Príbeh Hadej Dcéry 3: Spomienky Zmučeného Srdca

„Tušila som to,“ povedala Tsunade a ponúkla jej saké. Prijala.
Sadli si na okenný rám, popíjali saké a mlčali. Tsunade nechcela Anko do ničoho tlačiť a tak čakala, až sama začne hovoriť. O chvíľu sa dočkala.
„Na čas, keď sa narodila Kaiko, si veľmi nespomínam, mám veľké medzery v pamäti. No na ten deň áno. Spomínam si, ako sa narodila a ja som mala konečne pre koho žiť. Kiiroi Senkou mi raz povedal: Neži pre seba, ži pre niekoho! Iba vtedy bude mať tvoj život zmysel. V ten krátky okamih, keď mi dal Orochimaru dcérku do náručia, som pochopila zmysel jeho slov. Možno, že iným ľudom dávajú tie slová iný význam, no pre mňa znamenali jediné, ži pre ňu. Žila som pre ňu len okamih a potom mi ju vzali a vzali mi aj spomienky na cestu k nej,“ rozprávala a v očiach sa jej objavili slzy.
„Keď to veľmi bolí, nesíl to, iba si ublížiš!“ prehovorila upokojujúcim hlasom hokage.
„Nie, chcem to zo seba dostať... ja... ja... musím to zo seba dostať. Držala som to v sebe desať rokov, musí to ísť von... musí.“ hovorila takmer kričiac Anko.
Napila sa saké a trochu sa upokojila. „Nechali ma niekde v nejakom lese a tak som ho začala prehľadávať. Kričala som, prosila, vyhrážala sa, no nik mi neodpovedal. A tak som ho začala prehľadávať meter po metri. Žila som v lese a jedla len to, čo som v ňom našla. Tých pár ľudí, čo som stretla, si myslelo že som sa zbláznila a tak ma radšej zďaleka obišli. Po dvoch mesiacoch na mňa doľahlo zúfalstvo a chcela som spáchať seppuku. Vytiahla som kunai a chcela som sa podrezať, ruku mi však zadržal Kiiroi Senkou. Viem, čo si myslíš, chudák dievča stratilo svoje dieťa a kleplo jej z toho,“ vravela odpovedajúc tak na Tsunadin ľútostivý pohľad.
„Ale nie, on tam naozaj bol, aj keď v tom čase bol už mŕtvy. A bola tam aj Keshi, moji dvaja najmilovanejší ľudia. Objali ma a dodali mi silu žiť, žiť a veriť, že sa s ňou jedného dňa uvidím. Dodali mi niečo tak podstatné pre život a predsa s tak krátkym menom. Znovu sme sa s dcérou stretli, no neviem, či bude vedieť, kto som.“ A zamyslene sa zahľadela do diali.
„Každá dcéra si spozná matku, aj keby ju naposledy videla v detstve a bola slepá. Stačí správny dotyk, zvuk hlasu, známa vôňa, obľúbená uspávanka a spomienky sa začnú drať nezadržateľne na povrch. Choď za ňou, až sa prebudí, mala by vidieť tvoju tvár.“ povedala hokage a tiež sa zahľadela do diali.
„Asi máš pravdu. Dobre, tak ja teda idem!“ povedala Anko, vstala a pomali kráčala k dverám, keď náhle zastala. „Počula som, že Yasuragino srdce si získal Ibiki, nieje to...""...je šťastná a to mi stačí, ostatné ma nezaujíma,“ skočila jej do reči Tsunade a dala jej pokyn na odchod.
Anko vyšla z hokaginej kancelárie a mlčky kráčala dolu schodmi. Kráčala ulicami a premýšľala: Ako asi vyzerá, stratila síce pamäť, no aj keby sa jej vrátila, podarí sa mi získať si jej náklonnosť? Som pre ňu cudzia, cudzia žena, ktorá chce byť jej... čo vlastne? Matka? Alebo by na začiatok stačila priateľka? Bože môj, aká som ja matka, veď nemám ani tušenia, čo to znamená! Asi by som to mala zatiaľ nechať tak, asi by som ju nemala ani navštíviť, nechať ju, nech si najprv spomenie a potom si skúsiť získať jej priazeň.
Do čerta, som jej tak cudzia, tak strašne cudzia a predsa by som ju najradšej objala, pevne stisla vo svojom náručí a viac nepustila. Zvierala by som ju vo svojom náručí a boli by sme tu iba mi dve, ja a ona, nikto iný, až do konca našich životov. Je to však iba sen, sen ktorý realita spľasne ako mydlovú bublinu.
