Moje Malé Temné Ja

Je to už mesiac, čo mi Rin zomrela v náručí a zblížil som sa s Tsunade. Je to celkom príjemné, keď si navzájom pomáhame zabudnúť, na bolesť zo straty milovanej osoby. Je to už mesiac, čo som sa vrátil z medzisveta, no niekde sa stala chyba. Od tretieho dňa, po návrate, som sa stal námesačným a po nociach som chodil po Konohe.
Takto to ide už štvrtý týždeň a začínajú sa objavovať svedkovia, ktorý hovoria, že ma videli niečo ničiť a šialene sa pri tom smiať. Keď sa mi pozreli do očí jedno oko som mal čierne ako najtemnejšiu noc a v druhom som nemal sharingan, ale bolo krvavo červené a žiarilo. Zmenila sa mi aj farba vlasou, na snehobielu. Tých, ktorý sa mi postavili na odpor som vraj psychicky mučil ich najhoršími nočnými morami. No všimli si ešte čosi; vždy, keď vyšlo slnko, vrátil som sa do normálu, odpadol som a na nič si nespomínal.
Hokage, ako môj nadriadený musel zasiahnuť a tak som tu, v cele, ktorú spravili iba pre mňa. Potom čo dvaja ANBU videli počas niekoľkých nocí, museli byť prijatý v nemocnici, pričom obaja vyhľadali pomoc psychiatra. No vďaka nim sa Tsunade dozvedela, v čom je problém. Z medzisveta som si priniesol malého démona, ktorý sa mi musel prisať na dušu pri návrate. A dnes večer konečne nastal čas zbaviť sa ho.
Plán bol jednoduchý: v cele, na zem, mi Tsunade nakreslila Henkan pečať, pomocou ktorej som sa toho démona mal zbaviť. No nie vždy vychádza všetko podľa plánu. Okrem toho, nikto vlastne nevedel, aká veľká je jeho sila a aj keď to je len malý démon, očakával sa veľký odpor.

„Tak, Kakashi, sladké sny!“ povedala Tsunade a otočila sa na odchod.
Ten ju chytil za ruku a s obavami sa spýtal: „Myslíš, že to vyjde?“
„Isteže!“ odpovedala a pobozkala ho.
V cele bol už ôsmi deň a ich spoločné noci mu začali veľmi chýbať. Náhle pocítil žiadostivosť, nedokázal sa ovládnuť a začal ju vášnivo bozkávať. Pochopila čo sa deje a vpichla mu uspávačku. Ako padal, začul jej šepot: „Prepáč, ale musíme sa zbaviť toho démona, čo máš v sebe. Predpokladám, že si po tomto zákroku pár dní poležíš a ja s tebou.“
Jeho myseľ pohltila tma.
Tsunade si sadla naproti Kakashiho posteli a čakala. Objavili sa aj dvaja ANBU, očakával sa totiž dosť veľký odpor. Po dvoch hodinách sa Tsunade netrpezlivo prechádzala po miestnosti, prvý ANBU točil prstami kunai a ten druhý točil na prste shuriken.
V tom Kakashiho posteľ zavŕzgala a on sa postavil. Zazíval a pomaly sa preťahoval. Jeho vlasy začali blednúť, až zostali snehobiele. Keď sa na nich pozrel, zbadali, že má jedno oko čierne ako najtemnejšiu noc a v druhom nemá sharingan, ale je krvavo červené a žiari.
ANBU okamžite zaujali bojovú pozíciu a Tsunade začala robiť pečate na aktiváciu Henkan pečate.
„Zdravím! Predpokladám, že ty si tá Tsunade, na ktorú tak často myslí!“ oslovil ju zrazu démon.
Ona si ho však nevšímala, dokončila pečate a aktivovala Henkan pečať. Tá začala žiariť červeným svetlom, no nič sa nestalo.
„Nieje slušné ignorovať niekoho, kto na teba prehovorí! Mimochodom, čo sa týka tejto pečate, je naozaj skvele spravená, no byť tebou, skontroloval by som si ten zdrap papiera, čo máš vo vrecku. Na niečo si totiž zabudla.“ povedal démon a usmial sa na ňu.
