ich naozaj, zabiješ ich iba v jednej z prítomností a potom ich vrátiš späť. Potom svoju smrť budú brať ako nočnú moru, aj keď im môžu po nej zostať nejaké stopy, napr: škvrny od krvi na oblečení a podobne. Hold, do života sa nevracia ľahko,“ dopovedala a smutne sa usmiala na šokovaného chlapca.
„To nemyslíte vážne?“ skríkol šokovane.
„Žiaľ je to tak, na to, aby si sa vrátil musíš spôsobiť tým, ktorých máš rád bolesť,“ ujal sa slova Hádes, „Pokiaľ viem, ľudia si spôsobujú bolesť neustále, takže neviem, prečo by ti to malo robiť problém, okrem toho je to len trocha bolesti, nič vážne, tak neváhaj a urob to!“
„Čo tým myslíte trocha bolesti?! Akákoľvek bolesť je zlá, no ľudia sú už takí, najviac ubližujú tým, ktorých milujú,“ zosmutnel Naruto a pritúlil sa k Lilit, ktorá ho začala upokojujúco hladiť po strapatej hlave.
Jeho oči vyhasli a jeho myseľ bola ďaleko, veľmi, veľmi ďaleko.
„Už vieš, koľko duší budeš potrebovať?“ spýtala sa opatrne Shikyo.
„Áno, viem, chcel som ublížiť čo najmenšiemu počtu ľudí, no nakoniec som sa rozhodol, že získam šestnásť kryštálov Kaiko,“ všetkých ich počtom prekvapil, väčšinou mali ľudia problém získať šesť, nieto šestnásť. Väčšmi ich však prekvapil tým, čo povedal potom: „No pred tým, ako ich vložím do mojich presýpacích hodín života, podrobím Konohu skúške Raifutaimu. Musím si byť istý, že som pred dvanástimi rokmi neurobil chybu, musím si byť istý, že moja generácia, i Konoha ako taká, nieje iba jednou veľkou chybou.“
„Veď je to tvoj domov, to chceš naozaj riskovať toľko životov kvôli hlasu tvojho svedomia?!“ spýtal sa Hádes zaskočene.
„Áno chcem, rozhodol som sa už pred nejakým časom a bol by som rád, keby ste mi pomohli. A keby to náhodou dopadlo zle a objavil by sa vám tu zástup duší, mohli by ste sa postarať o ľahký priechod do sveta mŕtvych?“ odpovedal otázkou.
Všetci štyria prikývli, Naruto vstal a kráčal z izby, keď vtom sa zastavil, obzrel a skúmal ich tváre zvláštnym pohľadom, z ktorého zneisteli. Najväčšmi si toho pohľadu užila Shikyo, ktorá bola zvyknutá hľadieť ľuďom do očí, no pod tým jeho sklopila zrak, dúfajúc, že to rýchlo skončí. Vyhovel jej, otočil sa a odišiel.
Kráčal po tmavej chodbe k dverám do miestnosti z bránami, keď začul jej tichý plač.
Naposledy sa otočil a jeho ústa takmer nehlučne riekli jedno, jediné smutné slovo: „Shikyo!“
Po lícach mu začali stekať slzy, nohy sa podlomili, spadol na kolená a tak sa hlavou oprel o stĺp a tíško plakal. „Čo som to len spravil, čo som to len spustil?! Odpusťte, odpusťte všetci,“ šepkal tíško, keď sa za ním ozval dievčenský hlások.
„Ujo, je vám niečo?“
Utrel si slzy, obzrel sa a uvidel pekné malé dievčatko. Nejiho najmladšia, Makiko, pomyslel si.
„Nič mi nieje, vďaka za opýtanie,“ odpovedal a ponúkol jej miesto vedľa seba. Aspoň mi vyplní čakanie, pomyslel si a pod obväzmi sa objavil úsmev.

Kde to som? pomyslela si Sakura a rozhliadla sa po prázdnej miestnosti.
Okrem postele, na ktorej sedela a kresla v tmavom kúte tam nič nebolo. Predsa jej však miestnosť bola povedomá a zrazu si spomenula: Tu držali Yakumo, páni na tú príhodičku som skoro zabudla. V duchu sa usmiala, keď si zrazu spomenula na postavu, ktorá ju odniesla z nemocnice. „Kde si, potrebujem s tebou hovoriť?!“
„Potrebuješ, nepotrebuješ čo na tom záleží?!“ ozvalo sa z tmavého kúta a ona si uvedomila, že to kreslo nieje kreslo, ale človek v čiernom plášti. Postava sa postavila a kráčala k posteli.
Sakura zbadala tie oči, oči ktorých pohľad ju ničil.
„Nepribližuj sa, tvoj pohľad je ako sieť, do ktorej ma spútaš a tvoj dotyk ako reťaz, ktorá ma navždy spúta. Bojím sa ťa, keď si ma objal vrátili sa mi pocity, ktoré som roky potláčala. A teraz tu stojíš a niečo odo mňa chceš, no čo chceš?“ vykríkla zúfalo.
