Príbeh Hadej Dcéry 1: Pravda Bolí

„Otec, Otec už som doma!“ volala po bunkri malá kunoichi.
Nik sa však neozval a tak znova zvolala: „Otec.....Otec.....Otec?!“
Opäť sa však nikto neozval.
„Už zase sú aj s Tasukete v labáku, keď to pôjde takto ďalej môžu si tam presťahovať postele. Sú tam strčený už vyše mesiaca a o jedlo sa musím starať ja. Bože tie tašky sú tak ťažké. Dočerta aj s chlapmi!“ ,posťažovala sa a zamierila k veľkému šatníku.
Miestnosť, v ktorej bola, vyzerala ako obyčajná obývačka, no k nej mala ďaleko. Otvorila dvere na šatníku, natlačila doň tašky a zatvorila dvere. Akonáhle to urobila stena sa otočila a ocitla sa pred malou chodbičkou s veľkým kamenným blokom, nad ktorým svietilo červené svetielko. To svetielko bola malá kamera obranného systému, s vlastnou inteligenciou, cez ktorý sa dalo prejsť iba s heslom. Volali ho Manako. Malá kunoichi sa postavila na kamenný štvorec, čo bol pred ním, a povedala: „Sune-gu Goreijou žiada o vstup do podzemných priestorov!“
Manako príjemným hlbokým hlasom povedal, teda aspoň jej sa zdal príjemný: „Kontrola hesla a hlasový sken potvrdili vašu identitu. Prosím, Otome, vstúpte!“
Akonáhle to dopovedal, veľký kamenný blok sa roztvoril a naskytol sa jej pohľad na vnútro výťahovej kabíny. Zdvihla tašky a ledva sa doň s nimi vmestila. Dvere sa zavreli a Manako sa spýtal na podlažie. Povedala mu, že chce ísť do kuchyne a tak ju odviezol do druhého podlažia. Keď sa dvere otvorili, vyteperila sa aj s taškami von a položila ich k stolu, na ktorý ich chcela vyložiť.
Pozrela sa na hodiny a zistila, že v televízii práve dávajú jej obľúbený seriál. Kuchyňa bola spojená s malou miestnosťou, ktorá pripomínala obývačku a tak rýchlo vhupla do kresla a pustila si svoj obľúbený program. Schúlila sa do svojej obľúbenej polohy a o chvíľku, ukonaná nákupom, zaspala. Manako ju celý čas sledoval a keď videl, že zaspala, vypol televíziu a stlmil svetlo.
Zobudila sa až o štyri hodiny. Pozrela na televíziu, ktorá zároveň plnila funkciu okna, pretože kamera umiestnená na povrchu doň prenášala obraz a zistila, že sa už stmieva.
„Pane Bože zaspala som!“ zvolala, rýchlo vošla do kuchyne a začala vykladať potraviny z tašiek.
O dvadsať minút bolo hotovo a začala pripravovať nejakú večeru. Tušila, že keď sa vráti, variť sa jej už nebude chcieť a tak kúpila aj niekoľko balíčkov hotových jedál, ktoré stačilo ohriať v mikrovlnke. O pätnásť minút rozvoniavali po kuchyni tri chutné porcie. Položila ich na veľkú tácňu, priložila príbor, poháre, tri malinovky a kanvicu s kávou. Nastúpila do výťahu a odviezla sa do štvrtého podlažia.
Bunker mal podlaží šesť, pričom obytné boli iba prvé tri a ďalšie tri tvorili laboratóriá. Na vstup do každého podlažia je potrebné heslo, pretože keď sa dvere výťahu otvoria, ocitnete sa v malej chodbičke, pred ďalšími dverami.
Po zadaní správneho hesla a overení hlasu vás Manako vpustí dnu.
Tak ako malú kunoichi. S ťažkou tácňou sa ocitla v miestnosti pre personál. Tácňu položila na stôl a zbadala Tasukete za počítačom a Otca v kombinéze, obráteného chrbtom, ako niečo robí na nejakej mŕtvole. Obaja boli tak zahĺbený do práce, že si jej príchod ani nevšimli. Otec bol vo vedľajšej miestnosti, takže by ju aj tak nepočul, no Tasukete bol kúsok od nej a tak naňho zavolala: „Večera!“
Zľakol sa a rýchlo obrátil, keď ju zbadal zvolal: „Otome!“
Potom sa obrátil a vysielačkou zavolal Otca: „Tatsujin, prosím vráťte sa, Otome priniesla večeru!“
Ten sa obrátil pozrel na dievča, potom na prestretý stôl, zakryl mŕtvolu, vyzliekol si kombinézu a vošiel k nim.