„Čo...“ nedokončila Tsunade a rýchlo vytiahla z vrecka starý papier.
Prečítala si ho a zistila, že si neprečítala posledných pár riadkov. Stálo tam:
Na vyhnanie démona samotná Henkan pečať nestačí, musíte na telo posadnutého človeka priložiť perlu z krydaru, najlepšie na srdce. Krydar je kryštál, po ktorom prahne každý démon, pretože vďaka nemu môže získať veľkú moc. Pri spojení s Henkan pečaťou slúži ako kľúč, ktorý odomkne bránu do medzisveta a démona vytrhne z posadnutého človeka.
„Dočerta, dočerta, dočerta!“ uľavila si a nenávistne hľadela na démona.
Toľko príprav a všetko sa p****lo iba kvôli mne. Musím to napraviť, no odkiaľ mám dočerta zobrať perlu z krydaru? Mám to, Hokage iste bude vedieť, kde sa dá nejaká nájsť! pomyslela si a obrátila sa k ANBU.
„Ostaňte tu a strážte ho, ja musím ísť niečo zobrať k hokagemu!“ a utekala preč.
Neprešla ani minúta a démon sa opäť ozval.
„Páni, čo by ste povedali na to, keby som si na chvíľu odskočil a za odmenu by som vám tu nechal nejakú spoločnosť?!“
„Ani náhodou!“ zvolal jeden.
„S tým nerátaj!“ ozval sa druhý.
„Ani keby tou spoločnosťou boli tieto dámy?!“ a ukázal na druhú stranu miestnosti.
Z tieňa sa vynorili dve nádherné dievčatá a kráčali k nim. Obaja ANBU ich spoznali.
„Mikomi!“ zvolal jeden.
„Suki!“ zvolal druhý.
Boli to ich mŕtve priateľky. Obaja neveriacky hľadeli a nedokázali sa ani pohnúť.
„Viete páni, mi démoni vieme vytvoriť vašu milovanú osobu tak, že sa napojíme na svet mŕtvych a skopírujeme jej osobnosť, takže je rovnaká ako za života. Dokonca majú aj spomienky. Nechceli by ste znovu stráviť nejaký čas s vašimi milovanými priateľkami? Chcem iba jedno, aby ste otvorili celu a nechali ma odísť, nič viac.“
Obaja zatli päste, pozerali sa na svoje priateľky, ktoré už stály pred nimi a zvolali: „Aj keď túžime po opätovnom stretnutí s nimi, nemôžeme to urobiť!“
„Chápem, dúfal som, že to pôjde podobrotky, no ako sa zdá, budem musieť použiť násilie, aj keď ho neznášam!“ a pristúpil k mrežiam cely.
Obaja ANBU zaujali znovu bojovú pozíciu, no na to, čo nasledovalo, neboli pripravený. Démon chytil obe dievčatá okolo krku a začal ich dusiť.
„Tak čo, aké to je, vidieť ich znovu zomierať, s vedomím, že za vašu hlúposť zaplatia životom?!“ spýtal sa s démonickým úsmevom.
ANBU zostali stáť ako obarený. Dievčatá začali prosiť o pomoc.
„Ando prosím pomôž mi!“ prosilo jedno.
„Masato prosím zachráň ma!“ prosilo druhé.
Nedokázali sa ani pohnúť, iba na ne šokovane hľadeli.
„Zdá sa, že páni potrebujú trochu nakopnúť. Dobre teda, dávam vám tridsať sekúnd, potom vaše priateľky zomrú!“ zaškeril sa démon a začal odpočítavať: „30... 29... 28... 27...“
„Prestaň, zastav to, urobíme čo chceš!“ zvolali obaja ANBU.
„Výborne, najprv odomkni celu!“ prikázal.
Jeden z nich prišiel k cele a odomkol ju. Démon mu hodil do náručia jeho milovanú Mikomi. Pocítil jej starú, známu, nádhernú vôňu a nohy sa mu podlomili. Padol na kolená s ňou v náručí a jej oči sa pomaly otvorili.
„Tak strašne si mi chýbal!“ zašepkala a vášnivo ho pobozkala.
