Before I die...

Spomínam si, ako sme boli malé deti.... Vzniklo medzi nami priateľstvo, ktoré nás posilňovalo i ničilo. Jeden zaslepený, druhý netvor. Zlepšovali sme sa len vlastnou konkurenciou, a vidíš až kam nás to doviedlo..... V snahe ochrániť toho druhého sme sa nakonie museli chrániť samí pred sebou... Bolo by to niekedy až smiešne, keby sa nám nestalo to, čo sa stalo....
Nenávidel si mnoho ľudí, a väčšinou nesprávnych. Nenávidel si ma za to, že som v tebe vyvolal puto priateľstva, potom Sakuru za to, že ťa milovala..... Nenávisť... pošetilý cit Sasuke.... Doviedol ťa iba k mylným rozhodnutiam... Strácal i nachádzal si priateľov, no ani si si to neuvedomil.
Nenávidím sa, nedokázal som ti zabrániť, aby si ubližoval. Bola to snáď iba moja márna snaha? Vari som to všetko pre teba robil len z nudy? Nie, bolo to naše priateľstvo. Presne to silné a večné puto, čo ma dnes sem priviedlo a čo vo mne vzbudilo nádeje, ktoré boli tvojimi nemilosrdnými očami ihneď pochované....
Nechcel som ťa stratiť, no nakoniec som nedokázal zachrániť ani sám seba. Ostali sme uväznení na rozhraní medzi dobrom a zlom, na nebezpečne sa kolísajúcom ostrí katany, ktorá sa kedykoľvek môže prevážiť a my sa stratíme v záhube...
Obaja sme niečo obetovali pre toho druhého, ja svoje priateľstvo, ty nenávisť. Dve veci, čo nás vždy hnali vpred, aj keď sme si boli rovní, nedokázali sme to ani jeden priznať....
No teraz to vidím, je to akoby som sa vynoril z kalnej vody, ktorá mi zastrela zrak. Nedokážem zniesť ťarchu svojich novovzhliadnutých chýb, ktoré už nedokážem napraviť.
To ma núti myslieť si, zaslúžim si vôbec odpustenie? Zničil som všetko, na čom mi kedy záležalo: môj domov, priateľov, lásku, a predovšetkým teba... Bol si mojou poslednou šancou na odčinenie svojich hriechov, no aj tú som premrhal.... Teraz to už mám jedno, zomieram....
Ale môžem v smrti naozaj nájsť úľavu? Mohlo by zmiznúť to bremeno, čo vláčim na chrbte a vďaka ktorému sa čoraz viac zabáram do krvou presiaknutej pôdy? Už neverím, neverím ničomu....
A prečo by som aj mal? A prečo by mal niekto veriť mne? Čo som v živote spravil, aby som si to zaslúžil? Možno je samota tým kľúčom, ktorý mi odomkne doposiaľ zamknuté vráta... Prečo ma však tak bolí pri srdci, keď umieram? To asi nerobí katana, ktorou som prišpendlený k prašnej zemi. Čo to potom je? Čo je tá...vec, divoko sa mi rozlievajúca po žilách? Udivuje ma vlastná nevedomosť...
Nikdy som na otázky odpovede nehľadal, a teraz začínam, je vari však prineskoro? Zase otázka, ale na túto odpoveď viem: je neskoro...
Nesplnil som prísahu stať sa Hokagem; ani sľub, že Sasukeho dovediem naspäť.
Sklamal som.... Sklamal som tých, čo mi verili najviac. Chcel by som to ľutovať, no ľútosť by nepomohla aby mne, ani im..
Ich bolesť ma vždycky zraňovala viac, než tá moja vlastná, no keď som sa im snažil pomôcť, len som im viac ublížil. Tí, ktorí vždy tvrdili, že som netvor mali pravdu. Nechcel som ubližovať, ale to démon vo mne vedel iba to jedno, a ja som sa tým démonom stal tiež...
Mali ma po pôrode ihneď zabiť, aby som neuzrel svetlo sveta. Nemalo mi byť dopriate okúsiť pocity ako láska, či priateľstvo. Áno, mal som zomrieť, nemal som spôsobovať vznik pút, ušetril by som najbližším tú horu utrpenia, čo som im nevedomky vždy spôsoboval.
Nechcel som...ale nedokázal som to zastaviť......bol som slabý, a takým aj asi naveky ostanem....
Neviem pochopiť, ako som si mohol získať srdcia niektorých ľudí. Bolo to omylom, všetko bol omyl, nemal som jestvovať, nemal som ubližovať ani milovať. Je už prineskoro, aby som ľutoval svoj život, či moje kruté činy....
Zranil som, zabil som, miloval som, no nič z toho ma tu už nedrží. Pocity ako láska, priateľstvo sú už dávno pochované s mojimi nevyplnenými sľubmi i mojim prebodnutým telom. Iba moja myseľ sa nechce uložiť na večný spánok, chce donútiť hocakú časť môjho tela k pohybu, no neúspešne. Som proste mŕtvy, no ako je možné, že stále trpím? Je to asi môj trest, trest za všetko zlo, čo som vykonal. Ak je to tak, tak ho pokorne prijímam, už nebudem viac bojovať, dnes sa konečne aj vzdám. Vzdávam sa všetkého čo som kedy mal, ale nezaslúžil si to....
No ako je možné, že to bremeno čo mi zaťažuje chrbát nie a nie zmiznúť? Pri sebemenšom pohybe akoby mi na hrudi pristal obrovský balvan. Nedokážem čo i len pozdvihnúť ruky, aby som tú záťaž zo seba dostal. Ten obrí kameň ma drví svojou ťažkou váhou a ja s tým nedokážem nič urobiť, iba privierať oči bolesťou, ktorá mi sužuje telo i dušu. Nedokážem to utrpenie zastaviť.... už umieram.....
Hľadám v sebe posledné kvapky života, aby som mohol otvoriť oči. Snažím sa, a zrazu ma oslepí to svetlo. Nebo sfarbené do krvavo- červena je ta prvá vec, čo moje oči uvideli. S obrovskou námahou pootočím hlavu. Zrak mi padne na neho, môjho priateľa i soka. Osobu, ktorú som mal rád, i nenávidel...
Svetlo zapadajúceho slnka sa mu odráža v čiernych očiach, z ktorých sa pomaly vytráca život. Zadíval som sa hlbšie do jeho tmavých očí a to, čo som tam zazrel, ma prekvapilo. Nebola to nenávisť, či hnev, ale skôr niečo ako úľava, akoby z neho spadlo to bremä, čo mňa stále ťažilo na hrudi. V tejto chvíli som v ňom videl svojho starého priateľa....ako za dávnych čias, ktorá boli už za nami....
Umieral rovnako ako ja. Ležali sme v kaluži vlastnej krvi, obaja takmer bez života. Naše puto, čo nás doteraz držalo nažive, nás teraz zabíjalo, no tentokrát je smrť tá cesta, po ktorej kráčať chcem.
Posledný krát upriem zrak na svojho priateľa a na doničený les naokolo. Zavieram oči a snažím sa vychutnať si ten pocit prázdnoty, pomaly sa mi rozlievajúci po tele. Srdce mi tlče už len z posledných síl...a zrazu nič...úplné ticho...
Zbohom, moji milovaní, a prosím odpusťte...