Sadol si za stôl a všetci traja sa pustili do jedla.
Po chvíli povedal: „Tasukete rozhodol som sa použiť tvoje domáce zvieratko na posledný experiment. Vzhľadom k tomu, že mi došli telá využijem tento vedľajší produkt nezdaru, ktorý som pred rokmi spravil a úspešne tak zakončím našu celomesačnú prácu!“
Ten naňho zarazene hľadel a nič nehovoril.
„Ty máš domáce zvieratko Tasukete?! A mne si ho neukázal, si zlý Tasukete, zlý!“ reagovalo dievča.
„To nemyslíte vážne Tatsujin?! Po toľkých rokoch mi to nemôžete spraviť!“ povedal po chvíli Tasukete a pozrel naňho. Z jeho úsmevu mu bolo jasné, že to myslí naozaj. Stíchol a nemohol uveriť tomu, čo práve počul.
„Prinesiem vám nové telo, no ju necháte na pokoji!“ povedal keď sa spamätal zo šoku.
„To nieje potrebné, ona bude stačiť!“ povedal Tatsujin a nalial si čerstvej voňavej kávy.
„Aká ona, aká ona?“ pýtalo sa dievča, no nik jej nevenoval pozornosť.
„Sľúbili ste, že ju necháte žiť! Sľúbili ste mi to, tak prečo teraz po rokoch?“ zvolal Tasukete.
„Chcel som iba vedieť, či sa časom nezlepší, no je stále taká istá ako vtedy, keď som ju stvoril. Nástroj, ktorý nemožno použiť, stráca svoj zmysel existencie! Ale v prípade, že sa vyskytne príležitosť, pri ktorej ho možno použiť, netreba váhať a použiť ho!“
„Čo je to domáce zvieratko a kto je tá ona? Otec prosím povedzte mi to?!“ vykríklo dievča, keď videlo, že ju nikto nepočúva.
„To domáce zvieratko a zároveň tá ona, o ktorej hovoríme si ty!“ povedal Tatsujin a mrazivo sa na ňu usmial.
„Otec to nebolo vtipné!“ povedalo ustrašene dievča.
„To nebol vtip, myslel som to vážne!“ povedal Tatsujin, keď v tom pocítila v nohe pichnutie.
Spadla na stôl a nedokázala sa ani len pohnúť. Nechápala prečo jej to Otec robí, myslela si, že je to len veľmi zlý vtip. To sa však zmenilo keď počula rozhovor medzi Otcom a Tasukete.
Potom čo spadla na stôl Tasukete vstal tak rýchlo, až prevrátil svoju stoličku, vzal ju do náručia a bleskovo sa premiestnil ku dverám. Vyčkával, čo spraví Tatsujin.
"Tasukete čo to robíš?" snažilo sa pochopiť dievča.
Nastalo ťaživé ticho, prerušované iba ventilátormi počítačov. Tatsujin vstal, spravil pár krokov a postavil sa oproti nemu. Pozoroval ho, ako láskyplne drží malú kunoichi, v náručí. Po ďalšej nekonečnej chvíli konečne prehovoril.
„Vidím, že vlastnú krv nezaprieš!“ povedal a stíchol, vychutnávajúc si pohľad na jeho zronenú tvár.
Čo tým myslel „Vlastnú krv nezaprieš!“ Odpovedzte mi niekto, prosím.....prosím! volalo dievča v mysli, keď ju z myšlienok vytrhol Tasujin.
„Rozhodol si sa byť mi spoločníkom, na mojej ceste, za poznaním. Uznávam, že to pre niekoho tak dobrého ako ty to musí byť namáhavé, znášať všetky moje činy a pritom zostať človekom. Ja som už dávno neni človekom, no tak ako každý človek aj ja mám svoje ciele a metódy na ich dosiahnutie. Viem, že moje metódy, niekoho citlivého ako ty, veľmi zraňujú a tiež viem prečo si si vyprosil jej život. Snažil si sa vyplniť osamelosť, ktorá ťa sprevádzala po mojom boku a tak si zachránil to čo sa ti stalo najcennejším. Tvoju dcéru!“ rozprával, pokojným hlasom akoby sa nič nedialo.