Démon druhé dievča pustil na zem a ako padalo, druhý ANBU skočil a v letu ho chytil. Stalo sa mu to isté čo jeho kolegovi. Démon vyšiel z cely, náhle zastavil a obrátil sa k nim.
„Páni, mám pre vás ponuku!“ a zaškeril sa.

Tsunade zatiaľ utekala povedať hokagemu, čo sa stalo. Netušila, že démon sa oslobodil a ani nič o ponuke, ktorú dal ANBU. Nevšimla si tiež, že ju jeden z tých dvoch ANBU dohonil a že ju sleduje.
Skočil na strechu domu hokage a opatrne sledoval Tsunade. Keď vošla dnu, zoskočil dole a vošiel dnu tiež. Zamieril k hokageho trezoru, v ktorom bola uložená časť najtajnejších materiálov i vecí, ktoré mali zostať nezasväteným očiam utajené. Nachádzal sa v podzemí domu a prístup k nemu mali len hokage a ANBU. A tak pomaly schádzal dolu, až predstúpil pred strážcov, svojich kolegov.
„Stoj a identifikuj sa!“ zvolal naňho strážca.
„Som 2787292 a žiadam o vstup do trezoru. Musím overiť isté informácie týkajúce sa záležitosti Strapáčov parazit!“ povedal a čakal na ich reakciu.
Strážca zadal informácie do počítača a o chvíľu povedal: „Dobre pristúp k panelu kontroly totožnosti!“
Pristúpil k panelu a nechal si zoskenovať sietnicu, otlačky prstou a nechal si vziať kvapku krvi na test DNA. Všetky testy potvrdili jeho totožnosť a tak ho strážci pustili dnu.
Akonáhle sa za ním zatvorili dvere, začal prehľadávať skrinku, na ktorú si spomínal, že by v nej malo byť to, čo hľadal. O chvíľu našiel krabičku a vzal z nej iba toľko, koľko od neho démon chcel. Vrátil krabičku na miesto a skrinku zavrel. Vyšiel z trezoru, poprial strážcom dobrú noc a utekal rýchlo preč. Stihol to akurát včas, Tsunade mierila do trezoru. Počkal až zájde a vydal sa späť k démonovi.

Tsunade tiež našla v trezore to, čo hľadala a tak sa aj ona vydala späť za démonom. Keď vošla do miestnosti s celou, našla oboch ANBU na zemi. Skontrolovala ich, boli len omráčený a o chvíľu sa prebrali.
„Čo sa stalo, kde je démon?“ spýtala sa nedočkavo.
„On... on... použil na nás nejakú manipuláciu mysle. Boli sme ako sochy, nedokázali sme sa ani pohnúť.“ odpovedal jeden a druhý pritakal.
„Doriti, ja som to vedela! No čo teraz?!“ uľavila si a premýšľala ako ďalej.
„Ja by som možno vedel! Démon spomínal nejaké dievča menom Yume, takže keď nájdeme to dievča, možno nájdeme aj démona.“ začal zrazu druhý.
„Dobre, pôjdeme do centrály a vyhľadáme informácie o žene menom Yume!“ zvolala a zamierila k dverám.
Spravila len krok, keď začula dvojité buchnutie. Obzrela sa a zbadala oboch ANBU ako sa zbierajú zo zeme.
„Tsunade-sama, je nám to ľúto, ale nohy nás nechcú poslúchať. Nedokážeme sa postaviť. Zdá sa, že nám démon niečo urobil, keď sme boli mimo!“ zahlásil jeden ANBU.
„Ukážte, pozriem sa na ne!“ sklonila sa a začala im ich prezerať.
Stačilo však, aby im obrátila nohy a u oboch našla malú šipku, zabodnutú nad pätou. Vytiahla ich a zistila, že sú to šipky, ktoré používajú ANBU. Spomenula si, že jej démon povedal, čo má vo vrecku, takže asi vedel, čo majú aj títo dvaja a využil to. Zarazilo ju však to, že použil šipky na dočasné ochrnutie svalstva a nie tie jedovaté.
„Vďaka Bohu, už som si myslel, že sa nikdy viac nepostavím!“ skonštatoval druhý ANBU.