Čo chcem, chcem tvoju rozkoš, rozkoš, ktorú som si musel odopierať celé tie roky a predsa som to prežil a teraz tu stojím a chystám sa prijať tvoju prvú splátku! povedala postava a strhla zo seba plášť. Bol to nahý Naruto a pomaly sa blížil k nej.
Sakura pri pohľade naňho strácala chladnú hlavu a začala pociťovať hlad, hlad tak chorobný a zničujúci, že stačila jediná odrobinka a musela si vziať celú hostinu
A on jej tú odrobinku dal a dal jej ďalšiu a ďalšiu a ďalšiu a ona sa v jeho sieti stratila a prijala putá, ktoré ju k nemu prikovali. Stala sa jeho hračkou a ten pocit, tá myšlienka ju rozpaľovali do nepríčetnosti. Vrhla sa naňho a vzala si celú hostinu ktorú jej prichystal a kŕmila sa lačne, až pažravo. Svet sa zastavil, čas prestal plynúť a ona bola stále hladná, chcela viac a viac a bolo jej dopriate.
Telo sa zasýtilo a chcelo si odpočinúť, no on ju nenechal. Už sa nedokázala brániť a tak ho nechala nakŕmiť sa jej telom a hoc jej ním prúdila bolesť, menila sa na rozkoš a už nedokázala rozlíšiť jedno od druhého. Zdalo sa, že sa aj on konečne zasýtil a hľadiac na svoje zmučené telo pritúlila sa k nemu, no on ju odhodil na posteľ, sťa obyčajnú štetku.
"Prečo, prečo mi to robíš? V mojom srdci i mysli je zmätok a moje telo si robí, čo chce, tak mi pomôž rozhodnúť sa!" skríkla naňho so slzami v očiach.
"Prečo ti to robím, pretože vďaka tebe by som oňho mohla prísť! Avšak prosila si o pomoc, tak tu ju máš!" povedal Naruto, zmenil sa na Hinatu, vytiahla kunai a zaútočila na ňu.
"Hinata ja...." zvolala prekvapene a zahanbene Sakura a vyhýbala sa útokom.
V tom Hinata prestala bojovať a hodila jej kunai. "Tu máš, zabi sa!" prikázala jej a Sakura zostala ohromene stáť.
"Čo tým myslíš, že sa mám zabiť?"
"To, čo si počula, zober ho a podrež si hrdlo!" povedala Hinata a zaškerila sa. A naozaj Sakura sa začala zohýbať a zdvíhať kunaj.
"Čo sa to deje, ja...ja....nieeee!" vykríkla a pravá ruka spravila jeden rýchly pohyb. Sakura cítila, ako sa jej z rany na krku valí krv a steká po jej nahom tele. Podlomili sa jej nohy a spadla na zem, ešte sa pár krát zachvela a zomrela. Hinata sa na to s radosťou pozerala, keď si zrazu uvedomila čo spravila: „S...Sakura.....“ a podrezala sa tiež. Padla na zem k Sakure, chytila ju za ruku a skonala.
Z tmavého kúta sa z kresla postavila postava, podišla k obom dievčatám, sklonila sa a pohladila ich po tvárach. Na tej jej sa objavil škodoradostný úškrn a ticho preťala jediná veta: "Tak, to by sme mali!"
Vystrčila obe ruky z plášťa a spravila dve série pečatí, potom položila ruky na ich hrude a pomocou úst v dlaniach z nich vytiahla dva kryštály kaiko. Jeden svetielkoval na ružovo a druhý svetlomodro. Postava ich položila na zem a siahla do taštičiek s ílom na svojich bokoch. Ústa v dlaniach si naplnila trochov ílu a začala ho žuvať. Po chvíli už bol dostatočne rozžutý a tak ním obalila oba kryštály, vymodelovala dvoch malých vtáčikov, ktorých vzápätí oživila a poslala do medzisveta.
Opäť sa sklonila k dvom mladým, mŕtvym kunoichi a spravila dve série pečatí, ktoré mali za následok zahojenie rany na krku a teleportáciu domov, do ich postelí. Po zobudení by si mysleli, že to bola iba strašná nočná mora, no z čistej škodoradosti im nechala zakrvavené telá. A aj keď vedel, že si nebude môcť vychutnať ich šokované tváre, stačila mu iba tá samotná predstava a musel sa zasmiať.
„Moje majstrovské dielo je hotové, mladý, naša dohoda sa skončila!“ povedala postava akoby niekomu, kto stojí pred ňou, hoci ten komu boli slová určené bol ďaleko, veľmi ďaleko. A hoci bol ďaleko, dal jej súhlas a tak sa postava zmenila na ducha, ktorý sa vrátil späť do sveta mŕtvych skrz tunel, ktorý sa za ním objavil. O tom, že sa v starom opustenom dome niečo stalo by mohol rozprávať len mesiac, no ten si visel na hviezdami posiatom nebi a mlčal. Ticho bolo aj v Konohe, no v tom preťal pokojnú noc výkrik.