A keď ju konečne uvidím čo jej mám povedať: Ahoj som tvoja mama a odteraz sa budem o teba starať, si rada? Bože to je ale kravina, čo mám robiť, čo mám robiť?
Ako tak premýšľala ocitla sa zrazu pred izbou Kaiko, načiahla sa a dotkla chladnej kovovej kľučky. Nedokázala ju však stlačiť a tak len stála a čakala. Na čo však čakala, na to, že to niekto urobí za ňu?! Nikto tam však nebol, iba ona a dvere, za ktorými leží jej dcéra, a tak pozbierala zvyšok odvahy, ktorý jej ešte ostal, pomaly stačila kľučku a vošla dnu.

Tajným bunkrom sa ozývalo vzdychanie, už čoskoro sa to malo stať, mladá kunoichi mala porodiť. Okolo nej nervózne pobehoval mladý Kabuto, ešte nikdy nebol pri pôrode a Orochimaru od neho očakával dokonalú prácu. Každým okamihom mala kunoichi porodiť a tak jej nemohol dať nič na utíšenie bolesti. Pri kontrakciách ju držal za ruku a snažil sa ju aspoň psychicky podporiť. Zároveň sa snažil nemyslieť na svoju ruku, ktorú mu pri každej kontrakcii doslova drvila. Boli čoraz častejšie a častejšie. Kabuto to už nezvládal a zahlásil do vysielačky: „Orochimaru-sama, prosím rýchlo príďte, už to začalo!“
„Dobre, za minútu som tam!“ ozvalo sa z nej.
Prišiel však až o päť a na Kabutovi už badal únavu.
„Dobre, začneme!“ pristúpil k posteli a začal hovoriť kunoichi, čo má robiť.
O hodinu vyčerpaná, ale šťastná držala v náručí nádhernú dcérku. Za okamih zaspala aj s dieťaťom v náručí a tak obaja opustili izbu. Kabuto nespal už štyridsať hodín, Orochimaru ho poslal vyspať sa, no on sám nemal na spánok ani pomyslenie.
Odišiel do laboratória a študoval výsledky druhého experimentu zo série experimentov známych pod jednotným názvom Sune-gu Chigo. Výsledky boli viac než nádejné, na tvári sa mu tak objavil známi radostný úškrn. Zdvihol pohľad z papierov a pozrel na veľkú, valcovitú nádobu, v ktorej plávalo dieťa. Vstal a pristúpil k nádobe.
Už stačí len čakať a konečne získam telo, ktoré nebude podliehať skaze najbližších sto rokov, premýšľal a láskyplne hladil nádobu.

Mladá kunoichi sa o niekoľko hodín prebrala a okamžite začala myslieť na útek: Musím sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať, nedovolím aby mi ju vzal. To nedovolím... nedovolím... nedovolím...
V náručí sa jej zamrvil malý človiečik a ona stuhla, bála sa, že by ho mohla zobudiť. Na okamih zabudla na to, kde je a sústredila sa na svoju milovanú dcérku. Jemne ju držala v náručí a nevedela sa jej nabažiť. Pozorovala to nádherné malé stvorenie a spomenula si na ženu, ktorá jej najväčšmi pripomínala matku, hoci tú svoju nikdy nepoznala.
Ako som jej to len... Keshi, áno, to je ono, vravievala som jej Keshi, hovorila si v myšlienkach, snažiac si spomenúť.
Sedeli spolu na verande domu a pozorovali, ako slnko zaspáva a žezlo preberá tajomná noc.
Anko pozorovala červenovlasú ženu, húpajúcu sa v húpacom kresle so zlatovlasým dieťaťom v náručí. Tá si to všimla a pokývla jej, aby išla bližšie. Podišla teda k nej a počúvala jej upokojujúci hlas: „Niet nádhernejšej bolesti a strachu ako o krv vlastnej krvi. Jedného dňa budeš mať aj ty svoje dieťa a pochopíš, čo je to peklo rodičovstva. My ženy máme k deťom bližšie ako muži, pretože ich nosíme v sebe pod srdcom. Od plodu malého ako fazuľka až po toto nádherné, malé stvorenie, ktoré schováš v náručí. Chceš si ho pochovať?“
„Ja... Ja... Ja...“ habkala, snažiac sa chytiť do náručia dieťa, ktoré jej podávala.
„Neboj sa, už teraz máš v sebe kúsok z matky, preto sa tak rada hráš z bábikami, a preto zvládneš aj toto. Nepremýšľaj, čo by si mala spraviť, ale nechaj srdce, nech samé vedie tvoje telo.“ povedala a usmiala sa na ňu hrejivým, materinským úsmevom. Anko jej úsmev oplatila a zahľadela sa do tváre toho malého človiečika v jej náručí.