„Možno to nieje až taký zlý démon, veď nás mohol pokojne zabiť, no nespravil to!“ povedal prvý a druhý súhlasne prikyvoval.
Tsunade mu vylepila takú facku až odletel do cely, vrazil do steny a spadol na zem. V tom sa ANBU, ktorý bol pri nej, zmenil na obláčik dymu a stratil sa vo vzduchu.
„Čo sa to tu....“ nedopovedala, pretože ANBU ktorému dala facku sa zdvihol zo zeme a zmenil sa na Kakashiho.
„Ty?!“ vykríkla, priskočila k nemu a jednu poriadnu mu vrazila.
Spravila to dosť rýchlo na to, aby nestihol uhnúť a tak ležal na zemi, pravdepodobne s mesačnou kómou. Vybrala perlu krydaru a prilepila ju Kakashimu na hruď, na miesto, kde cítila tlkot jeho srdca.
„Tak a teraz ťa konečne pošlem do čerta! A tebe, Kakashi, sa budem môcť najmenej týždeň ospravedlňovať.“ povedala pokojnejšie a vyšla z cely.
Zamkla ju a začala robiť pečate na aktiváciu Henkan pečate. Akonáhle spravila poslednú, Henkan pečať začala žiariť na zeleno.
„Počkať, veď žiarila na červeno, čo sa deje?“ zvolala nechápavo.
Démon sa prebral a keď videl aktivovanú pečať zaradoval sa.
„Ó milovaná Tsunade, vďaka ti za pomoc. Po tom, čo si odišla, zmanipuloval som strážcov, takže mi otvorili celu a ja som si odskočil po kresliace potreby a tú tvoju pečať som pozmenil. Z Henkan pečate sa stala pečať Yanku, takže ti asi nemusím hovoriť, čo sa teraz stane.“ a ústa sa mu pod maskou roztiahli do širokého úsmevu.
„Zastavím.
Nezastavíš!“ dokončil namiesto nej démon.
„Jediný spôsob ako to zastaviť je zabiť ma! No keď že som v Kakashim zabiješ tým i jeho!“ povedal Kakashiho hlasom, čím ju ešte väčšmi naštval.
„Ty s***syn, počkám si až sa oddelíš a potom ťa zabijem!“ skríkla a naštvane vytrhla dvere cely.
„To je ale smola, dvadsaťštyri hodín po oddelení mi nesmie nikto ublížiť, pretože všetky zranenia, ktoré získam, sa prenesú aj na hostiteľa. Dvadsaťštyri hodín mi bude trvať, kým sa zo mňa stane človek, kým získam plnú silu a kým sa pretrhne puto medzi mnou a hostiteľom. Povedz, nieje to smola!?“ zahlásil sladkým hlasom.
Toto už nezvládla, nohy sa jej podlomili a spadla na zem. Sedela na zemi a sklúčene pozerala naňho.
„Ale no ták, ber to z tej lepšej stránky, dedina bude mať nového, skvelého ninju, Kakashi bude mať brata a ja budem môcť, po tisíc rokoch blúdenia medzisvetom, opäť žiť ako človek. Žiť znovu ako normálny človek a nie ako nejaká príšera, blúdiaca medzisvetom, je snom každého démona ako som ja. Život je nádherný, aj keď je ťažký, no jeho skutočnú hodnotu poznáš až keď ho stratíš.“ povedal démon, keď videl jej porazenecký výraz.
Sklopila zrak a pozerala bez záujmu do zeme.
„Zdvihni zrak a pozeraj sa, niečo takéto videlo, za posledných tristo rokov, iba pár ľudí!“ ozval sa znovu démon.
Urobila čo žiadal. Démon odlepil perlu krydaru a zhltol ju, potom sa vystrel, prekrížil si ruky na hrudi a zatvoril oči. O chvíľu začali z Kakashiho tela vyletovať biele a čierne iskričky a začali vedľa neho vytvárať veľký mrak, v tvare jeho tela. Tsunade okamžite zabudla na bezmocnosť a fascinovane hľadela na divadlo, odohrávajúce sa pred ňou. Nedokázala odtrhnúť oči od obrovského prúdu bielych a čiernych iskričiek, ani od mraku, v ktorom začala pomaly rozoznávať jednotlivé detaily. Čas sa zastavil a ako sa tak pozerala na tú neopísateľnú hru iskier, jej myseľ začala pomaly pohlcovať tma, až sa v nej úplne stratila.