Dcéru? To nieje možné, veď mojím Otcom ste vy Tatsujin. Nechápem to, prečo mi to robíte Otec, odpovedzte Otec.....prosím odpovedzte! volalo dievča v mysli a po lícach jej začali stekať slzy.
Tentokrát ju z myšlienok vytrhol Tasukete.
„Prosím Tasujin už nič nehovorte, nechcem aby to vedela, nechcem aby trpela.“
„Prečo? Každá dcéra si predsa zaslúži vedieť ako sa narodila a kto sú jej rodičia. Pokiaľ jej to nepovieš ty, ja ťa tohto bremena veľmi rád zbavím. Je načase aby vtáča vyletelo z hniezda, no najprv musí poznať svoju históriu, aby pochopilo čo je vlastne zač.“ hovoriac so škodoradostným úsmevom na tvári.
„Prosím Tasujin už nepokračujte, poviem jej to sám, ale nie teraz, nie teraz. Je na to ešte príliš malá.“ povedal ustarostene Tasukete, láskyplne osušil dievčaťu líca a väčšmi si ju privinul na hruď.
„Malá? Už dávno nieje malá, drahí chlapče. Dobre teda, nechám ju žiť, no za trest jej vymažeš spomienky a pošleš ju k Matke.“
Pri týchto slovách v Tasujinovi hrklo.
Ako obvykle, ani štipky citu! pomyslel si a po lícach mu začali stekať slzy.
Mama, moja Mama? Ona žije, veď ste tvrdili, že je mŕtva. Ako môžete byť tak krutý, Otec?! kričalo v mysli dievča, keď jej čosi klaplo na líce.
Bola to slza. Tasukete plakal. Dievča sa nedokázalo pozerať ako plače a rozplakalo sa tiež.
Ticho v ktorom bol počuť ich tichý plač preťalo pípanie. Tasujinovi indikátor oznamoval, že treba doplniť chakru. Prešiel okolo mladého muža a keď opúšťal miestnosť, sucho zahlásil: „Túto noc môže ešte stráviť tu, no pri východe slnka odíde. Nakoniec dcéra má vyrastať s matkou a navyše, keď bude v dedine, nebudem ju môcť zničiť. Uži si posledné chvíle s dcérou Tasukete.“
Osameli. Mladý muž si utrel slzy, utrel ich aj dievčaťu a odišiel, s ňou v náručí, do vedľajšej miestnosti.
Bola to čistá biela miestnosť, ktorej jediným vybavením bolo veľké polohovateľné kreslo a zvláštny prístroj, s guľatým svetlom. Dievča nemalo túto miestnosť rado, pretože jej pripomínalo návštevu u zubára.
Tasukete ju položil do kresla a začal ju priväzovať. Dievča začalo podliehať panike.
„Nedokážem ti rozpovedať príbeh tvojho stvorenia a tak ti ho radšej napíšem, v liste. Vymažem ti spomienky a ty zabudneš na všetko, čo si tu videla a čo si poznala. Túto noc stráviš v narkóze pretože po vymazaní pamäti tvoj mozog skolabuje a tvoje telo by to neprežilo. Bolesť, ktorú pocítiš bude obrovská, no ver mi, že bolesť ktorú cítim nieje o nič menšia a keby to bolo možné vzal by som tú tvoju na seba, no nejde to.“ povedal a pohladil ju.
V jeho očiach si všimla obrovský smútok. Tak predsa je to jej otec, jej skutočný otec. Vždy k nemu cítila náklonnosť, no netušila prečo, teraz už to vie. Pozerala sa mu do tváre a snažila sa vypáliť si ju do mysle.
Chvíľu na seba hľadeli, potom sa otočil spustil ten zvláštny stroj a umiestnil to zvláštne guľaté svetlo nad ňu.
„Odpusť dcérka!“ zašepkal.
Ocko.... pomyslelo si dievča, no skôr ako stihlo myšlienku dokončiť rozsvietilo sa to zvláštne guľaté svetlo a ťaživé ticho, preťal jej výkrik.