Hľadela na jeho pokojnú spiacu tváričku a čudovala sa, ako môže z niekoho tak malého vyrásť taký veľký muž, akých stretávala pri potulkách mestom. Ani sama nevedela ako a začala sa pomalinky húpať zo strany na stranu. Zlatovlasý chlapček v jej náručí sa zamrvil a otvoril modrasté očká. Chvíľu na ňu hľadel a obzeral si ju, Anko sa naňho usmiala, no on sa rozplakal. A tak ho radšej vrátila jeho mame.
„Netráp sa, je len hladný!“ povedala, keď videla ako ustarane sa dievča tvári, rozopla si košeľu a začala ho kojiť. Malá kunoichi celá očervenela a snažila sa pozerať inam, no oči jej samé utekali ku kojacej Keshi.
„Pokojne sa pozeraj, aj teba to raz čaká,“ povedala pokojným hlasom a tak ju, síce stále trochu červenajúc, pozorovala.
„Kam to pozeráš?“ ozvalo sa za ňou prísne, až ňou trhlo.
„Ja... ja... ja... Keshi povedala, že môžem!“ vypadlo z nej nakoniec.
„Uhm! Aspoň, že máš výhovorku!“ povedal zlatovlasý muž a vykročil ku kojacej žene.
„To nieje výhovorka,“ zvolalo nadurdene dievča.
„Viem, že nie,“ povedal pokojne muž, pobozkal Keshi i syna a jemne ich objal.
Anko posmutnela, ju takto nikto neobíme, pretože doma ju nikto nečaká. Otočila sa a chcela odísť, keď náhle pocítila jemný závan a objatie. Objímal ju ten zlatovlasý muž. Nebolo to také to jemné objatie, aké doprial svojej žene a synovi, ale pevné, silné a povzbudzujúce. Objala ho tiež, nie preto, že mu zaň bola vďačná, ani preto, že jeho náruč bola príjemná ale preto, že sa nadýchla jeho vône a podlomili sa jej kolená.
Vďaka Kiiroi Senkou, pomyslela si a privinula sa mu na hruď.
„Drahá tuto naša mladá dáma by ťa mohla zastúpiť, nemyslíš?“ prehovoril zrazu Senkou.
„To je dobrý nápad, už dlho sme to nerobili a tebe to určite prospeje!“ odpovedala Keshi
Nerobili... čo ste dlho nerobili... snáď len nie... to? pomyslelo si dievča v rozpakoch.
„Skvelé, poď dnu Anko, vonku sa to nerobí,“ zvolal naradostene a kráčal dnu, Anko kráčala za ním.
Vošli dnu, plášť si zavesil na vešiak a vošiel do vedľajšej miestnosti. Keď do nej vošla vyzliekal si tričko a zostal iba v nohaviciach.
„Poď, bude to len taká malá rýchlovka!“ povedal a zamieril k posteli. S rumancom na lícach k nej kráčala tiež.

Zrazu zavŕzgali dvere a z myšlienok ju vytrhol Kabuto, ktorý vošiel dnu, s jedálenským vozíkom. Zagánila naňho tak, až ním trhlo.
„Páni, už viem prečo ste jeho obľúbenou hračkou,“ povedal a vytiahol fotoaparát. „Dostal som rozkaz vás odfotiť, takže by som vás poprosil, aby ste sa pozreli na dieťa a snažili sa nahodiť čo možno najmilujúcejší výraz.“
„Vyser si oko!“ vyštekla, keď si uvedomila, že to bolo až príliš nahlas.
Jej dcérka sa zobudila a začala plakať, Anko ju začala čičíkať a tíšiť, keď ju na okamih oslepil blesk. Pozrela na Kabuta ešte vražednejším pohľadom než predtým, takže fotoaparát radšej odložil.
„Pripravil som pre vás nejaké jedlo, mali by ste jesť, aby ste nabrali silu!“ zahlásil a prisunul jedálenský vozík k nej. Potom zložil pokrievky a naskytol sa jej tak pohľad na misu plnú ovocia, tanier polievky a tanier rizota. Bola hladná, no od neho si nechcela nič vziať a tak sa tvárila, že ju jedlo nezaujíma.
Kabuto si však všimol jej lačný pohľad a tak mlčky odišiel. Chvíľu stál za dverami, načúval a začul cinkanie príbora o tanier. Usmial sa popod fúzy a vydal sa za tatsujinom. Vo vrecku ho tlačila malá ampulka, nebol tým nijak zvlášť nadšený, no Orochimaruove príkazy plnil bez zbytočných otázok a tak splnil i tento.