Som tak slabá, čo je to so mnou?! pomyslela si, keď v tom začula niečí rozhovor.
„Tak čo doktor, čo je s ňou?“ povedal nejaký známi hlas.
„Nuž, jej stav sa dá najlepšie opísať ako vyčerpanosť organizmu. Mala by asi týždeň ležať a odpočívať!“
„Čo tým myslíte, vyčerpanosť organizmu, povedzte mi, ako sa mohla za jednu noc dostať do takéhoto stavu?!“ spýtal sa opäť známi hlas.
„Je mi ľúto, hokage-sama, ale ja som len doktor, nie jasnovidec!“
„Sensei...“ zašepkala, s už otvorenými očami.
„Tsunade ako sa cítiš?“ pýtal sa hokage, keď ju začul.
„Som strašne unavená, čo sa mi stalo?“ odpovedala otázkou.
„Ráno si mi neprišla oznámiť ako to s Kakashim dopadlo a tak som vyslal ANBU. Našli ťa ležať na zemi, dvere na cele boli vytrhnuté a v nej ležal Kakashi a niekto, kto vyzeral ako Kakashi.“
„Kuro, volá sa Kuro a je čosi ako jeho nevlastné dvojča!“ povedala Tsunade a opäť jej myseľ zahalila tma.
„Tsunade....Tsunade....“ volal na ňu z veľkej diaľky hokage, no ona už nereagovala.
„A čo tí dvaja, ako sa majú?“ spýtal sa, keď videl, že Tsunade zaspala.
„Vykazujú rovnaké príznaky ako Tsunade-sama. Je tu aj jedna zvláštnosť, Kakashiho brat Kuro má rovnaké zranenia ako on. Vzali sme mu krv a spravili test DNA, je to zarážajúce, no až na jednu malú odchýlku je totožná s tou Kakashiho. Je to zvláštne, pretože aj keď sú to dvojičky, ich DNA by malo byť iné. Čo myslíte, že je Kuro zač?“ odpovedal doktor rozrušene.
Hokage sa pozrel na Kura, potom prísne na doktora a povedal: „Neviem o čo tu ide, no chcel by som vás požiadať o absolútne informačné embargo. Zároveň odovzdanie všetkých dokumentov, ktoré v súvislosti s ním vznikli!“
Hokage hovoril hlasom, pri ktorom doktor doslova cítil čepeľ kunaiu na krku a tak len mlčky prikývol a vyšiel z izby. Prešiel pár krokov, otvoril okno a zhlboka dýchal.
„Ste v poriadku, pán doktor?“ spýtala sa pekná sestrička prechádzajúca okolo.
Doktor sa na ňu pozrel, podišiel k nej a vášnivo ju pobozkal.
„Vďaka, už mi je lepšie!“ povedal a nechal prekvapenú sestričku stáť za sebou.

Keď doktor odišiel hokage podišiel k posteli s Kakashim. Tvrdo spal a tak podišiel k tej s Kurom a pozorne si ho prezeral. Vyzeral rovnako ako Kakashi, dokonca mal i sharingan, až na farbu vlasou. Kakashi mal šedé, on snehobiele, s jemným šedastým nádychom na končekoch. V tom prehovoril.
„Hogake-sama, mohli by ste prosím dať vedieť Yume Nakamuro, že som v nemocnici, iste sa bude o mňa báť?!“
„Isteže, no až sa ti vráti sila budeš mi musieť odpovedať na pár otázok! Mimochodom kto vlastne si?“ spýtal sa zo záujmom.
„Kto som, som zabudol už dávno. Jedno ale viem, som zosnulý, ktorý dostal šancu opäť žiť, byť človekom a tú šancu využil!“ odpovedal a znovu zaspal.
Hokage ho ešte chvíľu pozoroval a riekol: „Tak teda vitaj späť medzi nami, priateľu!“ a odišiel.